V poslednom čase je veľkou témou, či je adekvátne vytvárať zovšeobecnenie „ruské“. Ak by sme na kategorizáciu pristúpili, ľahšie by sa nám filtrovalo, čo je pre nás v týchto agresívnych a polarizujúcich časoch adekvátne. Nerobili by sme si starosti s nejakou nečitateľnou východnou politikou, vôbec nie s históriou, ktorú aj samotný ruský prezident vníma veľmi selektívne, a ku kultúre by sme cítili iba akýsi sentiment zo školských čias, keď sme si viedli čitateľský denník a snažili sa narýchlo dospieť v spletitých románoch rieka. Neviem sa postaviť na túto stranu. Od začiatku novodobého ruského konfliktu necítim nič výraznejšie ako hnev, že ktosi sa svojvoľne rozhodol negatívne ovplyvniť moju budúcnosť. Ak aj na mňa nikdy nikto priamo nevystrelí, budem vždy súčasťou dejín, keď sa niekto so zdvihnutým prstom vyhrážal svojím jadrovým arzenálom, čím nepriamo vyslovil ambíciu zlikvidovať realitu v jej súčasných kontúrach, a to sa nás hádam bez rozdielu týka. Podvedome, bez hlbšieho nútenia, som si v prvých dňoch vojny na Ukrajine vytiahol z knižnice práve knihy previazané s ruskou politikou, ideológiou a sociológiou, pretože mám pocit — nerozumiem a potrebujem si so situáciou intelektuálne poradiť. S odstupom času už v mojom čítaní funguje istá taktika a vyberám si diela ruských klasikov, čím sa, aspoň sa domnievam, približujem k psychologickým črtám. Sú to komplikované diela s priepustkou naprieč rôznymi historickými obdobiami. Padlo mi maximálne vhod, že vydavateľstvo Slovart prišlo s vydarenou verziou noviel Leonida Andrejeva.

Píšu sa roky prvej dekády dvadsiateho storočia. Dedinka Vammelsuu, dnes ležiaca vo Fínsku, poskytuje vysnívané útočisko výraznej tvári ruskej literatúry — Leonidovi Nikolajevičovi Andrejevovi. Od jeho knižného debutu, v ktorom publikoval kratšie prozaické formáty s príznačným názvom Poviedky, uplynulo len pár rokov, no vďaka talentu sa mu podarilo presvedčiť vydavateľov, aby mohol zrealizovať svoju neskromnú architektonickú víziu, a postavil si majestátne sídlo s dominantnou vežou, kde sa konali literárne večierky. Od svojich tvorivých počiatkov je šťastne sprevádzaný pozornosťou takého formátu, ako bol Maxim Gorkij. Práve on sa pričinil o to, aby sa Andrejev dostal do čitateľského povedomia, pretože si v novinách prečítal jeho veľkonočnú poviedku a v plnosti podporil jeho písanie s bezobalovým vyjadrením o jeho výraznom talente.

V doslove ku knihe Diablov denník a iné novely píše básnik a rusista Valerij Kupka, že Andrejev, podobne ako Gogoľ, patril v medziach ruskej literatúry k intuitívnym tvorcom. Konkrétne profil Andrejeva by sa vraj mohol definovať intuitívnym realizmom. V kontexte Andrejevovej tvorby je to celkom pochopiteľné, pretože číra intuícia môže destilovať absurdné prvky, skĺzať k experimentovaniu s pocitmi a jazykovou formou, tiež sa dá ľahko alternovať častým užívaním poetického jazyka, a to dominantný charakter Andrejevovej tvorby nevystihuje. Intuícia v jeho tvorbe reflektuje súkromné eskapády — komplikovaný vzťah k partnerkám, vrúcny vzťah k alkoholu a silne zakorenený pesimizmus v komunikácii s vyprahnutým hľadaním existenčnej podstaty. Psychológia v Andrejevových románoch a novelách nie je modelovou devízou kvalít literárnych postáv, ako je to napríklad v Čechovovej alebo Dostojevského tvorbe. Tiež ponúka silný introspektívny zážitok, ale psyché je účelovým nástrojom autorskej manipulácie s čitateľom, z ktorého sa má stať obeť vlastného intelektu a empatie. Obe tieto vlastnosti Andrejev nadšene ironizoval.

„Chcem ukázať, že celý ľudský život od začiatku do konca je úplne nezmyselný sebaklam. Chcem sa stať apoštolom sebazničenia, vo svojej knihe chcem zapôsobiť na rozum, na city, na nervy človeka, na celú jeho životnú podstatu. Chcel by som, aby ľudia bledli od hrôzy, keď budú čítať moju knihu, aby na nich pôsobila ako durman, ako strašný sen, aby ich doháňala k šialenstvu, aby ma ľudia nenávideli, aby ma preklínali, a predsa ju čítali.“ (str. 369)

Celá tvorba, ktorú môžeme vďaka prekladu Jána Štrassera spoznať v pestrom kaleidoskope noviel, je infikovaná filozofiou Schopenhauera, Hartmanna a Nietzscheho. Nemecká filozofia v tejto štruktúre rozširovala pesimistický charakter Andrejevovej osobnosti a spisovateľ deklaratívne vyhlasoval, že jeho diela môžu vyvolať samovražedné sklony. Ako vidíme, rád sa totiž zahrával s ľudskou psychikou, hoci citovaný úryvok je v skutočnosti fragmentom zo zápiskov dvadsiatnika. Prirodzené city videl ako mätúce navigačné signály na ceste k odhaleniu vlastnej identity a perspektívy v existencii, kde absentuje hlbší zmysel. Sám experimentoval so svojím bytím, a hoci inklinoval aj k panteizmu, staval sa proti pochodom prírody a povyšoval svoju vôľu nad prirodzenú smrteľnosť. Rok predtým, než mu zomrel otec, siahol si neúspešne na život prvý raz a mechanickým katom sa mal stať vlak. Mal iba šestnásť rokov a zázrakom vyviazol bez telesnej ujmy. Odvtedy, hoci otcovou smrťou ostal značne paralyzovaný, nerobil nič pre to, aby sa na dennej báze nepokúšal tento svoj koniec systematicky doháňať. Bujaré večierky, kde sa tešil zo svojej pozornosti, mali likvidačný charakter, no táto devastačná sila ho zvláštnym spôsobom dobíjala a ťažko, aj vďaka svojmu peknému vzhľadu, unikol pozornosti. K prehodnoteniu tohto osobného režimu sa dostal iba počas krátkeho a šťastného manželstva s Alexandrou Andrejevovou, rodenou Michajlovnou. Zomrela v roku 1906 pri pôrode syna Daniila.

Kontrast ku kritickej životospráve môžeme nájsť v asketickej postave revolucionára z novely Tma. Po angažovaní v teroristických útokoch hľadá ich aktér útočisko vo verejnom dome, pretože sa míňajú možnosti anonymity. Namiesto toho, aby protagonista bezbreho hýril, obetuje svoju pozornosť adrenalínovým aktivitám namiereným proti zvrchovanosti. Pri výbere svojej spoločníčky taktiež nepodľahne pudovosti a nedokážu ho omámiť vulgárne ženy. Radšej volí serióznejšie pôsobiacu mladú dámu, ktorá by mu mohla byť skôr partnerkou ako milenkou. Noc v blízkosti ženy, za ktorú si navyše musí zaplatiť, skúša vytrvalosť a jej provokatívne správanie ohrozuje rebelantskú bezpečnosť. Za zatvorenými dverami sa však odohráva osudový rozhovor a demaskuje motivácie oboch strán.

Obdobnými verziami tohto aktéra sú odsúdenci z novely Príbeh o siedmich obesených. Text je v našom kultúrnom kontexte známy aj vďaka filmovej adaptácii z roku 1968 (réžia Martin Hollý ml.). Aj tu majú previnilí dôležité momenty konfrontácie s vlastnými skutkami a v posledných chvíľach, keď sa metaforicky zrnká piesku míňajú, hľadajú vo zvyškoch osobností svoj individuálny význam. V živote, vo vzbure, medzi sebou. Nie je jedno, s kým stojíme na popravisku, aj to musí mať pointu a tá sa skladá z portrétneho povahového zlepenca angažovaných. Ťažko s kýmkoľvek sympatizovať, najbližšie máme k pochopeniu malého odboja v obrovskej sume rizikových skutkov a pociťujeme oprávnenú fóbiu zo strany moci, ktorá je paranoidná a snaží sa ostať neohrozená. Ak sa však nájde čo i len jeden protivník, čas ho môže vykresliť ako hrdinu. Preto nie je dôležité, kedy sa dej odohráva, aj keď vieme približne identifikovať dobové paralely.

Andrejev vo svojich príbehoch nie je deskriptívny v kauzálnosti dramatickej stavby. Oveľa väčší akcent kladie na definitívny fakt, ako je čakanie na rozsudok, obavy o svoje pozemské telo, strata viery, nádeje, pretože jeho postavy už počuli, alebo minimálne tušia svoj ortieľ, a my nemrháme energiu na naivnú vieru v optimistickejší dejový zvrat. To by sme museli čítať inú knihu a Andrejev si takýto, možno skryto túžený optimizmus, zďaleka nekladie za kreatívny cieľ. Oveľa radšej hazarduje s trpezlivosťou, o ktorú pri jeho dielach nie je núdza, keďže aj pri jednoduchších príbehových líniách pracuje so sofistikovaným napätím s príznakmi špecifickej alergie. Najskôr cítime dusivý nepokoj, neprirodzenú zmenu vnútornej konštelácie a vo výsledku sme nútení kapitulovať ešte predtým, než sa to celé skončí, pretože prijímame skutočnosť tušenej tragédie.

Hneď prvá novela Gubernátor eskaluje rýchlo — vzbura, fatálny trest protestujúcich, početné obete na životoch a od tejto chvíle je zodpovedným už iba jeden konkrétny človek, pretože jeho kontroverzné rozhodnutie je verejne známe a poprava civilistov sa nedá odpustiť. Akokoľvek je veľký, naraz sa stáva smrteľným a domnieva sa, že osudnou mu nebude blížiaca sa staroba. Vo svojich kruhoch o sebe nemôže pochybovať, pretože by stratil prestíž a hrdosť, no mlčanie okolia, v ktorom číta svoj koniec, sa stane krutejším väzením ako to zo štyroch stien s hrdzavými mrežami a nedostatkom jedla. Vo svojej podstate je slobodný a za svoj majetok si môže dovoliť viaceré formy úteku. Vie však, že vytrvalosť a motivácia pomstiteľov sú mocnejšie ako jeho pozemské statky. Zostáva mu vlastná kajúcnosť a nádej, že sa na vraha stihne pozrieť.

Démon, ktorý je biblickou inšpiráciou rozsiahlejšej novely, podľa ktorej sa zbierka volá — Diablov denník a iné novely, využíva pri svojej pozemskej misii civilnú identitu. Vyberá si pohodlný status miliardára a len zisťuje, čo všetko môže vďaka svojej spoločenskej moci dosiahnuť. Sám je prekvapený, ako veľmi dokáže kapitál ovplyvňovať jeho realitu. Paradoxne sa bojí tmy, čím sa rúca stereotyp, že satan je postava tieňa a ohňa. Andrejevov diabol odhaľuje posadnutú ľudskú schránku rafinovanejšie. Krehko vníma spoločníka, ku ktorému sa pod vplyvom nečakaných udalostí dostane spolu so svojím sluhom ponúkajúcim humorné momenty. Chce porozumieť jeho múdrosti a izolácii od spoločnosti. Mizantrop je záhadou aj pre samotného antagonistu všetkého dobrého, pretože bez záujmu o ľudí by prišiel o svoju podstatu — podobne ako Boh chce aj démon priamo ovplyvňovať naše konanie, zasahovať do prítomnosti a ohýbať budúcnosť. Démon totiž nedúfa, že sa vyľakáme jeho predobrazov, ale slabosť, ktorú sám vo vzťahu k sebe spoznáva, ponúka priestor na jeho čierne náboženstvo.

Náboženský motív prináša aj príbeh Judáša Iškariotského. Najznámejšieho zradcu v dejinách ľudstva, čo zradil a predal Mesiáša. Nie preto, že by v neho neveril, ale preto, lebo mu Ježiš dával pociťovať svoju vlastnú silu osobnosti. Nedokázal sa stotožniť s tým, že nie je škaredý, zákerný, klamársky, neveriaci. Vo vzťahu k apoštolom ho Ježiš vykresľoval v najlepšom svetle a prejavoval mu dôveru, akej sa bál. Oveľa ľahšie prijímal každodennosť bez stelesneného dobra, ktoré jeho učiteľ reprezentoval. Andrejev ukazuje Judáša ako odpadlíka. Nápadne sa podobá na karikatúry Židov, ktoré zneužíval aj nacistický režim. Zradný učeník je poloslepý, ryšavý a máme pocit, že sa kdesi za nami zákerne zakráda, aby mohol pri prvej príležitosti všetkým vykričať našu nedokonalosť a poukázať na naše poklesky, za čo bude inkasovať osobný profit. Tento Judáš v skutočnosti hľadá svojich vlastných prívržencov. Takých, čo sú ochotní investovať všetko do vlastného pohodlia. Do viery v seba samého, aby v čiernej hodine pochopil, že ani zrada nemá zmysel, pretože sa v konečnom dôsledku bojí o to, čo za ňu získal. Je to oveľa menej ako to, čo stratil — dôveru. Aj nemecký spisovateľ Hermann Hesse priniesol vlastný náhľad na Judáša vo svojom jungiánskom románe Demian. Vychádza len pár mesiacov pred Andrejevovou smrťou pod pseudonymom Emil Sinclair.

Napriek tomu, že na základe týchto postrehov bezproblémovo poskladáme portrét takého Andrejeva, akým sám chcel byť, nemôžeme po prečítaní knihy Diablov denník a iné novely konštatovať len akýsi bezohľadný pesimizmus s neoblomnou filozofiou nihilizmu. Stále dokážeme vnímať zraniteľného diabla, nevinného Krista, gubernátora pred spravodlivosťou, obesencov v hľadaní neviny, asketického revolucionára v neoblomnej viere vo vlastné skutky, takže v konečnom dôsledku tu figuruje aj nádej a je o to silnejšia, že tu nie je programovo komponovaná, ale vytvára sa v našich vlastných dojmoch.

Leonid Nikolajevič Andrejev: Diablov denník a iné novely

preklad: Ján Štrasser

Slovart, 2022

Zobraziť diskusiu (0)