Štyri roky dovolenky sú za mnou. Inak sa návšteva Vysokej školy ekonomickej, odbor vnútorný obchod so zameraním na reklamu, ani nedá nazvať. Netuším, koľko som toho dokázal na škole nachytať, ale mám pocit, že okrem kamarátov a pestrých zážitkov so ženami sa na mňa nenalepilo nič. Škola bola našťastie plná žien. Nie ako strojárina alebo slaboprúd. Tu sa to len tak hemžilo dobrými nápadmi. Na zahraničnom obchode študovali aj deti arabských šejkov, ktorí prilietali na súkromných stíhačkách obklopení niekoľkými zahalenými manželkami. Tie ubytovali v piešťanských hoteloch a chodili ich pravidelne kontrolovať, aby nezdivočeli. Matematikárovi Pellerovi raz povedali, že ak nebude hlasnejšie prednášať, kúpia školu a prepustia ho, lebo oni do zadných lavíc jeho výklad nepočujú. Úspešné absolvovanie univerzity sa považuje za potvrdenie dospelosti. Teraz by malo prísť trvalé zamestnanie, len čo ak to bude aj konečná stanica? Veď kto sa často presúva z miesta na miesto, toho nazvú fluktuantom a označia ho za nepriateľa socializmu. Kto mieni vystriedať za život viac ako dve alebo tri zamestnania,môže si byť istý, že v kádrovom posudku bude mať odsek o neprispôsobivosti, chorobnom individualizme, neschopnosti zžiť sa s kolektívom, o problematickej povahe… Mne je už úplne jasné, že sa premiestňovať chcem, pokojne aj viackrát za život, a preto sa s tým nedokážem stotožniť. Nemôžem spolu s ostatnými s odhodlaním a entuziazmom spievať univerzitnú hymnu, proste to nedokážem.

Na gymnáziu nás cez formuláre nútili každý rok na začiatku školského roka odpovedať na otázku, kam pôjdeme na vysokú, a rodina ma počas štyroch rokov na vysokej podobne bombardovala výzvami, aby som rozmýšľal, kde po nej zakotvím. Absolvoval som nespočetné množstvo rozhovorov na tému, kde je aký známy a kto by ako mohol pomôcť. Základnou premisou týchto taktizovaní bolo, že to, čo si vyberiem, bude do smrti mojím povolaním. Rovnako ako keď sa policajt rozhodne pre uniformu a asi ťažko bude šéfkuchárom v Carltone alebo vedcom v akademickom zbore, tak si aj ja výberom určím dráhu svojho letu a sudičky mi veru pomáhať nebudú.

Možno sa v živote niekedy aj niečo zmení, ale ako vidím na svojej rodine, ani nie. Mama je napríklad učiteľka. Chcela byť lekárka, ale starý otec jej nepodpísal papiere na vysokú, pretože by ďalších päť rokov neprinášala peniaze do rodinného rozpočtu. Tak išla robiť do materskej škôlky a odtiaľ nebolo až tak ďaleko k pedagogike. Po dvadsiatich rokoch na základnej škole prešla na odbor školstva. V Starom meste chodí na inšpekcie a píše hlásenia o úrovni jednotlivých škôl v obvode. Malý posun tam nastal. Otec zase chcel byť pilotom lietadla. Tiež mu to neprešlo cez starého otca, ktorý mu nepodpísal prihlášku. Skončil večernú ekonomickú a po niekoľkých rokoch v Doprastave je už celé desaťročia v Slovenskej akadémii vied. Je tam spokojný a nemá jediný dôvod odísť. Do penzie sa preňho nič ne- zmení, pretože sa nezmení systém. Farári zvyknú hovoriť: Boh je tu na večnosť, a komunisti si tiež osvojili túto čarovnú formulku nesmrteľnej predvídavosti.

Štyri roky hľadania vlastnej identity a únikovej cesty von z pevného potravinového reťazca plného istoty sa skončili. Teraz sa ozve nezvratný zákon socialistickej džungle. Prechádzame na päťročnice, tak je nastavené celé hospodárstvo. Asi preto vnímam dnešné promócie ako pohreb. Dnes sa musím rozhodnúť. Slovo musím ma fascinuje a desí zároveň. V panike nemyslím na to, ako vystúpim na pódium a za obrovského aplauzu si preberiem diplom, ale na to, že vzápätí sa musím rozhodnúť a zadefinovať si doživotie. Ešte nikdy som nebol v takejto skľučujúcej situácii. Gymnázium odtlačilo problém na štyri roky, vysoká v podstate tiež, ale teraz? Už sa tomu nedá vyhnúť! Som pritlačený k múru a mieri na mňa eskorta s muníciou dobrých nápadov na život.

Cítim, že sa mi črevá skrúcajú, že sa do seba zaplietajú, tvorí sami v nich uzol, treba ho rozťať alebo aspoň vytiahnuť malý vreckový nožík a pokúsiť sa to miserere odrezať. Niekoľko rozhodnutí mám za sebou. Stal som sa inžinierom, ale to určite nebolo slobodné rozhodnutie. Alebo bolo, lebo stačí, ak si vyberiem jednu z možností? Mama mi vysvetlila, že na VŠMU sa kvôli kádrovému posudku a nedostatočným konexiám nedostanem. Klopkala prstom po stole, pozerala do formulárov so školami vypísanými podľa abecedy a nahlas zvažovala možnosti. Filozofická fakulta ma príliš nelákala, ešte tak dejiny a literatúra, ale z gymnázia som na to nemal dostatočnú prípravu, pretože som tie štyri roky strávil v telocvični. Do školy som tak- mer vôbec nechodil. Vyvolávať ma mohli len na základe individuálneho študijného plánu, ktorý som si sám stanovil. Keď ma náhodou niektorá z profesoriek vyvolala, mohol som sa brániť formulkou: prepáčte, dnes nemám termín. Na dva roky na vojnu som ísť nemienil, takže vďaka tomu, že som bol niekoľkonásobný majster republiky a člen československej juniorskej reprezentácie v basketbale, zostali iba dve možnosti: buď pôjdem na stavárinu alebo iný technický smer, alebo na ekonomickú, a to dokonca bez prijímacích pohovorov. Bez prijímačiek! Luxus nad luxus.

Vtedy bolo rozhodovanie vlastne jednoduché. Otec bol ekonóm, takže ma v tom podporoval, matematika bola na obchodnej fakulte len prvý rok, čo mi nesmierne vyhovovalo, pretože som ten predmet neznášal, navyše som mohol pričuchnúť k reklame a kreatívnej robote. V deň prijímačiek som prišiel na pohovory, dekan nás vzal do zaplnenej auly, kde ma s ďalšími športovcami a víťazmi národných olympiád v matematike postavili pred katedru a predstavili zapoteným uchádzačom, ktorým o dve minúty začínal test, ako tých, ktorí sú už prijatí. A bolo vymaľované! Na chodbe sme sa potom zoznámili a odišli do krčmy oproti univerzite osláviť vstup na akademickú pôdu. Jednoduchý recept na víťazstvo. Nemal som čo špekulovať. Získal som ďalšie štyri roky na premýšľanie, čo so sebou.

Lenže teraz musím záväzne oznámiť, kde sa zamestnám, a po letných prázdninách prvého septembra nastupujem! Podľa našich zákonov sa iba tak nestanem príživníkom. Vlastne sa to ani nedá. Ostať doma niekoľko mesiacov alebo ísť napríklad vykladať vagóny, ako som to robil počas školy, to s mojím novým modrým diplomom nebude možné. Na nás vzdelaných sa vyvíja tlak tvrdením, že zodpovednosť, ktorú sme s diplomom nadobudli, je oveľa väčšia, ako len mechanicky vziať vrece cementu, naložiť si ho na chrbát a odniesť na Tatrovku. Bolo by trestné nevyužiť kapacitu oplodnenú titulom Ing.

Páči sa mi, ako v nás zakorenili pocit spolupatričnosti. Odmalička dostávam na tanieri, že moje rozhodnutia nie sú mojimi rozhodnutiami, že sú to rozhodnutia celej rodiny. Občas vydieranie siaha aj ďalej, až po vlasť, veď za jej smerovanie som vďaka svojmu rozhodnutiu zodpovedný, čiže ide o jedno veľké, naozaj veľké spoločné rozhodovanie. Mám niekoľko možností, z ktorých si musím vybrať.

Prvou je štátna reklamná agentúra REMPO, kde som bol po treťom ročníku na stáži. Robia kampane všetkým lukratívnym podnikom. Je tam taký nával absolventov, že môžem byť rád, ak sa k reálnej reklamnej robote dostanem po piatich rokoch nihilistického vysedávania v kancelárii. Ďalšiu stáž, ktorá mi umožňuje podať žiadosť o prijatie do zamestnaneckého stavu, som absolvoval v Priore. Celý mesiac nás nechali vzadu v sklade a k obchodu sme ani nepričuchli. Pán vedúci Špihlavica si určite hovoril, že voľajakí inžinierikovia mu rozumy kradnúť z obchodu nebudú, veď kto môže o obchode a ziskových operáciách s mäsom vedieť viac ako on. Drôtenými kefami nás nútil zoškrabovať plesne z klobások. Umývali sme ich v impregnačnej tekutine, aby sa na pár hodín, kým sa to predá, potlačil odporný smrteľný zápach. Nastriekavali sme šunku vodou pomocou dlhých ihiel a medicínskych striekačiek, aby sa zvýšila hmotnosť, alebo sme vyrábali paštéty z preležaného mäsa, do ktorých sa prisýpala lacná polohrubá múka a voňavé korenie. Osobne som zažil dve rokovania s hygienikmi, ktorých okrem niekoľkých igelitiek plných kvalitného mäsa, najmä sviečkovej, obdaroval pán Špihlavica Araratom a obálkou s peniazmi. To, čo som mal možnosť vidieť na vlastné oči v sklade, úplne stačilo, aby som si uvedomil, že na toto územie vstúpiť nemienim.

Potom mám jednu možnosť vďaka otcovmu známemu. Stať sa súčasťou manažmentu hotela Kyjev v Bratislave je veľké terno. Získal by som kontakty na vekslákov a registrované prostitútky, o zárobku pomimo ani nevravím. Hovorí sa, že každý pracovník hotela musí pri nástupe podpísať aj spoluprácu s ŠTB, takže tento lukratívny džob som odmietol hneď v zárodku, hoci dvaja spolužiaci mi vraveli, že nič lepšie si nemôžem priať, a úprimne mi to závideli. A potom tu bola posledná možnosť. Filmové štúdiá Koliba. Vzali by ma ako asistenta do produkcie pána Tomašoviča, u ktorého som už bol na pohovore. Prezradil mi, že by ma nasadil na film Dušana Hanáka, ktorého debut 322 som nedávno videl. Nemohol som príliš vyskakovať od radosti, ale toto miesto bolo pre mňa vskutku vysnívaným rajom. Tie štyri roky dovolenky na vysokej som totiž okrem čítania kníh strávil so svojím najlepším priateľom Edim predovšetkým návštevami filmoték a nočných projekcií pána Dubeckého, pretože som si cez tetu svojho spolužiaka z gymnázia vybavil preukaz pre filmových a televíznych tvorcov. Toto privilégium mi otvorilo brány k neskutočným zážitkom. Čiernobiela kópia Mechanického pomaranča, trezorová kópia Salo alebo 120 dní Sodomy, niekoľko Godardových filmov a, samozrejme, československá nová vlna. Určite by som od septembra nastúpil do kolibských štúdií, keby som sa pred časom nerozhodol inak.

Lenže ešte skôr, ako príde revolúcia a skok do prázdna, musím zomrieť, padnúť na záverečnej barikáde hanby, pochovať sa symbolicky s ostatnými a nechať sa požrieť týmto rituálom. Zatiaľ som ukryl svoj plán hlboko v sebe. Splynul som s absolventmi zoradenými v štvorrade na obrovskom otočnom pódiu. Som súčasťou veľkej slávnosti. O chvíľu si preberiem od rektora diplom a budem prijatý do cechu ekonómov, ktorých rozhodnutia budú ovplyvňovať smerovanie, tempo a svetonázor tejto krajiny.
Bočné steny sály sú obložené travertínom, hlboké sedadlá čalúnené jemnou plyšovou látkou, svetelné reflektory zavesené v pätnásť metrovej výške túžia po osobnostiach, ale namiesto nich sú na pódiu priemerné tváre novej generácie soc-pop yuppies. K tomu znie z hľadiska smiech a výkriky nedisciplinovaných neplnoletých súrodencov, poprípade vlastných detí, pretože niektorí z nás to stihli ešte v prvom ročníku. Nechýba ani plač babičiek v čepcoch a národných krojoch, ktoré pricestovali s darmi až niekde od ukrajinských hraníc alebo spod Tatier.
Dekan má dlhú, veľmi dlhú úvodnú reč o budúcnosti, povinnostiach k spoločnosti a rodine, o úspechoch, ktoré nás všetkých bez rozdielu čakajú. Vy imuž v pondelok, hneď po nástupe do práce, ukážete, ako sa to robí, počujeme z reproduktorov. Ópiová formulka preskakuje z jedného na druhého a odhodlanie naplniť dekanove predsavzatia, ktoré vyslovil namiesto nás, je ako turbína elektrárne, ktorá sa roztočila, lebo na ňu pustili vodu nazbieranú v priehrade. Predchádzajúce generácie ju postavili s takou odvahou, nasadením a vášňou, že my túto energiu minulosti musíme len prijať, bežať na nej ďalej a víťaziť. Dekan rozpráva zastretým prefajčeným hlasom čosi o verejnom a súkromnom záujme, ktoré sa zlievajú, pretože my patríme všetkým a všetko patrí nám. V ústach mám sucho, a to je jediné šťastie, aspoň nemôžem zakričať, že ja svoje súkromie chcem a nikomu ho nedám, pretože nič iné nemám, pretože si hodlám aj naďalej šetriť dušu pre niečo podstatnejšie, ako je verejný záujem, ktorý aj tak verejný nikdy nebol. Čakám na svoj diplom a mama, ponorená v mäkkom sedadle, sa na mňa z hľadiska hrdo usmieva. Dvíha zaťaté päste a ja viem, že je so mnou. Na chvíľu sa mi akosi uľaví. Nič z dekanovej reči sa ma v tomto momente nedotýka.

Je to všeobecné. Dotklo sa ma, keď zomierala moja prababka. Ležala nevládne na posteli v dome starej mamy a všetky ženy z rodiny sa nepretržite o ňu starali a boli pri nej. Dotklo sama, keď emigroval Oliver a ja som ostal sám, bez kamaráta, zošnurovaný zákazom písať mu a kontaktovať ho. Dotklo sa ma, keď mi moja prvá veľká láska na gymnáziu oznámila, že sa vyspala s hercom z VŠMU, oznámila mi to sucho pri obede, práve sme mali dukátové buchtičky. Subjektivita je jediný druh pravdy, ktorý stojí za poznanie, čítal som nedávno v Kierkegaardových zápisníkoch namiesto toho, aby som sa učil na štátnice z politickej ekonómie. Je to tak. Čakám na svoje zážitky, na niečo, s čím sa budem vedieť stotožniť, úplne, bez kompromisu. Potrebujem aspoň skúsiť byť sám za seba, bez akýchkoľvek pomocných barličiek.

Na pódiu sa pri inaugurácii za inžiniera tvárim šťastne len preto, aby som ostal nenápadný, aby som zbytočne nepriťahoval pozornosť a čo najvernejšie sa podobal svojim spolužiakom. Preberám diplom, usmievam sa ako blbec, ale v zadnom mozgu svieti kontrolka a upozorňuje ma na fakt, že v banke mám zložené devízové prostriedky, ktoré mi o pár dní umožnia vycestovať na Západ. Taký je plán! Konečne príde môj čas. Čas, keď sa odpojím a postavím na vlastné, keď mi už nikto nebude hovoriť, že našinec si musí spraviť oko, že rozhodnúť sa môžem len istým spôsobom, pretože na iné rozhodnutie nemáme konexie ani nárok. Nechcem počúvať o kádrových posudkoch a kastovníctve, nechcem počúvať o predurčení, chcem sa rozhodnúť tak, ako naozaj chcem, to je môj plán, moja cesta k slobode. Už pár rokov sa dá získať doložka a devízový prísľub tak, že banka nemusí dať peniaze na vycestovanie. Odídem ako keby na kauciu. Peniaze zloží niekto v zahraničí. Oliver, ktorý emigroval s matkou pred desiatimi rokmi, zložil v banke sumu pokrývajúcu päť týždňov pobytu v krajinách, čo mi vydali víza. Potrebných tridsať amerických dolárov na deň krát tridsaťsedem mi dal na účet už v júni a na základe toho môžem vycestovať do Nemecka, Francúzska a Španielska. Poberiem sa za kopečky, ako hovorí starká. Mám lístok na Západ a vlastnú predstavu o živote, nejasnú fatamorgánu, ktorá sa stala mojím novým súkromným náboženstvom. Pozostáva z vízie začať niekde, hoci aj na Severnom póle, sám za seba. Celý ten čas somju zdieľal len s Edim, nikto iný v celej RVHP nemal o našich plánoch ani potuchy. Tajili sme to naozaj partizánskym spôsobom, správali sme sa ako agenti plánujúci vyviesť systému neodčiniteľnú odpornosť.

Áno. Je to od Ediho a odo mňa odvážna myšlienka, keďže sme najprv prijali dar v podobe vzdelania, ktorého cenu nám na politickej ekonómii profesor Jakubec dokonca aj vyčíslil. Snažil sa v nás prebudiť ešte väčšiu zodpovednosť a výčitky svedomia vyhnať na maximum, keby sme náhodou mali po skončení školy zajačie úmysly. Amy, nevďační pankharti, sme teraz plánovali zdrhnúť aj s pokladom, čo štát do nás vložil, aby ho z nás po kúskoch až do penzie pomaličky žmýkal a vyťahoval aj s úrokmi, ktoré mali niekedy po šesťdesiatke prekročiť bájnu hranicu ľudských možností, aby si človek, vyprázdnený a spľasnutý, konečne mohol vyzliecť zvieraciu kazajku socializmu a naplnený pocitom, že pre štát a jeho ideológiu niečo poctivo urobil, potichu, nestranícky umrieť. My dvaja s Edim pocit viny, že niečo zrádzame, berieme alebo nelegálne odnášame, samozrejme, nemáme. Akože čo sa chystáme ukradnúť? Vzdelanie, ktoré sme celé štyri roky ignorovali? Prednášky, na ktoré sme príliš nechodili? Z čoho máme mať pocit zlodejstva? Že odcudzíme debilné predmety ako dejiny KSČ a MRH, štatistiku, vedecký komunizmus s profesorom Bartošíkom, ktorý mal takmer vždy na hodinách sako na chrbte zastrčené do trenírok, alebo vojenskú prípravu s kapitánom Demáčkom, presláveným hňupom, ktorý nás so sebe vlastnou bohorovnosťou presviedčal, že robí za svitania, ešte pred raňajkami, od pol šiestej do šiestej dvadsaťpäť kilometrov na bežkách, a vrieskal na nás, že ak to vie stihnúť za tridsať minút on, potom aj my môžeme robiť zázraky? Alebo so sebou unesieme socialistickú ekonomickú integráciu s docentom Filkom a znalosti z tovaroznalectva, kam sme si nosili dokonale vypracované ťaháky, inak by sme ani jednu z tých skúšok nespravili? Čo sa vlastne chystáme ukradnúť? Titul? Tie tri magické písmenká?Že nie sme lojálni k systému? Že nemáme vďačnosť? Nie. Nič z toho nevlastníme. Sme iba nasiaknutí túžbou uniknúť spod tejto nadvlády a sme presvedčení, že to bude hračka.

Ďalej na Západ sa dá ísť len na Východ

Hečko Maroš

Tatran 2017

Zobraziť diskusiu (0)