„Ale veď vtedy sme sa mali dobre. Mne vtedy nikto nič zlé neurobil. Darilo sa nám všetkým. Mali sme prácu. Žili sme si ako králi.“ Takéto obmedzené konštatovanie počúvame ešte aj dnes, je v ňom akási nebezpečná nostalgia za bývalým komunistickým režimom. Úplne rovnaká argumentácia by padala aj pri konkrétnom druhu pamätníkov Slovakštátu. Som o tom presvedčený. Podobné zmýšľanie mal aj Horst Wächter, zatuchnutý pán aristokratického sídla v Hagenbergu. Na tomto mieste ho navštevuje diplomaticky i komunikačne zručný britský spisovateľ a právnik Philippe Sands. Vďaka rečníckemu talentu vedie s potomkom nacistu veľmi otvorený, priateľský dialóg, v ktorom sa majú obaja pod kontrolou. Emócie sa lámu až v momente, keď sa obraz Otta Wächtera pod tlakom odhalených právd pokriví.

Zo strany Horsta Wächtera prichádza slepá obhajoba, neústupčivý akcent neviny, neschopnosť konfrontácie s minulosťou, v akej spolu so svojimi početnými súrodencami a matkou Charlotte obývali honosné sídla, kvalitne sa stravovali, no a fašistický režim im ponúkal nadbytočný komfort. Mohli si čokoľvek dovoliť, ich matka mala aktívny život kultúrneho diváka v „dobrej spoločnosti“, domáce okolie v Nemecku si ich vážilo. Na takéto čosi sa zvyká ľahko. O to ľahšie, ak ste bezstarostným dieťaťom a váš otec je mediálne známy štátnik s postupujúcou a dobrodružnou kariérou, a síce ho nevídate často, vidíte na svojej rozjarenej matke, že oplýva spokojnosťou a stále jeho osobu vo vašej prítomnosti glorifikuje. Potom sa zjaví v naškrobenej uniforme, lesklých čižmách, s charizmatickým úsmevom, zavalí vás darčekmi a nikto sa na nič nepýta. Všetky témy dospelých sa vyčerpali v častej korešpondencii. Práve tá slúži ako dôkaz o častej apatii k radikálnym činom alebo tiež oponuje tvrdeniu, že Otto von Wächter svoje činy ľutoval. Nanajvýš pred nimi chcel ochrániť svoju rodinu. Prirodzene, nechcel byť otcom so statusom chladnokrvného kata.

V subjektívnej interpretácii svojho syna bol totiž Otto von Wächter čestným a dobrým človekom s latentnou nevôľou vykonávať prísne a fatálne rozkazy zo strany nacistického vedenia. Nedodáva obligátne — nemal na výber, no jedným dychom sa chytá zákona a dovoláva sa mien katov, priamych dôkazov alebo očitého svedectva, že sa podieľal na akejkoľvek poprave. Po vojne bol totiž obvinený z vraždy viac ako 100 000 ľudí. Tých mal ako vysoký príslušník SS odsúdiť na smrť. Skrátka, taký právny alibizmus, na ktorý však Philippe Sands počul a vďaka obrovskej vôli pošpiniť tento portrét podnikal nákladné cesty a horúčkovito spájal všetky zašlé i dávno stratené fragmenty.

„Osamelý Otto se rozhodl zamířit na jih, do Itálie, do Vatikánu. ‚Měl to v úmyslu od začátku, protože tudy vedla říšská migrační trasa,‘ řekl Buko. Ten termín — říšská migrační trasa — jsem neznal; běžnější bylo označení ‚krysí stezka‘. Šlo o únikovou trasu, kterou nacisté používaly k útěku z Evropy do Jižní Ameriky, bezpečný kontinent díky tamějším sympatizujícím hlavám států, jako byl argentinský prezident Juan Perón.“ (str. 238)

Buko bol Burkhardt Rathmann, mladý príslušník SS, ktorý v čase vznikania publikácie žil, mal 92 rokov a medzi knihami na polici stále opatroval fotografiu Adolfa Hitlera v malom, oválnom rámčeku. Otta von Wächtera ako mladý vojak sprevádzal po vojne, keď často menil miesta v dôsledku pomerne agresívneho pátrania.

Všade vo svete bol zločinec, v očiach svojej rodiny to však bol dobrák, hoci sa vo veľmi serióznej práci stretávame s početnými faktami, ktoré sú v evidentnej opozícii voči tomuto tvrdeniu. Ak nebol démonický trýzniteľ s psychopatickým potešením v cudzích mukách, bol chladný, úradnícky vrah. Vo výsledku je to takmer to isté. Rozhodoval o smrti desiatok tisíc ľudí. Tento fakt často rozdeľuje neoblomného syna, Horsta Wächtera, ktorého si Philippe Sands potreboval udržať pre dôležité svedectvo. Ak nie na svojej strane, minimálne na strane partnera do debát, do ktorých prizýval i tretie strany, ďalších svedkov.

Hnacím motorom bola nejasná smrť Otta Wächtera. Zomrel v horúčkach, trpel tráviacimi ťažkosťami, expresne chradol. Ani jeho manželka rýchlemu skonu nechcela veriť a stále dúfala v zotavenie. Dokonca nechcela ani riskovať svoju cestu k smrteľnému lôžku. Zomieral totiž aktívny športovec s dobrou imunitou, ktosi, kto sa o seba vedel roky po vojne starať, meniť miesta, kamuflovať stopy, šifrovať informácie do listov a ani pri tom neprejavoval nejaké výrazné rozrušenie, hoci pátracie zložky chytili nejedného spolupracovníka zo štruktúr fašistov a SS a často ich za zločiny odsúdili na smrť. Horst Wächter nechcel vedieť, kým bol jeho otec, chcel vedieť, ako zomrel. Philippe Sands sa vďaka tomuto psychologickému faktu dostal k osobe hľadaného nacistu bližšie ako ktokoľvek pred ním.

Krysí stezka

Prostor, 2021

preklad: Martin Pokorný

Recenznú knihu poskytlo kníhkupectvo Kosmas.

Zobraziť diskusiu (0)