Práve táto nanajvýš citlivá téma je hlavným námetom výborného nového románu Drevo kontroverzného nizozemského provokatéra Jeroena Brouwersa. Klasicky excelentne preložil Adam Bžoch, klasicky bravúrne vydavateľské spracovanie zabezpečilo MM-ko. (Ja ich chváliť musím, chcem a budem, to je prosto láska!)

Nachádzame sa v raných 50-tych minulého storočia. Osem rokov po vojnovej apokalypse sú jej následky v spoločnosti stále viac než badateľné. Eldert Haman prichádza do izolovaného františkánskeho internátneho kláštora ako nemčinár - laik. Otrasnými zážitkami traumatizovaný Haman v podstate nemá žiadnu šancu vzdorovať prísne hierarchizovanej a dokonale zosynchronizovanej kláštornej mašinérii. Doslova „na verímvboha“ sa vzdáva svetského života, vlezie do mníšskej kutne a prijme rádové meno Bonaventura. Stáva sa tichým pozorovateľom či skôr pasívnym spoluúčastníkom psychického i fyzického šikanovania, ktorého sa na žiakoch dopúšťajú rádoví predstavení. Bonaventura sám žiadne zlo nekoná. Vnútorne ho odsúdi, ale navonok je ním absolútne paralyzovaný, neschopný akejkoľvek revolty.

Na opačnom konci stojí najvyšší kláštorný pohlavár – mních Mansuetus, o ktorom sa Bonaventura domnieva, že bol v minulosti aktívnym nacistom. V zomknutej, prísne inštitucionalizovanej spoločnosti práve on predstavuje totálnu, ničím neobmedzenú moc. Priestor medzi týmito protipólmi je zaplnený množstvom ďalších postáv a postavičiek, ktoré veľmi funkčne vypĺňajú vnútro zvráteného organizmu, kde každý nejakým spôsobom cudzopasí na niekom inom. Vzťah agresor – obeť tým dostáva veľmi nejasné, priam desivo zrelativizované kontúry. Bonaventura prechádza morom zvrhlosti ako všadeprítomné pozorovateľské oko, rezignovane zachytávajúce odpudivé praktiky „totality v malom.“ A pekne na tvrdo odkrýva v podstate všetko, čo len taká dobrá diktatúra môže ponúknuť v rozmedzí od sledovania, udávania, zastrašovania až po nekontrolovateľný brutálny teror živený nenávisťou, frustráciami či depriváciami rôzneho druhu. (Pre každý prípad je to ešte celé požehnané najsvätejšou božou vôľou.)

Brouwers sa s tým vôbec nebabre. V priamočiaro vystavanom texte ide rovno k veci. Žiadne úkroky do strán, žiadne zbytočné okolky, len rovný útok na čitateľa. V jednoliatom dejovom prúde sa organicky prelínajú viaceré časové roviny i niekoľko menších príbehov odhaľujúcich mechanizmy fungovania čistého zla, ktoré dostalo charakter inštitúcie. Autor je naozaj neúprosný a tvrdý, takže čitateľovu otrlosť preverí nadmieru dostatočne. Má zmysel pre silnú až klaustrofóbnu atmosféru plnú rôznych temných a neveselých nálad, pričom rozprávanie vytvára jeden hutný a kompaktný celok, kde na dôvažok vynikne zopár naozaj „výživných“ detailov, pri ktorých sa už jednému robí fyzicky zle.

Tu fakt nie sú treba dlhé reči. Drevo je i napriek pár zádrhelom (koniec by zniesol menej patetickej teatrálnosti) výborná práca ponúkajúca veľmi intenzívnu čitateľskú skúsenosť. Silne provokatívne, naturalistické, nechutné a vždy šokujúce nazretie na odvrátenú stranu viery. Svätí a šialení jedno sú.

Jeroen Brouwers: Drevo

Vydal: Slovart 2017 (edícia MM)

Preklad: Adam Bžoch

256 strán

Zobraziť diskusiu (0)