Obrazně řečeno, Joyce byl jedním z oné hrstky legendárních literárních násilníků, kteří ji připravili o panenství, převychovali podle svých značně nekonvenčních představ a pak jako záhadnou, nevypočitatelnou, často zrazující a nespolehlivou krásku vypustili do společenského víru, jímž se nesl evropský kulturní vývoj v prvních desetiletích našeho věku.

[Miroslav Jindra v predslove k Joyceovmu románu Portrét umělce v jinošských letech (prel. Aloys Skoumal, Odeon, 1983).]

Ulyssova cesta k čitateľovi a do kánonu modernej literatúry 20. storočia bola sama dlhou, neľahkou a zložitou odyseou. Joyce na románe začína pracovať okolo počiatku prvej svetovej vojny, v r. 1914. V tom čase má za sebou už poviedkový súbor Dublinčania a zbierku básní Komorná hudba, v londýnskom časopise Egoist vychádza na pokračovanie román Portrét mladého umelca, ktorého hrdinom je Stephen Dedalus, jedna z dôležitých postáv aj v Ulyssovi. Už dva roky žije Joyce v cudzine, preč od Írska, od rodného Dublinu, kde sa odohrá(va) väčšina jeho tvorby, mesta, s ktorým ho viažu pevné putá a voči ktorého spiatočníctvu a provinciálnej malosti sa zároveň často vymedzuje. Vtedy netuší, že sa do Írska už nikdy nevráti.

Joyce dokončil román ešte pred koncom Veľkej vojny. Začal vychádzať na pokračovanie pred sto rokmi, v marci 1918, v newyorskom literárnom časopise Little Review, kde ako editor zahraničnej literatúry pôsobil Ezra Pound; päť častí uverejnil v roku 1919 aj časopis Egoist. Dielo okamžite vyvolalo škandál: Ulysses bol označený za pornografiu, niekoľko čísel časopisu Little Review bolo za „šírenie obscénneho obsahu“ zakázaných a časopis musel na nátlak Newyorskej spoločnosti pre potláčanie neresti v roku 1920 vydávanie románu na pokračovanie prerušiť. Nebolo reálne, aby v tom čase dielo vyšlo ako celok v Británii alebo v Spojených štátoch, po prvýkrát ho nakoniec knižne vydala ako „privátnu tlač pre predplatiteľov“ v Paríži Sylvia Beachová, americká majiteľka parížskeho kníhkupectva a vydavateľstva Shakespeare & Co. Román vyšiel 2. februára 1922, v deň spisovateľových štyridsiatych narodenín. V dobovej tlači si bolo možné prečítať aj takúto zdrvujúcu kritiku:

„Zdá sa, že Ulyssa napísal perverzný šialenec, ktorý si vybral za svoju špecialitu literatúru latríny. (…) Na ten román nemám žalúdok. (…) James Joyce je talentovaný spisovateľ, no v Ulyssovi porušuje všetky základné pravidlá slušnosti a vynáša do nebies témy, na ktorých sa v školách rehocú neokrôchaní darební výrastkovia. Okrem stupídnej glorifikácie špiny kniha trpí aj tým, že vyzerá, akoby ju napísal George Meredith v stave demencie. Sú v nej celé kapitoly bez interpunkcie a náznaku, kam spisovateľ vlastne mieri. Dve tretiny textu sú nekoherentné a tým pasážam, ktoré sú napísané zrozumiteľne, chýba vtip a zobrazujú len hrubú chlípnosť (sic!) považovanú za humor.“ (The Sporting Times, 1922)

Až po viac ako desiatich rokoch, v novembri 1933, rozhodol newyorský sudca John M. Woolsey, že Joyceov román je čistou literatúrou, a preto z definície nemôže byť obscénny, že je „plátnom vedomia“, na ktoré sa premietajú nielen obrazy súčasnosti, ale aj súbor spomienok, predstáv a asociácií. V tom čase už boli na svete preklady románu: nemecký (1927), francúzsky (1929) a dokonca český (1930). Takmer presne tucet rokov od Beachovej vydania vychádza Ulysses konečne oficiálne aj v USA, 25. januára 1934 v newyorskom vydavateľstve Random House. Prvé britské vydanie vyšlo v londýnskom vydavateľstve Bodley Head až v roku 1936.

O románe Ulysses sa traduje, že ho nájdete v knižnici každého intelektuála (alebo snoba), ale iba máloktorý ho dokázal prečítať. Celý dej sa sústreďuje do jediného dňa zo života jeho hrdinu Leopolda Blooma – 16. júna 1904, je plný narážok, slovných hračiek, neologizmov, parodických prvkov. V diele sa často mení charakter a štýl rozprávania, v rozsiahlych pasážach chýba interpunkcia, viaceré jeho časti sú napísané ako vnútorný monológ alebo prúd vedomia. Určite neľahký oriešok pre čitateľa v uponáhľanej dobe, skôr lahôdka pre fanúšikov Kabinetu pomalosti.

Čo teda je vlastne román Ulysses? Mierne (podľa dnešných noriem) obscénny, škandálny a dosť nudný „bľabot a bes“ čudáckeho spisovateľa alebo svojrázna autorova encyclopaedia mundi, projektovaná do jedného dňa, jedného mesta, jedného života? Na hodnotení diela sa nezhodovali Joyceovi súčasníci, v názoroch naň sa rozchádzajú aj známi spisovatelia dneška. Posúďte samy/sami.

***

Thomas Stearns Eliot (v recenzii z r. 1923): „Považujem túto knihu za najdôležitejšie vyjadrenie našej súčasnosti; všetci sme dlžníkmi tejto knihy a nikto z nás jej nemôže uniknúť.“

Carl Gustav Jung (v recenzii z r. 1932): „Ulysses je kniha, ktorá prúdi po sedemsto tridsiatich piatich stranách, tok času sedemsto tridsiatich piatich strán, ktoré pozostávajú z jediného nezmyselného fádneho dňa Obyčajného človeka, z úplne irelevantného 16. júna 1904 v Dubline – zo dňa, v ktorom sa popravde nič neudeje. (…) Tých sedemsto tridsaťpäť strán, ktoré nič neobsahujú, nie sú len prázdne papiere, ale sú husto popísané. Čítate, čítate a čítate a predstierate, že rozumiete, čo čítate. (…) Nakoniec som sa, so zúfalstvom v srdci, prepracoval na poslednú stranu, ale po ceste tam som dvakrát zaspal.“

Ernest Hemingway (v liste z r. 1922): „Joyce napísal prekliate skvelú knihu. Pravdepodobne sa k tebe čoskoro dostane. Medzičasom sa povráva, že on a jeho rodina umierajú od hladu, pričom celú ich keltskú hordu nájdeš každý večer u Michauda, kam si ja s Binney dovolíme zájsť nanajvýš raz za týždeň.“

Virginia Woolfová (v denníkovom zápise z r. 1922): „Prečítala som [z Ulyssa] doteraz 200 strán — ani nie tretinu; bavila som sa, podnecovalo ma to, očarilo, zaujímalo v prvých dvoch alebo troch kapitolách – až po scénu na cintoríne; potom som už bola zmätená, znudená, rozčúlená a sklamaná z toho [autorovho] škriabania si pubertálnych pupákov.“

George Orwell (v liste z r. 1934): „Podarilo sa mi poľahky obstarať si vlastný exemplár Ulyssa. Bol by som však radšej, keby som ho nebol čítal. Vyvoláva vo mne komplex menejcennosti. Keď prečítam podobnú knihu a potom sa vrátim k vlastnej práci, cítim sa ako eunuch, ktorý sa vyškolil vo vyludzovaní rôznych tónov a celkom dobre napodobňuje bas alebo barytón, ale keď sa mu človek lepšie započúva, tak počuje stále len to staré kvičanie.“

Aldous Huxley (v texte z r. 1925): „Napriek početným prednostiam – je to okrem iného svojská technická príručka, v ktorej sa mladý spisovateľ môže priučiť všetkým možným a dokonca mnohým nemožným spôsobom rozprávania príbehu – patrí Ulysses k najnudnejším a najbezvýznamnejším knihám, aké boli napísané. Je to preto, že tej knihe totálne chýba akákoľvek zápletka.“

Anne Enrightová (v rozhovore z r. 2008) „Spisovatelia-muži majú problém s Joyceom; všetci sa nachádzajú ,v dlhom tieni Joycea – kto by len dokázal ísť v jeho šľapajách?’. Ja nechcem kráčať v ničích šľapajách, ďakujem pekne, neprosím si. Joyce ukázal všetky možnosti; poroztváral všetky dvere a okná. Mám dokonca teóriu, že bol v skutočnosti ženou. Písal nekonečne introspektívne a domácke veci, z čoho vždy vinia spisovateľky – nie je u nich žiaden pohyb a nič sa nedeje. Potom sa pozriete na Ulyssa a poviete si: hmm, bolo to dievča, v tom spočíva jeho tajomstvo.“

Paulo Coelho (v rozhovore z r. 2012) „Dnes chcú spisovatelia ohúriť iných spisovateľov… Jedna z kníh, ktoré narobili veľa škody, bol Ulysses Jamesa Joycea, ktorý nie je nič len čistý štýl. Nič v ňom nie je. Čara zbavený, Ulysses je výsmech.“

Salman Rushdie (v rozhovore z r. 2018): „Viacero kníh mi spôsobilo v mysli menšiu explóziu – ukázali mi možnosti literatúry, o ktorých som nesníval, pokiaľ som si ich neprečítal. Ulysses Jamesa Joycea patrí k nim.“

Donna Tarttová (v rozhovore z r. 2013): „Neviem, či mám rada Ulyssa tak, ako by sa patrilo – ale musím priznať, že ma Odysea zaujímala vždy aspoň desaťkrát menej ako Ílias.“

***

Román Ulysses naposledy vyšiel v slovenčine v roku 2002 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ (náklad je vypredaný), v češtine pod názvom Odysseus v roku 2012 vo vydavateľstve Argo.

Štefan Olejník

Vyjadrenia známych spisovateľov o románe Ulysses sú prevzaté (krátené) z článku na portáli http://lithub.com.

Photo credit © Unknown author, „James Joyce wearing hat, with head tilted, Zurich,“ Digital Collections - University at Buffalo Libraries, https://digital.lib.buffalo.edu/items/show/9193.

Zobraziť diskusiu (0)