Sme v dvadsiatom storočí. Vtesnaní medzi roky 1926 až 1973, keď sa odohrá to najpodstatnejšie. Sledujeme osudy troch pokolení rodiny Truebovcov, na ktorej čele stojí Esteban Trueba. Prísny, hrdý a mocný oligarcha vládne doma i na rodinnom veľkostatku tvrdou železnou rukou. Prežije veľmi dlhý a pohnutý život. Vybuduje vplyvné, zdanlivo neotrasiteľné impérium a dotiahne to až do senátorského kresla, takže sa reálne spolupodieľa na politickom smerovaní krajiny.

Možno mu pripísať veľa zásluh či dobrých rozhodnutí, ktoré mnohým dokázali čiastočne zlepšiť neľahké existenčné postavenie. Postupne ho ale v podobe narastajúceho rodinného i spoločenského napätia patrične znásobeného v čase začnú dobiehať odvrátené stránky jeho tyranskej povahy. Dochádza k pozvoľnému rozpadu rodinných väzieb i k zostrovaniu situácie vonku, za múrmi klanovej rezidencie, čo logicky vyústi do nezvratných zmien na všetkých stranách.

Vzostup a pád rodu Truebovcov symbolicky odráža politické a sociálne turbulencie v bližšie neurčenom juhoamerickom štáte. V širšom kontexte je to i presný obraz samého človečenstva, napospas vydaného večnému boju dobra so zlom. Možno povedať, že Isabel Allende v príbehoch zachytáva práve onen archetypálny zápas v jeho najrôznejších podobách. A sú to príbehy z rodu najakostnejších. Vrstevnatá textová matéria je nimi naplnená mierou vrchovatou. Ponúka sa množstvo interpretácií, takže v prvom rade záleží na ctenom čitateľstve, ako hlboko sa do rozprávania ponorí.

U Allendeovej sa zíde riadna chasa: bohatí, chudobní, páni i sluhovia, kapitalisti aj socialisti, obyčajní i výnimoční. Primieša sa prakticky celá emocionálna škála i značná dávka čohosi nadprirodzeného, rozumom ťažko uchopiteľného. Ľahký humor, šteklivá erotika, temperament, jemnocit, ale i brutálny naturalizmus taktiež dostanú svoj neodškriepiteľný priestor. No prosto ide o vskutku gigantický textový veľtok, v ktorom sa nenásilne prelínajú i viaceré rozprávačské perspektívy.

Znovu len radno chváliť a obdivovať Allendeovej cit pre mieru. Pomerne náročné témy dokáže zachytiť komplexne, ale zrozumiteľne a nanajvýš čitateľne pri zachovaní adekvátnej úrovne spracovania. Autorka svoj vysoko nastavený punc kvality nepodlieza ani na moment. I keď by k tomu zvolená forma mohla zvádzať, autentické historické reálie v ničom neidealizuje ani neromantizuje. Dá sa povedať, že aj v ich umeleckom zobrazení zachováva značnú mieru objektivity, čo sa rozhodne taktiež musí oceniť.

Dom duchov je skutočne ohromný kus poctivého umenia, kde opäť nechýba ani jasný vzdelávací presah, ktorým si Isabel Allende právom vyslúžila miestenku medzi svetovou autorskou elitou. Som úprimne očarený.

Isabel Allende: Dom duchov

Slovart, 2000, 2018

Preklad: Jarmila Srnenská

434 strán

Obraz: Jozef Hanula, Memento mori, 1901,
webumenia.sk.

Zobraziť diskusiu (0)