Protagonista José Garcia je muž po päťdesiatke, ktorý veľmi túži písať a podeliť sa so svetom o svoje myšlienky. V snahe napísať dokonalý a univerzálny román určený všetkým sa rozhodne založiť si dva zošity, pričom do jedného píše, čo mu na um zíde, a do druhého má v úmysle prepísať už len to najlepšie, ozajstnú literatúru. Netreba byť veštec, aby človek uhádol, že druhý zošit stále ostáva prázdny a ten prvý máme možnosť čítať.

„Písať znamená prihovárať sa iným, lebo na to, aby sa človek prihovoril sám sebe, stačí prenikavá myšlienka a nedbanlivý šepot pier. Nemôžete však prevravieť k iným, ak ste si vedomí, že im nemáte čo ponúknuť. Ak je svedomie dostatočne bystré a vie to pochopiť, malo by odolať túžbe prehovoriť a tá by mala byť natoľko umiernená, že by sa nad ňou malo dať zvíťaziť.“ (s. 34)

Josého zápisky reflektujú proces tvorby, mučivé otázky, ktoré trápia azda každého autora či autorku, ale aj jeho osobný život, pocity, myšlienky. Textové zápisky neraz pôsobia ako protagonistov denník, kde naoko bez ladu a skladu zachytáva svoje pocity a bežný život úradníka. Jeho potreba neustále ukladať slová na papier je taká neodbytná, že dokonca i v chorobe sa aspoň nakrátko uchýli do pracovne a pokúša sa písať.

„Pamäť môže byť najhorším trestom, ale aj príjemným úkrytom a prepychovým bohatstvom človeka.“ (s. 135 – 136)

Vicens vo svojej zdržanlivej próze skúma vnútorný svet muža v rozpore s jeho vystupovaním na verejnosti. Text je plný paradoxov: José túži byť slávny spisovateľ, no zároveň sa bojí odhaliť aj pred najbližšími, nemá odvahu ukázať svoju tvorbu ani len manželke či synovi; pochybuje o svojom talente, no zároveň nedokáže prestať písať, ba ani len myslieť na písanie či zbaviť sa svojich zošitov, hoci sa domnieva, že sú plné balastu; túži napísať univerzálny román o spoločnosti, ktorý by oslovil všetkých, avšak jeho zápisky sú o jednotlivcovi a jeho živote, ktorý považuje za bezvýznamný.

„Nikto by nepochopil, že ich nemôžem roztrhať, že som to nikdy nedokázal; že sa k nim v noci nesmelo zakrádam, beriem ich do rúk s nežnou, no smutnou láskou, hladím dosky, znepokojujú ma plné strany, som vo vytržení z tých prázdnych a vravím si, že raz na jednu z nich niečo napíšem, neviem čo, no nebudem to musieť schovávať ako ostatné slová.“ (s. 72 – 73)

José je ako matka bez dieťaťa, ibaže on je spisovateľ bez skutočnej knihy. Zo strán priam prýšti esencia písania, ale aj života. Protagonista sa neraz utieka k minulosti, premýšľa o súčasnosti a fantazíruje o budúcnosti, akoby presviedčajúc samého seba, že napriek všetkým pochybnostiam predsa len za niečo stojí. Zakaždým však narazí na neprekonateľnú prekážku, stále sa obviňujúc z toho či onoho. José nepochybne prežíva krízu identity, ktorú autorka zachytila veľmi presvedčivo. Nie tak často píšu ženy o vnútornom živote mužov a navyše v strednom veku, avšak Josefina Vicens veľmi zručne narába so slovom, prepletajúc duševné prežívanie spisovateľa so samotným aktom tvorby.

„Ako to robia tí, čo píšu? Ako presvedčia slová, aby ich poslúchali? Tie moje idú, kam sa im zachce, kam sa dá. Keď ich vidím napísané, keď ich po sebe s nenásytnou hanbou čítam, je mi ich ľúto. Cítim, ako sa zo mňa oddeľujú a padajú do zošita. Jednoducho padajú, neusporiadane, bez vopred premysleného rozmiestnenia.“ (s. 47)

Text má akýsi melancholický nádych, no zároveň je miestami vtipný. Možno ho čítať ako reflexiu tvorby, ale aj života či samého seba. Z Josého zápiskov je zrejmé, ako veľmi ho samotné písanie opantáva, do akej miery je súčasťou jeho života a ako mu ho uľahčuje prežívať, pretože je od neho akoby odcudzený, nahliada naň len ako vzdialený pozorovateľ.

Vicens v Prázdnej knihe postavila do protikladu prežívanie jednotlivca, ktoré sa môže javiť ako bezvýznamné či nezaujímavé, s túžbou napísať univerzálny, transcendentálny román, ktorý osloví každého. Avšak práve v prežívaní jedného človeka sa skrýva život nás všetkých.

Josefina Vicens: Prázdna kniha

Brak, 2021

preložila: Lucia Duero

Zobraziť diskusiu (0)