Dragan Vyšetrovateľ pamäti na stope
Ľudská pamäť býva nestála. Občas nám dopraje liek v podobe milosrdného zabudnutia, inokedy je k nám kruto presná, niekedy nám nezostane iné, len sa pred ňou skryť v opare falošného sebaklamu. Asi najčastejšie to však funguje všetko dokopy, naraz a bez výnimky u každého z nás. Spomienky vo všeobecnosti dokážu byť veľmi inšpiratívne. Vedia navodiť kvantum variabilných emocionálnych stavov, takže prečo na nich nepostaviť rovno celú knihu, ak ste výnimočný spisovateľ?
Presne taký je srbský autor Dragan Velikić, ktorý si schuti zasurfoval na vlnách vlastnej pamäti a vyplával mu z toho aktuálny román s názvom Vyšetrovateľ. Do slovenčiny ho brilantne previedol Karol Chmel, náš najpovolanejší špecialista na autorov pochádzajúcich z krajín bývalej Juhoslávie.
Ako už napovie i názov, autor sa v novinke vtelil do úlohy akéhosi vyšetrovateľa mapujúceho svoju doterajšiu existenciu. Brodí sa závejmi spomienok od najranejšieho detstva až po zrelú dospelosť. Z poprelamovaných záhybov pamäti doluje scénky zachytávajúce jeho život i život jeho najbližších, kde pomerne výraznú časť zaberá jeho komplikovaný, ale hlboký vzťah s matkou, ku ktorej sa vo vnútorných monológoch stále vracia, čerpajúc z nich útechu i mnoho rokov po jej smrti. Spomienky privolávajú nové spomienky, takže z hlbín zabudnutia pomaly vyvstávajú ďalšie a ďalšie blízke i vzdialenejšie postavy, ktoré nejakým podstatnejším spôsobom ovplyvnili osobnosť nášho hrdinu.
Masu nakopených artefaktov autor postupne zliepa do farebnej mozaiky plnej svetlých i rozmazanejších obrázkov, ktoré odzrkadľujú mnoho neľahkých, ale aj veselších momentov sprevádzajúcich zdanlivo obyčajné ľudské bytie. Na dôvažok týmto spôsobom Velikić citlivo zaznamenáva akúsi správu o minulom svete, z ktorého sa v obrovských pôrodných bolestiach zrodil „nový Balkán“. Minulé a prítomné kladie do jednej konfrontačnej línie, kde je nakoniec pomerne ťažké jednoznačne určiť, ktoré usporiadanie stavu vecí bolo či je lepšie, správnejšie a spravodlivejšie.
Napriek istej celkovej krehkosti textu je Velikićov prístup k spracovávanej látke vskutku dôrazný až nekompromisný. Rozprávaniu logicky dominuje úplná subjektívnosť. Autor naozaj píše v prvom rade len pre seba a na svojich čitateľov neberie príliš veľký ohľad. Ako správny samorast si v najlepšom zmysle slova „ide svoje“ a nerozptyľuje sa nejakými zbytočnosťami. Vychádza mu z toho román, ktorý je takmer nepríbehový, nedynamický a nie veľmi lineárny. Tu sa pracuje naozaj s trocha inými prostriedkami. Velikić vsádza hlavne na presnú opisnosť, čím vytvára silné obrazy plné drobných, ale výrazných detailov.
Zrejme najpôsobivejší je však prvok, ktorý tento srbský solitér výborne zvládol už v románe Ruské okno. Áno, opäť víťazí atmosféra. Na letmý dotyk akoby nehybná. Pri dôkladnejšom ohmate nadýchaná, plastická, postupne odkrývajúca ďalšie a ďalšie pocitové vrstvy a reflexie.
Podobne ako poľský kolega Andrzej Stasiuk, aj Velikić vie do relatívne malého počtu strán vtesnať značnú obsažnosť a myšlienkovú hĺbku, takže čitateľ sa bude musieť trocha popasovať s hutnosťou textu. Výsledok ale chutí, pretože ponúka jedinečný záznam, ktorý verne konzervuje každodenné reálie jedného navždy strateného sveta.
Záver vyšetrovania preto znie: unikátne a neopakovateľné!
Dragan Velikić: Vyšetrovateľ
Vydal: Slovart 2018 (edícia MM)
Preklad: Karol Chmel
224 strán