Do starej matky ruských vôd vteká dvesto riek. Svojou dĺžkou, viac ako tritisíc kilometrov, patrí k najmajestátnejším vodným útvarom Európy. Ak vás magnetizuje sila bujných riek, viete, aký príťažlivý pohľad je na neoblomnú silu prúdu. Unesie všetko, čo mu stojí v ceste a nemá pevný základ. Stačí stáť na povodí Dunaja a dokážete si absolútne autenticky uvedomiť svoju bezbrannosť. Okolo vody sa odjakživa koncentruje život, flóra v slnečných ročných obdobiach bujnie a obmýva hladinu. Darí sa aj zemine a nám, keď sa votrie do večernej chvíle zvuk neutíchajúceho prúdu, unesie aj deň a my sa ponoríme do hlbokého spánku.

Ak sa ale zmení atmosféra, rieka je obzvlášť senzitívny živel. Búrka dramaticky ovplyvňuje jej povahu, stáva sa nepremožiteľným valom, zúri. K bleskom a hrmeniu má Jakob Ivanovič Bach silné pnutie. Žije na sútoku rieky Volgy v nemeckej kolónii podobne ako jeho predkovia už od osemnásteho storočia. Píše sa rok 1916 a v jeho triede sa tlačí sedemdesiat detí rôznych vekových kategórií. V neskrotných podmienkach tunajšej klímy chodia denne za vzdelaním do podlhovastej budovy so šiestimi oknami. Každé dieťa si okrem kníh nesie aj polená, ktorými budú v studenej miestnosti udržiavať teplo. Pri mraze sa sústredí ťažko. Bach si nemôže dovoliť individuálny prístup, potrebuje zvládať zadávanie úloh všetkým naraz — deťom aj dospievajúcim študentom. Po namáhavej výučbe nasledujú návštevy, keďže učiteľ je vážená autorita, no a potom prichádza s ťažkou knihou v ruke vytúžený spánok. Tento harmonogram, hoci znie literárne romanticky, nevykazuje žiadne známky tenzie ani adrenalínu a to si 32-ročný učiteľ potrebuje kompenzovať. Nechce rezignovať na pokojný, no fádny život, ale tiež nemá energiu, aby ho menil. Navyše, nie je ako ho meniť, nejestvuje perspektíva. Pre potrebný náboj si chodí naprieč vzácnymi búrkami, ktoré sa v týchto končinách príležitostne vyskytnú.

„Zatímco kolonisté kvapně sháněli dobytek do stád a zavírali ho do ohrad a ženy tiskly k nemluvňata a posbírané otýpky rákosí a utíkaly před bouřkou do vesnice, Bach jí šel pomalu naproti. Nebe nabuptnalé mračny, a kvůli tomu takřka přitisklé k zemi šelestilo, praskalo a burácelo; pak náhle bíle vzplanulo, vášnivě a temně zavzdychalo a padalo do stepi ve studených provazcích vody — začal liják. Bach si roztrhl výstřih košile, obnažil neduživou hruď, zaklonil hlavu a otvíral ústa. Proudy vody bičovaly jeho tělo a stékaly po něm, nohy při každém dalším zahrmění cítily chvění země. Blesky — žluté, modré a tmavě fialové — šlehaly stále častěji, buď nad jeho hlavou, nebo v ní. Vření ve svalech dosahovalo nejvyšší míry — s dalším nebeským úderem se Bachovo tělo roztříštilo na tisíc malých kousků a rozletělo po stepi.“ (str. 20 — 21)

Studené jedlo, starosti o vykurovanie, zmiešaná trieda, divoká a vizuálne vábna príroda, neutíchajúci prúd Volgy a tok sezón, v akých sa naskytne príležitosť nabúrať rutinu. Bach je oslovený, aby doučoval mladú Kláru, pannu, ktorá má dosiahnuť vzdelanie potrebné na kvalitný vydaj, nech je pre manžela nielen majetkom, ale aj rovnocenným diskusným partnerom. Pochádza zo slušných pomerov, jej otec je statkár a chce, aby sa zdokonalila v nemeckom jazyku. Keďže si uvedomuje riziko, aké predstavuje cudzí muž v kontraste s prísnou a konzervatívnou výchovou, statkár Grimm chce, aby sa ich stretnutia konali za prísnych podmienok. Lekcie prebiehajú za paravánom, a tak učiteľ a žiačka neprichádzajú do kontaktu do momentu, kým zakázané ovocie 17-ročnú Kláru nezačne vábiť a Bach sa plne neoddá jej bledej, pehavej a živelnej kráse.

Chronológia románu Děti Volhy je situovaná do obdobia medzi rokmi 1916 až 1946, a tak na samom začiatku po milostnej zápletke prichádza neľútostný sled udalostí, aké sa započnú boľševickou revolúciou. Keďže informácie nemali rýchlosť svetla, obyvatelia nemeckej kolónie za výbuchmi a vojenskou technikou nevideli nič hlbšie, čo by dávalo zmysel. Toto však neboli žiadne manévre. Obrovské Rusko sužoval hlad, zlá životná situácia miliónov ľudí, prvá svetová vojna, no a vyzbrojení tuláci, ktorí sa v zatuchnutých vojenských uniformách zbavili všetkej morálky a ich prioritou bol lup, znásilňovanie a vraždenie bez predsudkov. Vďačným cintorínom anonymných obetí bola práve Volga. Lásku, do ktorej Jakob Ivanovič Bach ešte nestihol ani precitnúť, zasahuje sled katastrof, v ktorých mladučká Klára okamžite dospieva a zatracuje svoje sny. Bach si ju udržiava ako sochu zo sypkého kameňa, ktorého prchavosť nemá v rukách, a vie, že je otázkou času, kým jej rozkvet prestane byť tajomstvom. Nebol ale chamtivý, a hoci svoje silné city dávkoval opatrne, dostával to najcennejšie — dôveru milovaného priateľa, spoločníka, jediného človeka, na ktorého sa dá v neistote obrátiť.

Martýrsky osud však ani po boľševickej revolúcii nepriniesol Bachovi úľavu a ocitá sa sám s dieťaťom. Nemal by to byť pre neho problém, keď denne ich vychovával niekoľko desiatok. Tomuto dieťaťu ale musí byť viac ako učiteľom, pretože od neho nezávisí len to, aby sa naučilo čítať a písať, ale aby vedelo, kým je a kam patrí. To deťom v nemeckej kolónii na povodí Volgy vždy túžil povedať, ale nevedel na to nájsť správne slová. V dôsledku rozhodnutia predkov i on sa stal potomkom týchto končín, kde na jednej strane rieka všetko živí, na strane druhej nemilosrdne pochováva. Je v krajine Rusa, no v génoch mu drieme krv Nemca a práve po takejto krvi začne prahnúť vampír vo forme nacistického Nemecka, ktorý kovovým hlasom vojny volá všetkých svojich potomkov a nazýva ich svojimi ríšskymi árijskými deťmi.

Jakob Ivanovič Bach svoje učiteľské roky v chudobnej triede hľadá márne, musí vykročiť a stále kráčať, akoby išiel z kopca. Časom už sa valí ako Volga, akurát do svojich vôd nepochováva dobytok, ľudí a slabé konáre, berie so sebou všetku špinu, akú naplavili ľudia jeho doby. Guzel Jachina nelipne na drastických podobách utrpenia, nechce vás nechať v čitateľskom pomykove s frázou — takto to ale bolo. V knihe Děti Volhy opisuje oveľa hlbšiu a nebezpečnejšiu skutočnosť. Neschopnosť kráčať proti prúdu, hoci vieme, že nás môže usmrtiť.

„Sbírka Pohádky Sovětských Němců vyšla v roce 1933 v nakladatelství Mladá Garda (rozsah 640 stran, redaktor a autor předmluvy I. Fichte, překlad do ruského jazyka L. Wundt). V prvním vydání byl jako autor pohádek uvedený jistý vesnický dopisovatel Gohbach; ve druhém vydání se Gohbach už objevil jako sestavovatel, a v nasledujících vydáních zmínka o něm úplně zmizela.“ ( Epilog, str. 401)

Guzel Jachina prináša vrstevnatý historický román, v akom sú pravda a fikcia na rovnocennej úrovni.

Guzel Jachina: Děti Volhy

Prostor, 2020

Preklad: Jakub Šedivý

Recenznú knihu poskytlo kníhkupectvo Kosmas.

Zobraziť diskusiu (0)