Ester Weissová-Fekete nie je vymyslená persóna, nie je to fake profil. To meno je skratka, román, rodinná sága, koncentrovaná do troch slov, do troch mien. Je to príbeh, môj, náš, váš, sú to tisíce príbehov vložené do jedného trojslovného ženského mena a jedného príbehu bez začiatku a hádam aj bez konca, ak sa v tom našom ľudskom svete ešte dostatočne dlho nič zásadného nepokazí.

Pseudonym Ester Weissová-Fekete je trojslovný koncept príbehu. Príbehu Ester, ktorá sa narodila do rodiny s históriou a geografiou takými farebnými, že jej členovia celkom zákonite nemôžu svet vnímať čiernobielo, schwarz-weiss, fekete-fehéren. A že na tú čiernobielosť či bieločiernosť musia neomylne po celé generácie narážať a snažiť sa jej rozumieť a vyhnúť sa jej dôsledkom. Vo všetkom tom kľučkovaní medzi bielou a čiernou nemôžu nevnímať svet pestro, nemôžu ho nežiť pestro. Nemôžu sa stretávať a rozchádzať, vydávať a rozvádzať, milovať a nenávidieť, smiať sa a plakať ináč než pestrofarebne.

Mnohofarebne znamená živo, a o to ide v príbehu Ester a jej rodiny: o skutočný žitý život. O to ide v každom príbehu každej Ester a každej rodiny. Žiť, každou bunkou a každou myšlienkou až na dreň. Celo, v každom okamihu úplne a pravdivo. Poctivo k sebe, k životu, k svetu.

Hovorievam, že žiť znamená nechať sebou prúdiť svet. Tej poučky sa už roky akosi intuitívne držím, čím som staršia, tým pevnejšie. Nechať sebou pretekať svet, bez zbytočných strachov a obáv, aj za cenu bolestí a strát, dokonca aj za cenu ublíženia druhým. Takých ublížení, vedomých či nevedomých, odpustiteľných či neodpustiteľných, nájdeme v každom rodinnom príbehu nerátane.

Keby som musela namiesto stoviek slov vložiť dejiny našej rodiny do troch, boli by to práve tieto. Ester, Biela, Čierna. Možno miesto Ester Eva, ale Evy už v rodine máme. Volá sa tak niekoľko mojich žijúcich príbuzných a volalo sa tak i dievčatko, ktoré sa s celou svojou rodinou nevrátilo z Osvienčimu, a keby sa bolo vrátilo, bolo by dnes mojou pratetou.

Ester Weissová-Fekete nie je autorská hra na schovávačku. Je to príbeh, príbeh ľudí a ich mien. Mien, ktoré prisudzovali práva, bez toho, že by sa o ne bolo treba zaslúžiť, a mien, ktoré o práva oberali, bez toho, že by to bolo akokoľvek zaslúžené. Mien, ktoré znamenali peniaze a slávu, a mien, ktoré znamenali trápenie a smrť.

Je nekonečné množstvo jedinečných a nenapodobniteľných príbehov, rodinných historiek a histórií, a predsa sú si všetky podobné. Predsa sa vlastne všetky vojdú do jedného slova, a ak aj nie do jedného, lebo jedným slovom vraj celú večnosť vie vypovedať len Boh, tak sa určite vojdú do dvoch – muž a žena. Pretože síce všetky ľudské príbehy sú jedinečné a nenapodobniteľné, prežívame ich, každý bez rozdielu, prostredníctvom tých istých emócií. Emócií, ktorých sme každý dostali do vienka len zopár, všetci rovnaké, spravodlivo.

A celkom určite sa vojdú do troch slov. Napríklad do troch mien autorského pseudonymu.

Zobraziť diskusiu (0)