Ďaleko od pozemskej reality

Próza britskej autorky ocenená The Booker Prize 2004 odkrýva veľký vesmír obklopujúci našu pulzujúcu matku planétu aj mikrovesmír ľudského vnútra. Jedinečným spôsobom upozorňuje na relativitu našich snažení, nepriateľstiev aj márnych ambícií.

Šiesti astronauti na orbitálnej stanici zažívajú odstup od pozemskej reality vo všetkých možných podobách a významoch. Dve ženy a štyria muži sú rozličných národností a pováh. Doma už nepatria k výnimočným, pobyt na orbitálnej stanici pred nimi vyskúšali mnohí iní. Robia kotúle, raz je hore hlava, raz nohy, deň za dňom. Popritom plnia rutinné úlohy zadávané zo zeme. Pestujú pšenicu a na laboratórnych myšiach skúmajú dôsledky života bez gravitácie. Komunikujú aj s príbuznými, a tak sa japonská astronautka dozvie o smrti svojej matky. Pohreb je ale dosť ďaleko…

„Deväť mesiacov vznášania v beztiažovom stave, deväť mesiacov s opuchnutou hlavou, deväť mesiacov ako sardinky v konzerve, deväť mesiacov zízania na Zem a nakoniec návrat na trpezlivú planétu pod nimi.“

Všetko je tu nezvyčajné, ale úžasné

Nečakajte nič dramatické v štýle filmovej Gravitácie ani sci-fi presahy s budúcou, ešte nepoznanou realitou. Napriek tomu v tomto rozprávaní niet hádam jedinej vety, ktorá by nerozochvela emócie, fascináciu vesmírom alebo neotvorila základné existenciálne otázky nášho bytia (či nebytia).

Astronauti niekoľkokrát za deň preletia ponad Zem. Uvidia šestnásť svitaní a šestnásť západov Slnka, šestnásť dní a nocí. Všímajú si farby afrického kontinentu aj rodiace sa tajfúny, ktoré za krátky okamih zabijú desiatky ľudí. Sú „nad vecou“ neopakovateľným spôsobom. Vnímajú inak svoje telá aj čas. Majú iné sny ako doma vo svojich posteliach. Ich kosti sú redšie a končatiny tenšie. „Všetko je tu kruté, neľudské, ťaživé, osamelé, nezvyčajné, ale úžasné.“ Od vlastného zániku ich chráni len niekoľko desiatok centimetrov plášťa orbitálnej stanice. Ak by sa čokoľvek stalo, stratili by sa vo vesmíre – a nebola by to iba metafora ľudského osudu. „Zem budú obiehať milióny čiastočiek tvojho tela – povzbudzujúce, či nie?“

Dostať sa ďaleko od Zeme znamená konečne jej lepšie porozumieť. Cieľom nie je rozlúštiť jej záhady, ale pochopiť, že je záhadná. Orbitálna stanica sa stáva predsunutým stanovišťom bez hraníc, kde nedominuje nijaký národ, ktoré sa nedá spútať zákonmi biologického života. „Deň za dňom sa putá s minulým životom postupne pretínajú.“

Obežné dráhy sú príťažlivou učebnicou o vesmíre, literárnou poctou nášmu planetárnemu domovu aj sondou do ľudskej mysle, ktorá sa v takejto výnimočnej situácii obnažuje až do svojej podstaty. Sme takí malí voči vesmírnemu nekonečnu, a pritom takí veľkí vo svojej schopnosti pátrať po zmysle všetkého.

Naozaj krásna kniha!

Samantha Harveyová: Obežné dráhy

Preložila: Katarína Jusková

Tatran, 2025

Zobraziť diskusiu (0)