Názov knihy zo začiatku dokáže trochu zneistiť, kedže svojimi útlymi rozmermi formálne naozaj prípomína akúsi príručku ,,do vrecka“. Vizuál Manuálu taktiež zvádza. Až vo vnútri je jasné, že ani formálne, ani obsahovo o žiadne rady nejde. Možno ich napokon potrebuje hlavný hrdina – Michal Stratený, ktorého samotné priezvisko jemne načrtáva ústrednú tému diela.

A tak ako oblaky kĺžu s ľahkosťou po oblohe, rovnakým spôsobom sa dokážeme vnoriť do Michalovho osudu – prakticky rozprávaného ako retrospektíva, po poriadku – od detstva až po súčasný stav. Stav je totiž výraz, ktorý Michalovu situáciu presne vystihuje. Až keď sa niečo skutočne pokazí, a nemusí ísť iba o vec, ale pokojne aj o človeka, potrebujeme sa pozrieť dovnútra problému, nájsť príčinu a zvoliť riešenia. Ale čo ak ho sami nájsť nevieme? Jednoduchá pomoc – prizveme si odborníka, ktorý študoval ľudské telo, jeho zložité procesy a choroby, pokojne to môže byť brat hlavnej postavy. Michal mu totiž v detstve perfektne poslúžil ako modelový pacient – fixkou na jeho telo kreslil orgány, pri prvotných príznakoch vyvádzal závery, dokonca raz podal liek, avšak nesprávny, čo sa nezaobišlo bez domáceho výplachu žalúdka. Medzičasom brat spromoval a stal sa doktorom, ale jeho detské pokusy sa na Michalovi podpísali tenkým rezom, podobne ako na gramofónovej platni, a už tam ostali.

Kedže mu brat prisľúbil pomoc, konzultuje Michalov stav s ďalšou, tentoraz odborníčkou na duševné zdravie. Michalovi totiž obyčajní lekári nevedia pomôcť. Trpí špecifickou formou hypochondrie – dokáže na seba preniesť chorobu ostatných bez toho, aby o tom vedel. Michal vidí korene tejto nepríjemnej schopnosti v detstve (bratovo hranie sa na doktora), ale ani vtedy, ani tentoraz mu nemôže pomôcť. Jediným východiskom sa ukazuje liečebňa – konkrétne opustená chata v Hučných lazoch. V odľahlej prírode, v samote bez akýchkoľvek divákov stráca Michal mobilný signál (ten dokáže chytiť iba na jednom konári stromu). Cez deň vychádza von, aby si nabral vodu zo studne a tiež sa pozrel na oblaky. Svojím pozorovaním zisťuje medzi nimi rôzne anomálie, ako aj podobnosti, pozerá sa na nich, akoby tam mal napísané svoje ďalšie putovanie. Raz v noci vyjde do tmy a obloha ho uchváti novým – majestátnym spôsobom. Nachádza odpoveď?

Manuál na údržbu oblakov je napriek svojmu krátkemu rozsahu príkladom, že na to, aby kniha mala čo povedať, nepotrebuje žiadnu slovnú vatu, zbytočné opisy ani príliš dlhé dialógy. Takto navodená pomalosť je teda cieľom príbehu. V jeho centre sa nachádza postava Michala s nezvyčajnou diagnózou a napriek jednoduchej dejovej línii vie prekvapiť zvratmi a príjemnými odbočkami s nádychom bizarnosti. Miestami má kniha náznaky biografickosti, čo len pridáva jej autentickosti. Zásluhu na tom má rozhodne aj šikovný rozprávačský talent. Nemožno poprieť ani aktuálnosť zvolenej témy – hypochondria sa v ére digitálnej gramotnosti ukazuje ako dôsledok prehnaného ,,googlenia“ vlastných príznakov, ako aj prílišného zamýšľania sa nad každým jedným signálom tela a môže postihnúť každého. To je aj Michalov prípad. Neustále rozmýšľanie nad vecami, ktoré nemôžeme zmeniť, zas navodzuje pocit úzkosti a dojem začarovaného kruhu. Práve tu môžeme do istej miery nachádzať paralely medzi naším a Michalovým (fiktívnym) životom. V každom prípade kniha deklaruje fakt, že príroda/Boh je najlepší lekár. Keď človek stráca signál sám so sebou, napriek signálu v mobile, asi tuší, kde má zvoliť najbližšiu dovolenku – ďaleko od civilizácie a s výhľadom na oblohu.

Trio Publishing, 2019

104 strán

Daniel Hevier

Zobraziť diskusiu (0)