Po všech novinářských zprávach, že byl zabit v Rusku, stál po osmi létech Hašek zase přede mnou. Byl zestárlý, prošedlý, tlustý, ale jeho čelo bylo stále krásné, vysoké, nos rovný a hezká ústa sevřená trpkou ironií. „Píšu Švejka. Celá ta léta mně to drželo. Víš, na frontě, v Rusku, všude. Začalo to ve mně hned, jak vypukla válka. Cítil jsem, že se něco rodí. To, co mne napadlo tenkrát, víš. Chceš? Přečti si první kapitolu.“ A četl mi ji cestou do tiskárny a já jsem se smála a nevěděla jsem, co dělal celých dlouhých osm let, věděla jsem jen, že jeho humor vyzrál utrpením, že svého Švejka zaplatil osmi léty života a že toho života má namále. Kapitola šla za kapitolou a já jsem se naučila muže, kterého jsem kdysi milovala pro jeho krásnou radost ze života, obdivovat pro jeho umění. 12. 9. 1930, Jarmila Hašková.

Tieto vety sú vytlačené na záložke obalu vydania z roku 1981 z vydavateľstva Naše vojsko, ktoré mám doma. Dnes už na krehkom, takmer rozpadnutom obale, vyniká nápis „Světový válečný román“. Prvá svetová vojna v rozprávaní Josefa Švejka je však všetkým, len nie krvavou tortúrou zatuchnutých zákopov, ktoré poznáme napríklad z denníkov Ernsta Jüngera. Napriek tomu, že svet stojí sám proti sebe, toho najmenšieho z najmenších vojakov akoby sa smrť netýkala. Je vzdialenou témou známou iba z večného rozprávania. Emócie jestvujú, Švejk ich pozná, ale väčšinou z počutia. Týkajú sa ho iba papierovo, ako literárnej postavy.

Dnes by sme Josefa Švejka pravdepodobne označili za sociopata, neschopného strachu. Pije, ale nie je surový a agresívny opilec, vzorne poslúcha rozkazy, ale nie je k nim slepý, má rád priateľstvá, ale s nikým nevie byť skutočným priateľom, predovšetkým však rozpráva a rozpráva, až z toho všetkým hučí v hlave. No a to je podstata zafarbenia celej knihy. Na každej zdanlivo dôležitej osudovej križovatke príde nepredvídateľné rozprávanie. Neočakávaná reakcia a vy ostávate v nemom údive, že čo to tá postava robí, kam to ide, ako sa to správa?

Ak sa vydá matematicky z bodu A (chce sa nám povedať do bodu B), potlačí logiku a vlastnou vynaliezavosťou sa do svojho cieľa dostáva najzložitejším možným spôsobom. S tým, prečo koná, ako koná, si nevie poradiť nikto. Ani pamätný feldkurát Otto Katz — alkoholik a duchovný, ani nadporučík Lukáš, ku ktorému sa dostane vďaka neopatrnej náhode svojho nadriadeného. Ani pomätený vojenský funkcionár Kraus von Zillergut, ale ani mnohí ďalší pohadzujúci si Švejka ako horúci zemiak.

Josef Švejk je totiž karmický tvor. Správa sa chameleónsky, aj keď sa zdá, že na všetko má iba jednu tvár — tou je naivita a v tej je svätosť humoru. V skutočnosti však svojimi reakciami dosahuje v náročných situáciách najlepšie možné podmienky, aj keď sa to spočiatku nezdá. Svojím konaním sa vždy o niekoľko kilometrov vzdiali faktu, že by mal na niekoho vytiahnuť zbraň a vystreliť. Napriek tomu — poriadok musí byť a Švejk ho plní s komickou doslovnosťou, pričom odkrýva absurdnosť príkazov. Za každým „Poslušně hlásím, pane…“ sa ukrýva silná irónia a aj do najprísnejších očí sa Švejk díva priamo a úprimne, až vzbudí svojou jednoduchosťou súcit.

Existuje citát, že s klobúkom v ruke prejde človek celý svet. U Švejka pravidlo platí doslovne, ak klobúk vymeníme za prihlúply úsmev. Predstiera, že mu záleží na tom, aby všetko robil podľa príkazov a plánov. V skutočnosti sa však ľahko dokáže identifikovať s potulnými psami, predajom ktorých sa pred vojnou, ale aj počas nej živil. Tým vystavoval falošné rodokmene, aby, parafrázujem, urobil ich majiteľom radosť, keď už tak veľmi túžia po tých čistokrvných psoch. Aj on chce byť dobrým vojakom, pretože má pocit, že tým svojim nadriadeným urobí radosť. Odhaľuje pritom, že sila rozumu v prikazovaní a vo vojne zlyháva do takej miery, že je nemožné pod jej taktovkou urobiť čokoľvek dobré.

Zobraziť diskusiu (0)