Leto

­Ali Smith bravúrne zavŕšila svoju tetralógiu štyroch ročných období. Letom, ktoré je výdychom, oddychom, a zároveň má v sebe už od začiatku aj strach či vidinu svojho konca. V tomto grande finale sa stretnú a poprepletajú všetky postavy z predošlých troch kníh. No nie je to tak, že by príbeh neobstál aj bez predošlej znalosti postáv. Leto je samostatný román, príbeh. No pre tých, ktorí tie tri knihy čítali, to bude mať aj tento iný rozmer, keď príbehy zrazu do seba zapadnú a dajú nový zmysel. A mám taký pocit, že by to mohlo dať nový zmysel aj tým predošlým príbehom, takže ja si to dám istotne znovu, pekne všetky štyri knihy, za sebou.

Ale nie to som chcela – je to fakt výborná kniha. Skvelo sa číta a človek sa opäť mnoho nového dozvie, tentoraz o umelkyni Lorenze Mazzettiovej (už gúglim, ako vždy po dočítaní ročného obdobia), ale aj o internačných táboroch pre cudzincov na ostrove Man či o Albertovi Einsteinovi. Ale najmä opäť o sebe, o nás, ľuďoch brodiacich sa vlastnými životmi v tomto šialenom storočí. Ali Smith cez príbehy nastavuje zrkadlo nám všetkým – spoločnosti na pokraji klimatickej katastrofy, zahltenej internetovými hoaxmi, násilím, šikanou, osamelosťou a nezmyslom, bezradne stojacej pred výzvami našej doby. A predsa je tu nádej, že sa dá ísť ďalej, pospájať príbehy a dať im nový zmysel. Letom sa rok nekončí, práve naopak, pokračuje.

­

­

Jefferson

Kto si trúfne zakomponovať do knihy pre deti vraždu – konkrétne napríklad majiteľa kaderníctva prebodnutého nožnicami –, je buď nepatričný tupohlav, alebo priam génius, navyše odvážny, lebo prekročil Rubikon. Oceňovaný francúzsky spisovateľ Jean-Claude Mourlevat (1952) patrí do tej druhej skupiny, čo napokon dôkazne preukazujú aj jeho knihy vydané v češtine – Řeka teče pozpátku a Zimní bitva.

Artforum vydalo Mourlevatovho Jeffersona, lebo ním bolo uchvátené – jeho atmosférou, vtipom, príbehom, posolstvami, ktoré, našťastie nenásilne na spôsob ponornej rieky, pokladá na stôl pred detského čitateľa. Rovnomenný hlavný hrdina je jež. V krajine zvierat má útulný domček, trochu ako hobit Bilbo, pekne sa oblieka, rád číta, chodí po dvoch nohách – napríklad do holičstva Strihára nechať si upraviť frizúru. A keby niekoho zaujímalo, používa parfum Voňa lesa. Všetko vyzerá priam rajsky – lenže potom Jeffersona nespravodlivo obvinia zo zavraždenia pána Edgara. Očistiť ježovo meno a zbaviť ho i najmenšieho náznaku podozrenia znamená vydať sa na strastiplný a nebezpečný zájazd do mesta, kde žijú ľudia. A ľudia, však vieme svoje, sú až-až nebezpeční.

Žofia – mladučká čitateľka: „Je to super kniha. Je to trochu vtipné, trochu strašidelné a ničoho tam nie je priveľa.“

Zuzana – staručká čitateľka: „Keď som dočítala, veľmi ma mrzelo, že už tú knihu nikdy nebudem čítať prvý raz. Ale keď som ju čítala druhý raz, tiež to bolo skvelé. A vôbec nemusí prekážať to, že má človek dávno vyše päťdesiat.“

­

­

­

Z neba spadli tri jablká

– Radšej si treba všetko stokrát premyslieť, až potom raz povedať, nie zbytočne tlačiť každú hlúposť, – frflal Ovanes a podráždene prevracal stránky novín.

– Čo ty vieš, možno si to pred vytlačením stokrát premysleli, – namietla Jasaman.

– Ak by nad každým slovom rozmýšľali stokrát, noviny by vychádzali nanajvýš raz za mesiac. Myslíš, že sa každý deň dá vymyslieť toľko strán niečoho rozumného?

– Nedá.

– No tak vidíš!

Takto sa v knihe Z neba spadli tri jablká od rusky píšucej arménskej spisovateľky Narine Abgarian (v preklade Zuzany Bujačkovej) zhovárajú manželia Jasaman a Ovanes, susedia a priatelia hlavnej hrdinky Sevojanc Analitoje, ženy v pokročilom veku, s ktorou sa život ani za mak nebabral. S Jasamaninou odpoveďou na otázku, či sa každý deň dá napísať „toľko strán“ niečoho rozumného a navyše aj pekného, možno poľahky súhlasiť. Kto vie, ako by si poradila s otázkou, či sa dá každý deň prečítať veľa strán niečoho pekného a navyše aj rozumného. Snáď by sme sa s ňou zhodli, keď odpovieme, že sa to veru dá. Napríklad Z neba spadli tri jablká je román od prvého okamžiku natoľko emotívny, obrazotvorný a láskavý, že sa od neho len ťažko odtŕha. Odohráva sa v zabudnutej dedine Maran, okolo sú skaliská a jediná cesta ťažko schodná, hrboľatá. Príbeh trošku pripomína ságy, trošku magický realizmus, trolilinku jedno staré biblické rozprávanie, je v ňom veľa lásky, všelijaké tajomstvá, prírodné katastrofy, smiech, pravidelné výmenné trhy… Život sa riadi jarou, letom, jeseňou a zimou. A smrť chodí medzi chalupami. Sevojanc Anatolija vzdoruje, ako vie.

Vojna, ktorá nekonečných osem rokov zbierala úrodu bezprizorných duší, sa zrazu zastavila a s kňučaním si odkrivkala lízať krvácajúce rany. Kuriva bolo stále málo, ale život sa pomaličky, škrípavo vracal do starých koľají. Len Marana sa tieto zmeny akosi netýkali, na dedinu si nikto nespomenul a ani sa nechystal. Jediné auto, ktoré tam ešte občas prišlo, bola sanitka, tú si dedinčania privolávali telegrafom – jediným spojením s vonkajším svetom. Vyzeralo to tak, že v doline už nad nimi dávno mávli rukou a prestali sa zaujímať o hŕstku starcov, ktorá sa kedysi odmietla odsťahovať z vrchu hory Maniš-kar.

Narine Abgarian – našťastie nad nimi rukou nemávla. Je to totiž skvelá hŕstka stareniek a starcov.

­

­

­­

Panenka

Poznáte Rónána Hessiona? Nie?! Chybička! Je to súčasný írsky spisovateľ. A aby sa nestala ďalšia chybička, prečítajte si jeho prvotinu Leonard a Hladový Paul (vydavateľstvo Host, 2021). Skvelé čítanie. Aspoň budete pripravení na ďalšiu Hessionovu literárnu lahôdku. Na jeseň vyjde v Artfore. Hneď po prázdninách v septembri. Môžete sa začať tešiť. Bude to jazda – vtipná, smutná, hĺbavá. O vzťahoch. A rodine. (Bez všelijakých akože sociálnych a akože profamiliárnych balíčkov – a to je super.)

­

­

Spomenieš si na Trenčín?­

Lukáš Cabala pred pár dňami poslal Vladimírovi Michalovi nový text. Tešíme sa na jeho čítanie, pôjde (zatiaľ pracovne) o uzavretie trilógie o Vincentovi z Trenčína a bude sa volať Spomenieš si na Trenčín? Redakcia (Janko Púček) takmer hotová, na oblohe neďalekej budúcnosti sa rysuje nová dobrá artforová kniha. Lukáš v maile píše: „Je to niečo, na čom som začal pracovať minulý rok, najmä rešeršovať, ale definitívne sa to rozbehlo a dokončilo až začiatkom tohto roka. (...) Zvyčajne ukončujem mail vetou ‚Dúfam, že sa máš fajn‘. Ale… snáď sa to v súčasnej situácii ani nehodí takto vravieť, keďže sú vecí, aké sú. Tak snáď aspoň v rámci možností je všetko o. k.“ Celkom všetko o. k. nie je, no keď sa na oblohe rysuje vydanie novej knihy, nálada sa zlepšuje a očakávania narastajú.

­

­

Niekto z nás

Urobiť obálku knihy to nie je len tak. K výkladným skrinkám vydavateľstva patria obálky edície -klad. Ich autorkou je Maja Rojko. Tu pár jej slov:

„Edícia -klad je premyslená od literatúry až po vizuál – slovenský vydavateľ a prekladatelia, ilustrátori, písmo (Preto Semi), dizajn. Mojou ideou bolo a je prezentovať tvorbu slovenských umelcov – výtvarníkov, aby sa diela v iných súvislostiach ‚prepašovali‘ k súčasnému čitateľovi. Na Slovensku sa ilustrácia pre dospelého čitateľa z kníh donedávna vytrácala. S vydavateľom tak pripomíname autorov, na ktorých sa zabúda. Forma edície – pravidelnosť – umožňuje prezentovať autorov naprieč generáciami a tým súčasnú beletriu oživiť. Znova sa tak objavia v knihe i diela už nežijúcich, no významných slovenských umelcov. V knihe je uvedený aj medailón ilustrátora, čo je v slovenskej knižnej tvorbe nóvum. Každý rok sa farebnosť mení. Nemení sa iba belasá a tlač a razba čiernou, čo tvorí ‚vizuálnu identitu‘. Edícia je tak stále živá.“

­

­

­

Letom svetom Artforom

Museli sme presunúť viacero kníh, ktoré sme plánovali vydať tento rok, lebo doba je neistá a, žiaľ, pre technickú chybu vydavateľstvo Artforum vyradili spomedzi žiadateľov o grant na Fonde na podporu umenia. Už padlo rozhodnutie, akých titulov sa toto posúvanie týka.

Úplne inak si vychutnáte septembrové stretnutie s Judith Hermann na Žilinskom literárnom festivale, keď budete mať prečítané jej knihy. Domov sme museli dotlačiť, lebo prvý náklad bol rozobratý v priebehu pár týždňov. O tom, že stretnutie s touto Berlínčankou môže byť plné podnetov, sa môžete presvedčiť tu.

Sme do slova zaľúbení. Aj vy? V rovnomennom cykle Veronika Michalová, ktorá patrí do redakčnej rady nášho vydavateľstva, hovorí o svojich knižných láskach.

Kniha Alexandry Salmela a Martiny Matlovičovej Fantazmagorický kamarát, ktorú sme vydali na jeseň minulého roka, sa ocitla v kolekcii Najkrajšia kniha Slovenska 2021. Tešíme sa. Veľmi. Cenu prevzala Martina Matlovičová. Ak si chcete spraviť naozajstnú radosť, k čerstvo ocenenej knihe Fantazmagorický kamarát si kúpte originál ilustrácie či kvalitné printy od Martiny Matlovičovej. Stačí, keď jej napíšete. Návšteva jej ateliéru je zážitok, fakt. A jej trojrozmerné ilustrácie sú plné hravosti, radosti a fantázie. A toho nikdy nie je dosť. Tu je mail: martinamatlovicova@gmail.com.

Z recenzie Veroniky Čigarskej knihy Fantazmagorický kamarát v letnom čísle revue BIBIANA vyberáme: „Salmele sa prostredníctvom postavy Papu-Pau podarilo citlivo ukryť posolstvo o čistej detskej duši, odhodlanej pozrieť sa svojmu strachu do očí a stále v ňom vidieť to dobré: ‚Ostré dúhové pazúre boli len obyčajná bižutéria a obrovitánske lesklé buľvy boli slnečné okuliare, čo zakrývali pár vodnatých očí. Drsňák mal aj srdce, bilo mu schúlené v kútiku hrude.‘ V postave Drsňáka možno čítať dieťa, ktoré svojou vonkajšou maskou zakrýva svoj vnútorný boj, o ktorom nemá možnosť pohovoriť si. V obidvoch prípadoch však platí, že problémy sa dajú riešiť, že existuje východisko z nepríjemnej situácie a že všetko ide o čosi ľahšie, ak sa na svet nazerá optimizmom a štipkou fantázie.“

Náš ďalší autor Etgar Keret bol hosťom na pražskom veľtrhu Svět knihy. Artforum tam síce stánok nemalo, ale cez kamarátov z Absyntu sa podarilo zaistiť, aby artforové preklady Keretových knih mali vo svojom stánku pre prípadných čitateľov.

Aj našim knižkám končia práva na predaj, preto sme sa spojili so sieťou nezávislých kultúrnych centier Anténa. Knižné dary od nás vedia použiť na tisíc spôsobov. Napríklad v Brezne, v najstaršom klube na Slovensku, sú oceňovanou odmenou dobrovoľníkom.

Po siedmich rokoch spolupráce odchádza z vydavateľstva Alžbeta Vrzgula. Odchádza za svojím snom robiť divadlo. Lebo ona je autorka divadelných textov a režisérka, pracuje v rámci bohatej a rôznorodej bratislavskej nezávislej scény, a najmä pod hlavičkou nezriaďovaného divadla Uhol_92, ktoré v roku 2017 spoluzakladala. Držíme jej palce, nech sa sny naplnia a dosky, čo znamenajú svet, sú jej priaznivo naklonené. Hoci pre nás je ťažké predstaviť si niekoho iného na jej artforovom mieste. Jej dôslednosť, rozumnosť a nápady nám budú chýbať. Viac o Alžbetiných divadelných aktivitách sa dozviete tu: www.alzbetavrzgula.com. Alebo aj tu: www.uhol92.com.

­­­

Kývali sme sa, kývali, až sme sa rozkývali robiť pre vás artforový vydavateľský newsletter. Tento, čo ste práve dočítali. Nasledujúce budú nasledovať. Páchať ich zatiaľ budú najmä Zuzana Mojžišová a Jakub Kratochvíl.

Toto číslo pripravili Jana Michalová, Zuzana Mojžišová, Veronika Michalová a Jakub Kratochvíl.

Zobraziť diskusiu (0)