Naprieč vesmírom

A čo Klára? Raz ju zahliadol na chodbe, keď bol cvičiť. V jednom uchu mala slúchadlo z iPodu a popritom sa rozprávala s nejakou staršou ženou. Sedeli na lavičke v čakárni. Klára nahnevane gestikulovala a z celého rozhovoru Vincent začul len: „A ja som sa tak tešila!“ Isteže nehovorila o ňom, taký naivný nebol. Skrátka ju niekto sklamal alebo ju niečo naštvalo. Nemal síl myslieť na jej samostatný príbeh. Napadlo mu však myslieť na ich spoločný. Prečo nie? Možno by sa dokázal natoľko odpútať od reality, že by žil len v predstave idúcej paralelne popri skutočnom živote.

A tak s ňou šiel do kina bez toho, aby sa jej na to musel so strachom spýtať. Gumičku vo vlasoch mala spustenú do polovice chvosta. Účes tak pôsobil vzdušne a nadýchane. Kráčali vedľa seba. Trochu sa hrbila. Vincent šiel vzpriamene, čokoľvek iné by ho bolelo. Hovoril jej, aký je rád, že sú konečne spolu i mimo fyzioterapeutickej budovy. Usmievala sa. Veril, že sa z jeho prítomnosti teší, predsa nie je taký grobian ako jej nedávny kórejský priateľ. O polhodinu stáli pred multifunkčnou budovou Kina Metro. Prebehli program a vybrali si film z nočného Berlína nakrútený na jeden záber. Klára, unavená z náročného pracovného dňa, zaspala. Hlavu si opierala o Vincentovo rameno. Keď sa na chvíľu prebrala, bez zaváhania sa k nemu pritisla a spala ďalej. Po filme postávali v hale metra a čakali, kým príde Klárin vlak. Vincent na chvíľu odbehol k automatu a doniesol dve horúce čokolády. Vzala si svoju a ohrievala si na nej dlane. Z rukávov dlhého trička jej dovtedy trčali len prsty. Spoj meškal, a tak sa rozprávali o cestovaní v čase a o prechode medzi dimenziami. Ak by ich niekto počúval, vyvolalo by to v ňom surrealistický nepokoj. Debatu skončili tým, že možnosť transdimenzionálneho a časového cestovania sa vlastne nedá celkom vylúčiť. Keby žili od narodenia vo veľkom výťahu, ktorý neustále stúpa hore, mysleli by si, že stoja na mieste, a predsa by sa dialo čosi, o čom nemohli tušiť.

„Cestujem v čase každý deň,“ povedal Vincent. „Ale len dopredu. Späť nie. A do iných smerov, kde to je hádam rovnako možné, už vôbec,“ dodala Klára a špičkami prstov trčiacich z rukáva si odhrnula plavý prameň vlasov. „Ale akoby nie? Cestujem, kam chcem a s kým chcem. Môžem ti to hocikedy dokázať.“ Pristúpil ku Kláre, objal ju v akomsi mohutnom, ale mäkkom zovretí a na chvíľu nastala úplná tma a ticho. Vtom niekde v diaľke svitalo a oni ležali v spálni na posteli. Okno bolo trochu zarosené a nad mestom v jemnej červenej žiare unavene leteli vrany. Prikrývky s jemným rastlinným vzorom na bielej látke boli zvlnené a pokrčené od noci. Obaja mali ešte zavreté oči, keď na nohách pocítili jemný tlak. Malý Jakub sa vtlačil medzi rodičov. Potichu čosi mrnčal. Na chvíľu sa usmial, akoby sa vynoril z vody, potom zavrel oči a znovu zaspal. Vincent nemohol myslieť na to krehké malé telo. Musel si dávať veľký pozor, aby si naplno neuvedomil chlapcovu zraniteľnosť. Bolo to niečo neznesiteľné, niečo, čo mu kedysi bránilo mať deti. Klára sa nad čímsi takým nepozastavovala. Konala s divokou prirodzenosťou a inštinktom zdedeným od všetkých matiek ľudstva. Jej pamäť musela siahať kamsi k paleolitu a keď veľmi chcela, vybavila si, ako udržiavala oheň v jaskyni, kým boli muži na love. Vincent ju raz dokonca v reštaurácii počul povedať: „Chutí to ako mamutie mäso.“ Nato vytiahla z úst rozžutý chuchvalec šľachovitej hmoty a zabalila ho do servítky, v ktorej bol pôvodne uložený príbor.

Porotca ceny Anasoft litera 2021 Rafał Majerek o knihe:

„Najkratšie a veľmi zjednodušene by som túto knihu charakterizoval ako istú poctu literatúre. Zdôraznenie možností, aké nám čítanie a písanie vedia poskytnúť, najmä keď nie sme spokojní s okolitým svetom, keď sa nevieme vyrovnať s istými problematickými situáciami alebo keď cítime osamelosť, neistotu a tak ďalej. V tejto Cabalovej knihe pritom nejde o vytvorenie určitej jednoznačne optimistickej, alternatívnej vízie voči skutočnosti. Podľa mňa ide skôr o potešenie, aké je spojené so samotným procesom tvorby, ale tak isto s procesom percepcie literatúry. Radosť z prekračovania hraníc, ktoré nám literatúra umožňuje, či skúmanie vlastnej predstavivosti. Hovorím o pocte literatúre aj vzhľadom na intertextuálnu rovinu knihy, ktorá je tiež zaujímavá. Autor tu nadväzuje na rozličné literárne texty, spomína tiež rôzne filmy, hudbu, a to všetko vytvára špecifickú a pre mňa veľmi sugestívnu atmosféru celého príbehu. Literárnou tradíciou, ktorá je v knihe výrazne prítomná a ktorá tiež môže byť pútavá, je magický realizmus. Jeho prvky autor využíva v opisoch Trenčína, ale aj v niektorých kompozičných postupoch – taká sugestívnosť viacerých obrazov, ale aj melancholický podtón celého príbehu. Hlavne tým ma ako čitateľa kniha Lukáša Cabalu získala. Spomenul by som ešte veľmi zaujímavé ilustrácie Anny Cimy, ktoré výrazným spôsobom korešpondujú s textom a tiež sa podieľajú na vytvorení jeho originálnej atmosféry.“

Lukáš Cabala je v desiatke nominantov na Anasoft litera 2021.

Satori v Trenčíne,
Artforum, 2020