Narodenie v Čechách a smrť v Bratislave dokonale reprezentuje jeho pohyblivý životný príbeh. Sám okúsil, aké je to byť v štruktúrach komunistickej strany, taktiež otvorene bojoval proti antisemitizmu a jeho fašistickým podobám, hoci druhú svetovú vojnu zažil iba ako dospievajúce dieťa. Netrvalo dlho a krátko po vojne prestal sympatizovať s komunistickým zriadením. Dostal sa na opačnú stranu barikády, a to do nemilosti tvrdého režimu. Vďaka tejto pozícii bol vysunutý na perifériu a jeho ľahké poklesky na duchu sa dokonale vynímajú v tvorbe, v ktorej zuní nespokojnosť a chaos, čo je pre Bondyho tvorbu charakteristické.

V roku 1985 nakrútil Tomáš Mazal pôsobivý dokumentárny film My žijeme v Praze, kde hlavným rečníkom a sprievodcom v jednej osobe je Egon Bondy. S ľahkosťou komentuje situáciu na pražských uliciach a melancholicky sa obracia za životom na predmestí, kde sa to svojho času hmýrilo kaviarňami a dobrými terasami. Z jeho priateľov sa stali pešiaci alebo blázni, ktorí popoludnie trávia nad pivom a ich myšlienky lietajú ako samostatné ostrovy roztrúsené v starej Prahe.

Vädnúci komunistický režim, židovský cintorín, sídliská, nefunkčné rekreačné zariadenia, schody, uličky a do toho tenkým a nenúteným hlasom vniká celý génius rozprávačského talentu Egona Bondyho. Jeho schopnosť angažovaného komentátora s ľahkým flegmatizmom v hlase tvorí veľkú obsahovú podstatu jeho diela.

Aj keď sa jeho literárny svet obtiera o svoje apokalyptické predobrazy, vždy s pomocou vtipu kľučkuje von a nachádza zmysel v utópii. Až vo filozofickom kontexte budhizmu a taoizmu prichádza zmierenie a Bondy venuje tomuto učeniu mnohé filozofické, aj literárne diela, okrem iného aj zasvätenú monografiu o Buddhovi.

Román Dlouhé ucho (Akropolis, 2020) sa svojej tlače dočkal až v roku 2020, čo je dvadsať rokov po vytvorení rukopisu. Dlhé ucho je alter egom legendárneho mysliteľa Lao-c’, ktorý sa pred blížiacou smrťou utieka do horskej divočiny. Cestou však vidí pohyblivý obraz krajiny, ktorej venoval celý svoj rozumový majetok. Ani po nadľudských snahách sa mu Čínu nepodarilo zmeniť úplne, vášne a hnev boli silnejšie, no dodnes sa nazdávame, že práve tento mysliteľ stál za mechanizmami významných kultúrnych a spoločenských premien.

Ten, kto sa utieka do hôr, ale zďaleka nie je svojou odbojnou verziou plnou elánu a chuti meniť okolie. Ten, kto sa utieka do hôr, je starec s podlomenou schopnosťou udržiavať svoje telo. Naraz vidí, aké obrovské a neporaziteľné je teritórium hnevu, v ktorom medzi sebou bojujú znepriatelené skupiny.

Óda na vykúpenie v podobe samoty je krásnym závetom za tvorbou Egona Bondyho.

Egon Bondy: Dlouhé ucho

Akropolis, 2020

Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Akropolis.

Zobraziť diskusiu (0)