Keď to medzi vysokohorskými ľadovcami silno vrie
Najsevernejšia talianska provincia. Izolované alpské územie, o ktorého existencii kedysi mala dokonca aj podstatná časť majoritnej talianskej spoločnosti len akési vlažné tušenie. Jeho pohnutý osud sa začal písať s koncom Veľkej vojny. Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo. Vtedajšia veľmocenská politika z neho ešte na dôvažok odrypla kus zeme, a akoby naschvál ho pri zavádzaní nových poriadkov prilepila práve k talianskemu severu. Prevažne po nemecky hovoriace obyvateľstvo, dlhé generácie usídlené na tomto území, sa razom ocitlo v celkom novej politickej klíme: odrezané hraničnou čiarou od svojej pôvodnej kultúrno-historickej domoviny.

Zrazu už nešlo len o nemecky znejúce Južné Tirolsko, ale čoraz viac aj o horlivo potaliančovanú Hornú Adižu. Juhotirolčania sa v podstate na vlastnej pôde cítili zo strany talianskeho štátu právom ukracovaní a prejavovali aktívne snahy vrátiť sa do hrejivej náruče Matky Rakúska. Jazykovo-etnické ťahanice sa začali silne vyhrocovať s nástupom Benitovho fašizmu, k čomu si svoje mimoriadne radi prisadili aj Adolfovi nacisti.

Žiaľ, ani po druhej vojnovej apokalypse neprišlo k uvoľneniu regionálneho napätia. Drakonicky represívna politika Ríma pokračovala i v demokratickom zriadení. Odrazový mostík smerom k jasne totalitným zákrokom však našla v tom, čo z pohľadu protistrany spočiatku vyzeralo len ako „výbušnejšia“ snaha o dovolanie sa istých základných práv, ktoré jej boli stále upierané. Táto kolízia rozkrútila kolotoč nekontrolovateľných atentátov a celkom otvorených teroristických činov, ktoré už boli z veľkej časti riadené rôznymi extrémistickými zoskupeniami spoza rakúskych hraníc, keď hrozivým tempom pribúdali obete na oboch stranách bojovej línie. Tu sa to však ani zďaleka neskončilo. Podľa tohto vzoru sa napokon začal rôznymi dôvodmi motivovaný terorizmus desivo rýchlo šíriť po čoraz väčšej ploche Apeninského polostrova a vytváral tak skutočne hlboké rany na štíhlom tele modernej talianskej histórie.

Do inkriminovaného regiónu, skrývajúceho sa v studenom objatí drsných alpských ľadovcov, nakoniec opäť zavítal pokoj. Stalo sa tak s príchodom schengenského priestoru, ktorý dokázal nezmyselnú hranicu definitívne vymazať. Po viac než ôsmich desaťročiach pokropených bolesťou a krvavými slzami doviedol heimat späť k Matke Vlasti. Či však dnes toto niekoho zaujíma, je už celkom iný príbeh.

Cez letopočty a kilometre
S citlivou dôkladnosťou skomponovaný text obsahuje vcelku výrazné množstvo postáv. Ich osudy sa na kratší či dlhší čas prepletajú, alebo na seba nejakým spôsobom vplývajú, takže spracúvanú látku môžeme v jej ucelenej podobe sledovať z viacerých strán. Vychádza z toho skutočne správne lepkavá pavučina príbehov, lebo ju nemožno nazvať nezrozumiteľne prekombinovanou. Rozprávaniu dominujú naratívne línie dvoch hlavných protagonistiek: slobodnej matky Gerdy a jej dcéry Evy.

Matkina perspektíva je takpovediac historická. Cez ňu, okrem Gerdinho osobného príbehu, sledujeme i dôležité spoločenské udalosti, v tom-ktorom období priamo (aj menej priamo) súvisiace s danou témou, keď sa akýmisi filmovými strihmi hýbeme smerom z hlbokej minulosti k (nedávnej) súčasnosti.

Postava dcéry je ako výrazný matkin kontrapunkt uchopená o dosť inak. S ľahkou, ale trefnou nadsádzkou by sme mohli skúsiť povedať, že zemepisne. Eva sa totiž počas veľkonočných sviatkov neplánovane vydáva na úmornú cestu vlakom: z ľadového severu Hornej Adiže pozdĺž pevninskej čižmy až k jej slnkom zaliatemu najjužnejšiemu kalábrijskému cípu. Tam ju čaká umierajúci Vito, ktorý túži Evu ešte poslednýkrát vidieť. Kedysi dávno stál z celého srdca o to, byť jej otčimom, len vtedajšie sprievodné dobové javy na to mali veľmi odlišný názor.

Eva ide dlho – však Taliansko nie je krátke –, bilancuje svoj doterajší život, hodnotí súčasnú situáciu, podrobne mapuje pamäťové vrstevnice nahusto vyplnené bolestivými spomienkami... Ale v cieli cesty možno nečakane nájde pevnú pôdu pod nohami. Kým tam príde, budeme mať dostatok času na sledovanie nielen jej hlbokého vnútorného sveta, ale aj toho vonkajšieho, ubiehajúceho za oknami vlaku. A je to výborne zdokumentovaný obraz meniaceho sa prírodného koloritu, ktorý takýmto skvelým ťahom čitateľstvu približuje obdivuhodnú rozmanitosť talianskeho extravilánu.

Francesca Melandri však výborne zvolené ťahy použije aj v podstatne väčšej miere. Nielen v plnokrvnom vykreslení jednotlivých zúčastnených, harmonicky včlenených do košatého dejového časopriestoru. Ani samotný historický opis nie je obmedzený len na lokálny vývoj v danej oblasti. Autorka ho prirodzene vníma i v širšom spoločenskom dianí. A to nielen v rámci dlhšieho vnútroštátneho politického vývoja, ale napríklad aj v jasných náznakoch súvisiacich so svetovou globalizáciou a s jej rozličnými následkami. Francesca Melandri tieto postrehy do textu brilantne pretavuje napríklad v podobe meniacich sa pohľadov na ľudské práva či mimoriadne naliehavú ekologickú tému.

Záverom však treba isto spomenúť aspoň ešte jeden lahôdkový prvok a tým je špičkovo zobrazená gastronomická rovina. Francesca Felandri aj takýmto šťavnatým spôsobom nazerá na diametrálnu etnickú odlišnosť, čo však zároveň odzrkadľuje aj rôzne formy národnostnej pestrosti. Tieto pasáže osobne radím k najhviezdnejším okamihom románu, v ktorom narobia dobrú chuť nielen fiktívnym účinkujúcim, ale aj reálnym, naozaj až legendárnym politickým činiteľom.

Francesca Melandri nám síce tvrdí, že Eva spí, ale tá aj napriek tomu dokáže vo viacerých silnými emóciami nasýtených vrstvách výrazne obohatiť čitateľské povedomie. Skúste.

Francesca Melandri: Eva spí

Slovart, 2022 (edícia MM)

Preklad: Mária Štefánková

327 strán

Zobraziť diskusiu (0)