Rozprávačka románu, 47-ročná žena, nám viac nepovie ako povie. Ale ťarchu jej slov a spomienok vnímame. Spoznávame ju ako mladú ženu, ktorá unudene pracuje vo fabrike na tabakové výrobky, izolovaná od všetkých hlukom aj svojím mlčaním. Po večeroch fajčí, pozoruje dym a pozerá na vysvietenú benzínovú pumpu, v ktorej stretne staršieho kúzelníka. Kúzelnícky manželský pár ju pozve na plavbu do Singapuru, kde by robila asistentku pri kurióznom triku, v ktorom je žena v kúzelníckej debne rozrezaná pílkou. Prečo sa rozhodla neodcestovať sa nedozvieme. Sledujeme jej spomienky na rozpadnuté manželstvo s Otisom, s ktorým mala dcéru Ann. Tá sa túla po svete a s mamou komunikuje cez Skype a geografické súradnice. V románe oscilujú témy nomádstva a domova. Rozprávačka hľadá svoj domov, v horúčave stŕpnutom meste svojej mladosti, v pamäti svojho manžela, v priateľstve s odvážnou Mimi, v chladnom Baltickom mori. Kde sa cítime doma my?

Rozprávačka momentálne žije pri mori, rovnako osamotená ako pred tridsiatimi rokmi. Pracuje v bratovom turistickom podniku, spriatelí sa s priamou a uvoľnenou umelkyňou Mimi a jej rodinou. S Miminým mlčanlivým bratom, ktorý vlastní prasaciu farmu, nadviaže milenecký vzťah. Stretne sa aj s ich rodičmi, ktorí sú dušou tejto zvláštnej prímorskej komunity.

Text je plynulý a pohyblivý ako more v prílive a odlive, vracia sa do spomienok a znovu späť do prítomnosti. Podobne sa text vracia k leitmotívom: obraz ženy v kúzelníckej debne sa vracia v podobe Nike, ktorú v detstve zatvárali na dlhé hodiny do debny: „Do pomerne veľkej debny sa zmestilo aj dvanásťročné dievča. Nike si nepamätala, kedy ju zavreli prvýkrát, zrejme už ako jedenapolročné batoľa, a naposledy, keď mala dvanásť... Ak tam zostala niekoľko dní, musela po sebe upratať, všetky výkaly dôkladne umyť teplou vodou.“ (s. 45) Nike je traumatizovaná, zvláštna žena-dieťa bez zubov. Príbeh Nike sa končí tam, kde by začínali mnohé iné romány. Jej náhlou a násilnou smrťou.

Podobným spôsobom sa k Nike navraciame aj cez motív morskej panny. Mimi rozpráva legendu o rusalke, znásilnenej, zabitej a hodenej do mora: „Rybári chytili rusalku do siete na juhovýchode Severného mora, v ústí rieky Jade nazývanom Blaue Balje, lapili ju v prúde pri záplavovom území. Zdvihli ju do člna a odviezli na breh. Mladá rusalka, vlastne ešte dievča. Tyrkysové šupiny so zlatými okrajmi, alabastrová pleť, dlhé zelené vlasy z rias, úchvatný exemplár svojho druhu. Uniesli ju, dovliekli ju do chalupy, zamkli a mučili. Celé dni a noci ju týrali.“ (s. 61) Tento bolestivý príbeh sa opakuje: Nike, zneužívaná, bitá, vykorenená, držaná v zajatí, zomrie za nejasných okolností.

Motív debny ako pasce sa ako príliv znovu objavuje v Hermannovej Domove: „V noci sa zobudím na zaklapnutie pasce. Zvláštne, prebrala som sa tesne pred tým okamihom, takže som jasne počula, ako zapadli dvierka a záchlopka. Chytené zviera sa tentoraz nevzpiera, zmeravie a čaká, vnútorne napäté, uzavreté mimo môjho času.“ (s. 117)

Domov je próza o osamelosti aj o priateľstve, o pamäti, v ktorej sú spomienky uväznené ako predmety v Otisovom byte, ale aj uvoľnené a plynúce ako more. Román Judith Hermannovej preplieta dejové línie v tekutej, neštruktúrovanej forme. Dialógy sa prelínajú s opismi a neúplnými spomienkami.

Táto tekutosť pamäti sa premieta aj do tekutosti identity: „Zarazím sa, zarazí ma vlastné presvedčenie, že by som sa stále dokázala rozhodnúť, kým chcem byť a akým človekom by som sa mohla stať.“ (s. 74) Toto presvedčenie nádejne otvára akékoľvek debny, klepce aj zatuchnuté komory. Oslobodzuje rozprávačku, ale aj jej pozorných čitateľov.

Judith Hermann: Domov

Artforum, 2021

Preklad: Michal Hvorecký

Zobraziť diskusiu (0)