Zima je po Jeseni druhou knihou kvarteta škótskej spisovateľky Ali Smith. A kedy inokedy čítať Zimu ako teraz, počas pandémie a zimy? V dobrom preklade Kristíny Svrčkovej so snovou ilustráciou Veroniky Klímovej je čítanie Zimy darom.

Starnúcu protagonistku Sophiu navštevujú počas Vianoc duchovia bez tela aj ľudia z mäsa a kostí. Duchovia Vianoc ako v Dickensovej Vianočnej kolede, ktorej motívy skúsený čitateľ rozozná okamžite a menej skúsenému spisovateľka napovie, pripomínajú Sophii traumy osobnej, britskej aj svetovej histórie (vojny, zbrojenie, Černobyľ, pes Lajka), prítomnosti (referendum o brexite, ktoré rozdeľuje krajinu) aj budúcnosti (ekologické a utečenecké krízy).

Osamelá Sophia, podnikateľka, ktorá sa viac venovala veciam a menej ľuďom, čaká na Vianoce syna Arthura s (falošnou) priateľkou Charlotte (v skutočnosti Chorvátka Lux) a nemá pre nich v dome so šestnástimi izbami „nič okrem vrecka vlašských orechov a poloprázdnej dózičky kandizovaných čerešní.“ (s. 137)

Sophii robí spoločnosť priateľská hlava, ktorú vidí kútikom oka a ktorá sa z možného fyziologického problému postupne stáva duchom dieťaťa, starého muža, pripomienkou svätej Newliny. Cornwallská svätica bola známa tým, že so svojou odťatou hlavou odkráčala preč, a tak sa racionálna obchodníčka týmito vidinami približuje svojej sestre Iris, ktorú prezýva mýtizérkou. Oceňujem, ako sa prekladateľka pohrala so slovom a vytvorila pre Iris nadávku, ktorá spája mýtus aj pozérstvo. Iris kedysi odišla z domu a stala sa aktivistkou, jednou z greenhamských protestantiek.

Protikladné povahy sestier sa harmonicky prepletajú v dvojhlase, ktorý si spolu znova zaspievajú, ale aj vo výchove Arthura, Sophiinho syna. Art píše blog Umenie v prírode, ale prírodu sleduje iba z youtubu. Príroda však vehementne vojde do Artových živých snov a vidín v podobe útesu, ktorý sa vznáša nad jedálenským stolom, alebo obrovskej magnólie v kvetináči namiesto tradičného vianočného stromčeka. Organickou súčasťou románu je umenie, ktoré preniká Zimou: sochy Barbary Hepworth, Elvis Presley, Charlie Chaplin, Keats, ale hlavne Shakespeare a jeho hra Cymbelín.

Táto hra tak dojala Lux, že prišla kvôli nej do Británie. Zosumarizovanie hry je vlastne aj zosumarizovaním fragmentovaného sveta Zimy: „Hra o kráľovstve, kde vládne chaos, lži, intrigy o moc, rozdelenie a vo veľkej miere jed, ktorý sa podáva druhým i sebe.“ (s. 139)

Arthur na začiatku románu testuje na internete asociácie so smrťou, a zdá sa, že všetko je mŕtve: „Aj romantika bola mŕtva. Rytierskosť bola mŕtva. Poézia, román, maľba, všetko bolo mŕtve, i umenie.“ (s. 13)

Na konci románu pomaly ožívajú zamrznuté vzťahy sestier, ktoré sa tridsať rokov nevideli a teraz zaspávajú spolu jedna druhej v náručí, ožíva prázdny a chladný dom zaplnený davom návštevníkov pátrajúcich po vtáčikovi, ožívajú spomienky na lásku a detstvo, ožíva Artova túžba, ožíva Sophiina chuť na jedlo, ktoré jej pripravuje Lux.

Čítaním Zimy ožíva aj naša túžba po blízkosti a spoločnosti zamrazená pandémiou.

Katarína Labudová, vysokoškolská pedagogička

Ali Smith: Zima

Artforum, edícia -klad, 2020

preklad: Kristína Svrčková

ilustrácia na obálke: Veronika Klímová

V apríli sú vo všetkých kníhkupectvách Artforum, ako aj v e-shope www.artforum.sk tituly edície -klad s 20 % zľavou. Vyberte si svoj -klad!

Zobraziť diskusiu (0)