Dcéra šťasteny
Ďalší výborný príklad prerozprávania histórie cez dramatické ľudské osudy. O tom je v skratke román Dcéra šťasteny od Isabel Allende. Čilská spisovateľka patrí k najznámejším pojmom na svetovej literárnej scéne. Zaslúženú popularitu požíva i u nás. Svoj podiel na tom určite má i Slovart, ktorý časť jej pomerne rozsiahlej tvorby vydal v krásnej samostatnej edičnej rade. Rovnako je to aj pri Dcére šťasteny, o ktorej výborný preklad sa postarala Eva Palkovičová.
Dcéra šťasteny je prvý diel akejsi voľnej trilógie, mapujúcej viac než sto rokov svetových dejín, ktoré sa nejakým spôsobom priamo dotýkajú autorkinho domovského Čile.
Sme v čilskom Valparaíse zhruba v polovici 19. storočia. Čile je už viac než tri dekády samostatné, oslobodené od koloniálnej španielskej koruny. Za tridsať rokov sa na starých feudálnych základoch stihla sformovať nová čilská spoločnosť. Vyznačuje sa silne hierarchizovaným patriarchátom, tuhým náboženským konzervativizmom, predsudkami a priepastnými sociálnymi rozdielmi medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami. Zároveň je však vcelku otvorená rôznym vonkajším vplyvom. K najvýraznejším z nich patria obchodné záujmy britského impéria. V danej dobe tak už i v tomto regióne existujú anglické komunity s nezanedbateľnými spoločensko-politickými konexiami. Približne v takomto prostredí vyrastá hlavná hrdinka Allendeovej rozprávania.
Pôvod Elizy Sommersovej je nejasný. Kedysi dávno sa ako novorodeniatko sčista-jasna zjavila na prahu domu váženej a trochu záhadnej rodiny Sommersovcov, ktorí ju pojali za svoju. V nehybnej atmosfére prepiatej starostlivosti a pevne stanovených konvencií dorastá na mladú ženu s presne naplánovanou budúcnosťou: byť správnou manželkou pre spoločensky prijateľného manžela. Také jednoduché to však nakoniec nebude. Problémy totiž na seba nenechajú dlho čakať. Eliza zahorí vášnivými a úprimnými citmi k chudobnému milencovi a na obzore sa črtá veľké škandalózne fiasko. Zvlášť, keď Elize začína byť jasné, že v nej klíči nový život.
Peripetiám však niet konca, keďže najzlomovejší okamih ešte len príde. Na americkom Západe práve v tomto čase prepuká zlatá horúčka, ktorej neodolateľnému mámeniu okamžite podlieha celý svet. Elizin milenec nie je výnimka. Zaraz bez rozlúčky mizne kdesi v neznámej diaľke, čo Elizu vyburcuje k rozhodujúcemu kroku. Vydáva sa po stopách milovaného a na tejto strastiplnej ceste nachádza jedinú oporu v podobe mladého, ale ťažkým osudom poznačeného čínskeho lekára. Rozuzlenie (čiastočné) tohto filigránsky spleteného príbehu na čitateľov čaká až v úplnom závere.
Isabel Allende je veľmi zručná majsterka slova. Píše ľahkým perom, nadýchane, chytľavo, ale nie povrchne. Rozprávanie snuje z jemného, avšak pevného a mimoriadne „lepkavého“ textového pradiva, takže nič netušiaca čitateľská obeť poľahky padne do jej podmanivých osídiel. S nenútenou noblesou rozohráva pôsobivé divadlo zaľudnené výraznými postavami. Spolu s nimi nahliadneme do viacerých kultúr a rozmanitých spoločností z rozličných častí súdobého sveta. Zdanlivo totálne odlišné prostredia toho majú pri pozornejšom pohľade beztak viacej spoločného než rozdielneho.
To najpodstatnejšie medzikultúrne trenie, tie najmarkantnejšie záchvevy zaznamenávame práve pozdĺž kalifornskej Materskej žily na americkom Západe. Tunajšie dobové civilizačné vrásnenie veľmi výrazne prehovorí do ďalšieho dlhodobého politického vývoja nielen v týchto konkrétnych podmienkach, ale i v globálnom meradle. Allendeovej hrdinovia k tomu prispejú tiež. Každý svojím vlastným spôsobom. A je tu celé panoptikum charakterov, presne tak, ako to má a musí byť. Ľudia z mäsa a kostí, rovní aj celkom ničomní. Od nátury vyfarbení, aj neľahkými okolnosťami pokrivení či, naopak, pevne zocelení.
Pestrá ľudská mrva je funkčne zasadená hneď do niekoľkých naratívnych rovín. Tu sa v plnej miere prejavuje Allendeovej nesporný rozprávačský talent, keďže nad jednotlivými líniami príbehu ani na okamih nestráca kontrolu. Vychádza jej z toho brilantne rozvrstvená, členitá textová masa, ktorá je však i napriek možno náročnejšie pôsobiacim témam veľmi dobre čitateľná. No prosto, lezie to do hlavy úplne samo od seba, pričom sa vôbec nedostavuje pocit nejakého lacného zjednodušovania. Práve naopak, Allendeovej prístup je poctivý a dotiahnutý do správnych tvarov. Zachytené reálie presonduje dostatočne komplexne a vierohodne. Preto tu nemôže byť núdza o množstvo drsných momentov a vypätých scén. Autorke však nemožno uprieť i zmysel pre jemný humor či trefné postrehy a pevné miesto si tu nájdu i búrlivé city a vášne.
Dcéra šťasteny je skvele namiešaná zmes príbehov, ktoré zostávajú nadlho v pamäti práve preto, že im nechýba silný sociálny apel ani adekvátna informačná nadstavba. Prvý kontakt s Isabel Allende dopadol ako nanajvýš vydarený historický exkurz do nebezpečného sveta plného nástrah, kde dobro nevíťazí nad zlom, ale človek v ňom občas nájde kusisko zlata na celkom nečakanom mieste.
Isabel Allende: Dcéra šťasteny
Slovart, 2001, 2018
Preklad: Eva Palkovičová
376 strán