Bol december 1941 krátko po bombardovaní Pearl Harboru a Jack Kerouac trávil prázdniny doma, v malom massachusettskom meste Lowell. Rozhodol sa, že na Kolumbijskú univerzitu sa už nevráti. V mrazivej novoanglickej noci si vyšiel na ulicu, akoby veril, že sa tam stretne s vojnou. Všade vládlo studené ticho. Zašiel si do miestneho baru na šťavnatý hamburger a započúval sa do rozhovoru dvoch francúzsko - kanadských robotníkov. Rozprávali sa francúzskym žargónom, používajúc vulgarizmy, pomiešané s najsurovejšou odrodou akcentovanej angličtiny. Túto noc opísal v jednej zo svojich najlepších a málo známych poviedok Search by Night. Z poviedky sa čitateľ nedozvie, že tento výjav by mohol byť pokojne vykreslený z Kerouacovej rodiny, vycíti však, že mladý autor píše o svojom jazykovom a spoločenskom zaradení.

Podobne ako Conrad, Beckett či Nabokov, ani Kerouac nepísal v rodnom jazyku. Bol tretím dieťaťom typickej americkej robotníckej rodiny francúzsko- kanadského pôvodu. Angličtina bola preňho druhým jazykom, pretože doma sa rozprávalo francúzsko-kanadským dialektom joual. Napriek tomu, že vyrastal vo frankofónnom prostredí, stal sa americkým spisovateľom.

Ak sa bohovia rozhodnú niekoho zničiť, urobia ho slávnym... hovorí s istými obmenami H. W. Longfellow Prometeus i Sofoklova Antigona. Keď sa jedného septembrového rána v roku 1957 Jack Kerouac prebudil, zistil, že sa stal celebritou. Literárna kritika v New York Times nazvala jeho román Na ceste nie len významným literárnym dielom, ale historickou udalosťou.
Jack Kerouac bol romantik. Zničil ho jeho vlastný literárny úspech. S takou obrovskou, a nie vždy pozitívnou, čitateľskou a literárno-kritickou odozvou sa nevedel vyrovnať. Životnou iróniou bolo, že kdesi v hĺbke duše slávu konvenčného spisovateľa očakával.

Jack nebol hippie, naopak cítením bol konzervatívnym katolíkom, k čomu sa otvorene vo svojích denníkoch priznával. Jeho skutočná osobnosť bola neskutočne vzdialená predstave, ktorú o ňom mala čiateľská verejnosť, a najmä jeho fanúšikovia.
Celý život sa usiloval, aby sa jeho meno spájalo s literárnym dielom, nielen s dobrodružným životom. Obetoval sa písaniu a dúfal, že čitatelia sa ho budú usilovať pochopiť prostredníctvom jeho kníh.

Nestalo sa tak. Dodnes ho väčšina verejnosti vníma skôr ako idol popkultúry reprezentovanej hľadaním slobody a neviazanosti, rýchlymi autami, džezom a drogami. Médiá mu dali tie najrozličnejšie, zväčša nesprávne, prezývky. Stalo sa tak z mnohých dôvodov - Kerouacovo literárne dielo ťažko vtesnať do nejakej jednotnej a univerzálnej schémy.

Na vine si je čiastočne sám Kerouac. Často menil svoje autorské zámery, a ešte častejšie bol nedôsledný vo svojich predsavzatiach. Jeho literárne dielo vychádzalo nesystematicky a chaoticky, bez akejkoľvek chronológie a systému. Našli sa i takí, ktorí tvrdili, že vydávanie jeho diela by sa malo pridržiavať poradia udalostí v autorovom živote, keďže písal vlastne len o ňom. A nakoniec k tomuto zmätku prispievali vo veľkej miere i vydavatelia, ktorých edičné zámery diktoval len a len biznis.

Kerouacovo dielo sa stalo životným krédom americkej bítovej generácie a zároveň formulovalo jej štýl. Kerouacova spontánna próza Na ceste spolu s Ginsbergovou básnickou zbierkou Kvílenie boli manifestmi generácie, ktorá opovrhovala spoločenskými konvenciami a konformizmom 50-tych rokov. Vášnivé zbieranie životných skúseností, umocňovaných drogami, sexom a bebopom, boli v protiklade s konzumom, kariérizmom a technokratickým racionalizmom. Nešlo predsa o to viesť život správny, ale taký, čo prináša uspokojenie. Za týmto hektickým a nekonformistickým hedonizmom sa skrýval starý romantický sen o splynutí človeka s prírodou.

Vášnivo čítal Hermana Melvilla. Bielu veľrybu a väčšinu Melvillových hrdinov dnes môžeme nazvať predbítnikmi. Kerouacovo dielo v mnohom nadväzuje na túto americkú tradíciu rozprávačov a štvancov. Písal, čo cítil, a nie, čo diktuje literarárna konvencia

Bolo to v októbri 1969, keď sa Jack Kerouac vydal na svoju poslednú cestu - tentoraz bez návratu. Podobne ako jeho alter ego Sal Paradise v románe On the Road ( Na ceste, 1957) i on hovorieval, že jeseň ho vždy nabádala vydať sa do neznáma. Svojej túžbe ostal verný. Jack Kerouac zomrel dvanásť rokov po vydaní Cesty, ktorá ho preslávila. Zároveň to bol začiatok konca autorovho normálneho života. Mylná interpretácia pojmu bítnik, ktorú začali masovo šíriť všetky americké médiá, odvolávajúc sa na Jacka Kerouaca, ako na akéhosi bítnického guru, vlastne vytvárala karikatúru Kerouacovej literárnej tvorby, jeho filozofie a osobných bolestných prehier.

Jack Kerouac, tichý a nenápadný introvert s impulzívnymi emočnými výbuchmi, s neodolateľným šarmom a sebaničivými sklonmi Jamesa Deana, nedokázal bojovať s povrchnosťou a vysvetliť rázne a jasne, kto je a o čom píše. Čoraz väčšmi sa obracal k fľaši Johnnyho Walkera.
Danica Hollá

Zobraziť diskusiu (0)