Bezvláska je princezná od narodenia bezvlasá. Milovaná svojimi rodičmi a najbližším okolím pomaly dospieva a stále viac si uvedomuje svoju bezvlasosť ako nedostatok. Ženský stereotyp – vlasy – koruna krásy, funguje ako základný kód na porozumenie problému textu. Princezná sa začne pre svoju holohlavosť veľmi trápiť a jej rodičia sa jej snažia všemožne pomôcť. Ale nepomáha nič, ani lekári. Bezvláska sa začne separovať a jej izolácia robí kráľovským rodičom veľké starosti. Aj preto jej zaobstarajú šteniatko a mačiatko. Zvieratá treba venčiť, a tak si Bezvláska oblieka dlhý plášť s kapucňou a v skrytosti s nimi chodieva na prechádzky do kráľovskej záhrady. Tam stretne Ďura, koniara, ktorý sa jej tiež snaží pomôcť. Vzplanie medzi nimi láska, ale Bezvlásku stále trápi bezvlasosť, lebo všetci okolo nej majú pekné vlasy, ešte aj Ďuro. Zdá sa, že jej trápenie sa neskončí. Na jej bezvlasosť skrátka neexistuje žiadny liek.

Žánrovo ide o autorskú rozprávku a malo by v nej platiť školácke pravidlo o rozprávke – víťazstvo dobra nad zlom. Víťazstvu predchádza boj, ale tu nie je celkom presne vymedzené, kto s kým bojuje. Bezvláska bojuje so svojím hendikepom, bojuje sama so sebou, so sebaprijatím, s rodičmi, s okolím... Text nevysvetľuje, ani nenaznačuje, prečo si bezvlasosť vybrala práve ju, prečo práve ona trpí touto zvláštnosťou. Ak však vstúpime do osobnej histórie G. Futovej, dozvieme sa z medializovaných informácií, že táto úspešná spisovateľka, ktorá si vie s ľahkosťou získať nedospelého aj dospelého čitateľa, prekonala rakovinu. V čase, keď podstupovala chemoterapiu a prišla o vlasy, napísala knihu o Bezvláske. V texte sa ako pôvodca bezvlasosti choroba neakcentuje. Autorka chorobu nezdôrazňuje, nepripomína a iste aj tým sa vyhla, napriek závažnosti svojho trápenia aj trápenia dieťaťa, zbytočne ľútostivému tónu.

Bezvláskin hendikep má až do záveru rozprávky podobu zla. Pripomína fantastiku ľudovej rozprávky, jej čary, urieknutia, zakliatia, premeny. Bezvlasosť pripomína fantastický jav, Ruženku, ktorá zaspala, keď sa pichla do vretena, Snehulienku, ktorá zjedla otrávené jablko a pod. Zvíťaziť nad takýmto druhom zla pomohla láska. Rovnaký typ víťazstva čaká aj bezvlasú princeznú. Keď už sa nikto z jej blízkych nedokáže dívať na jej utrpenie, začnú si všetci strihať vlasy. Postupne sú holohlaví jej priatelia, jej rodičia aj poddaní (pekárkina dcéra, kočiš, komorná a i.). Zrazu princeznina inakosť stráca „magickú“ silu a normou sa stáva holohlavosť. Situácia sa mení, ale kým zlo prišlo z nedefinovaného dôvodu a pôsobí ako čary, víťazstvo sa realizuje cez reálny ľudský skutok lásky. Celé kráľovstvo urobilo gesto, ktorého uskutočnenie je v ľudských silách, nie v silách kúziel. Holohlaví priatelia tvoria silný záver príbehu o sebaprijatí, o prijatí iných, o hľadaní vlastnej hodnoty, ktorý potvrdzuje, že spoluúčasť spoločenstva, spoločnosti, je pri víťazstvách v tomto kontexte veľmi dôležitá. Víťazstvom rozprávky nie je splnenie bytostnej typicky ženskej túžby – mať vlasy, ale prijatie seba aj bez vlasov.

Kniha O Bezvláske je určená čitateľom s hendikepom, ale aj širokej verejnosti.

Prečo vznikol príbeh o Bezvláske?

Naša priateľka Julka nám raz povedala, že jej kamarátky v nemocnici si prelepili zrkadlo novinami, aby sa nemuseli na seba pozerať. Mali pocit, že oškaredeli, lebo im od liekov vypadali vlásky. Iné deti sa zasa hanbia, že sú na vozíčku. Trápi ich, že sa nepáčia ani ľuďom, ktorých stretnú. Spolužiakom, susedom, kamarátom. (...) niektoré (deti) sú možno trochu iné ako ich okolie, ale že by neboli krásne? To je teda výmysel! Všetky dievčatá by mohli ísť na miss a všetci chlapci nafotiť reklamu na super auto. A tak sme sa (...) rozhodli, že ich presvedčíme o tom, že sú najkrajšie na svete. A povieme to aj celému svetu.“

(Z odkazu na obale knihy)

Rozprávka o zvláštne čudnej princeznej, ktorá je krásna aj bez vlasov a ktorú zachráni zamilovaný Ďuro s pomocou celého kráľovstva, môže detských čitateľov s akýmkoľvek hendikepom naviesť na cestu znovuzískania sebavedomia a čitateľov bez hendikepu (ak takí jestvujú) zase k praktizovaniu potrebnej tolerancie. Rôznorodosť, pestrosť, originalita – nerovnakosť sú prirodzeným znakom spoločenstva ľudí žijúcich v slobode. Netolerancia je hendikep spoločnosti, ktorý môže súvisieť s predsudkami, stereotypmi, tradíciami, náboženskými pravidlami a pod. Kniha o Bezvláske je rozsahom kratšie dielko, ale obsahom oveľa širšie, ako sa po prvom čítaní môže zdať.

Silvia Kaščáková

Gabriela Futová

O Bezvláske

vydal Dobrý anjel, 2016

Zobraziť diskusiu (0)