Román Antihrdina je výzvou. Môžeme ho vnímať ako dobrodružný a temný príbeh zlyhania spoločnosti a pokleskov ľudskej morálky a hodnôt, alebo sa sústredíme viac na jeho originálnu fragmentarizovanú formálnu stránku a oceníme jedinečnosť Salmelinho literárneho idiolektu. Antihrdina nechce byť experimentom, aj keď sa tak azda mnohým menej skúseným čitateľom môže javiť. Rozsiahle, takmer 400-stranové dielo nie je čítaním na jeden hlt.

Napriek naratívnosti a zaujímavému príbehu sa kniha vyznačuje aj hrou so slovami a kompozíciou. Zložité vetné konštrukcie strieda demontáž textu na jednotlivé slová, neraz pripomínajúca až dadaistické prvky. Netreba sa však predčasne desiť, skladanie, trieštenie a ďalšie z použitých grafických nástrojov neuberajú na význame a plynulosti textu . Naopak, pomáhajú zdôrazniť, čo má čitateľ tendenciu opomenúť, upozornia na podstatné detaily. Stávajú sa tak vôdzkou a nie bremenom. Aj v tom je román Antihrdina jedinečný.

Veľká Smerodajka

A kto je vlastne Antihrdina? Anttii, sirota pochádzajúca z krajiny menom Utópia, dostal prívlastok hrdina rovnako ako všetky deti, ktorých rodičia zahynuli pri záchrane krehkého ekosystému. Utópia nie je geograficky pomenovaná, ide o fiktívne územie. Spoločenstvo ľudí, žijúce v danom nehostinnom regióne, možno nazvať aj ako početnú komunitu ekonadšencov, presnejšie povedané – ekošialencov. Severná zem je príslušníkmi Južnej únie, sociopolitického protikladu Utópie, vnímaná aj ako smetisko sveta. Kontaminovaná neúrodná pôda a náročné poveternostné podmienky však vyznávačov „prírodného radikalizmu“ neodrádzajú v ich nekončiacom sa boji o dokonalú spoločnosť a svet.

Utópia ako sen a pomätenosť zároveň dychtivo vyznáva odkaz svojej novodobej zakladateľky, hrdinskej a oslňujúcej matky, Veľkej Smerodajky. Aj ona bola jednou z tých, ktoré umreli ako žiarivý príklad svetlej budúcnosti. Pompézna svätožiara, ktorá okolo jej mena vyvstala, nabíja energiou celé spoločenstvo. Deti, pracujúce na poliach i v lesoch, mládež, čistiacu zanesené rieky, dospelých, ktorí nepoznajú pohodlie teplých vykurovaných miestností, ohrievanej vody ani pocit plného žalúdka.

„Naša hrdá zem nepotrebovala zradnú pomoc špinavých intrigánov. Naše hrdinské sestry a bratia nepoložili životy, aby sme sa my dobrovoľne vrátili pod jarmo útlaku! Utópia si neoblomne držala kurz vytýčený revolúciou. Hviezda, ktorú nám Smerodajka zažala na oblohe, nám dôveryhodne osvetľovala cestu. Ľahkým krokom sme pevne vykročili do zelenej budúcnosti. Zvyšok sveta raz bude nasledovať odvážny príklad Utópie. Nech žije Smerodajkino dedičstvo!“

Už neplačeš

Akási infantilnosť, odovzdanosť, ortodoxnosť, ako aj cielená propaganda im bráni v racionálnom úsudku a dovoľuje prijímať ďalšie a ďalšie absurdné požiadavky Utópie. Je ním napríklad zákon, ktorý stanovuje priebežné striedanie profesií občanov ako prevenciu pred vyhorením, stratou nadšenia z práce a ktorý prirodzene znižuje profesionalizáciu a stiera odbornosť. Všetky dané negatíva pozorne sleduje, ironizuje a hodnotí istý Tzal, obľúbený novinár z KoroNova z Južnej únie. Bohémsky, ľahtikársky a do seba zahľadený žurnalista je jednou z hlavných postáv románu.

Z jeho výpovedí sa dozvedáme o odvrátenej strane Utópie, ale prichádzame tiež na to, že ani na juhu to nie je o nič lepšie. KoroNovo s jeho vyspelou technológiou, vysokou životnou úrovňou môže na prvý pohľad pôsobiť ako vyspelá civilizácia, dôkaz naplnenia ľudských ambícií a umu. Lenže pod pozlátkou pokroku a pohodlnosti sa ukrýva nemenej sfanatizovaný démon. Nepochybne ide o vírus konzumu, egocentrizmu, mámivého komfortu na úkor rozvíjania vzťahov, ľudskosti a vzájomného rešpektu, súcitu a úcty.

Zrážku dvoch civilizácii, kontrast „služby matke prírode“ a „služby výhradne vlastnému pohodliu“ zažíva po príchode do Južnej únie vyslaná skupinka z Utópie. Meteorine pocity a reflexie sledujeme prostredníctvom jej denníkových zápiskov. Malé dievča z Utópie, takzvané šteňa Matky zeme, je obrazom viery a idey severného spoločenstva a po príchode do južného mesta zostáva zdesené plytvaním prírodných zdrojov, hedonizmom tamojšieho zriadenia i ignoranciou prírody obyvateľstvom celej únie. Podstatne menšie vnútorné rozpory a odpor zažíva v Koronove jej matka, pôvabná ekoaktivistka a naivná novinárka Lia, ktorá sa rýchlo spriatelí s ich ochrancom Tzalom a užasnutá nad výdobytkami modernej doby sa čoraz viac oddeľuje od myšlienky svojho predošlého domova.

A konečne tretí člen vyslanej skupinky, ktorá sa má v Južnej únii zúčastniť na ekologicky ladenej sérii prednášok, je samotný Anttii. Antti-hrdina – antihrdina. Mladík nepatriaci nikam, stratený uprostred bojov, fantazmagórií, nadšených prisluhovačov i kritických odporcov. Večne utekajúci, nič nehľadajúci, nič nenachádzajúci. Anttii, ktorého pôvod je zastrený rúškom tajomstva, sa stáva kľúčom k pochopeniu a uchopeniu celého románu i odpoveďou na vyhranenosť oboch svetov. Postupne sa rozpletajúca sieť jeho minulosti poukazuje na falošnú identitu veľkej Smerodajky i potupné obety, ktoré za ňu jej prisluhovači boli ochotní priniesť. Naznačuje však aj temný model fungovania únie – naoko slobodnej a voľnomyšlienkár­skej, ale vnútri prehnitej spleťou lží, politických machinácií a diplomatických vzťahov.

„A ty len bežíš, tréning Štencov Matky Zeme je efektívny, stále vládzeš. Už neplačeš, tá slaná tekutina čo sa ti valí po tvári, je pot. Meteora, my sme chceli urobiť lepší svet. Verili sme v možnosť zmeny. V to isté, v čo ty ešte stále veríš. Všetko sa skazilo. Všetko.“

Obdivuhodný jav

Román Antihrdina má zvláštnu osobitú atmosféru. Jeho temná poloha spočíva v samotnom kontraste prostredí – ekodiktatúry na jednej strane a egodiktatúry na strane druhej. Nastoľuje ju aj antihrdinskosť samotných postáv, z ktorých každá reprezentuje inú charakterovú slabosť. Chuť po moci, fanatickosť, ľahtikárstvo, naivitu i samoúčelné rebelantstvo ako pridružený odtieň zbabelosti. Daná ponurosť však v literárnom priestore zvyšuje jeho príťažlivosť a knihe dodáva kriminálnu zápletku.

Salmela román kompozične vybudovala na striedaní pasáží. Spomeňme aspoň niektoré – legendy o Smerodajke, výňatky z „pokrokového“ denníka Fakt, Meteorine denníky, spovede Smerodajky i pasáže rozprávača. Táto osobitá mozaika dotvára autentickosť jednotlivým postávam i celému príbehu a zároveň slúži ako životabudič pozornosti pri čítaní tak rozsiahleho a na strávenie pomerne náročného literárneho diela.

Antihrdina je obdivuhodným javom na slovenskej literárnej pôde. Možno len dúfať, že si získa uznanie aj u čitateľov a nezapadne prachom na regáloch kníhkupectiev.

Diana Mašlejová

Recenzia bola zverejnená v Denníku Pravda

Zobraziť diskusiu (0)