Ján Blažovský
15.8.2020

Humorná fantastika pre deti

Jedna z vetiev fantastiky, o ktorej sa často nepíše, je fantastika pre deti. A je to škoda pretože ide nezriedka o zábavné čítanie plné originálnych nápadov a až absurdných zápletiek. Obzvlášť zaujímavým prípadom sú príbehy spisovateľa Chrisa Priestleyho, keďže sa inšpirujú takými autormi ako E. A. Poe, H. G. Wells alebo A. C. Doyle.

Chris Priestley je už detskému čitateľovi známy svojou sériou Příšerné příběhy (Příšerné příběhy strýce Montaguea; Příšerné příběhy z Černé lodi; Příšerné příběhy z temného tunelu; Příšerné příběhy vánoční) a v knihe Kletba vlkodlačího chlapce nás privádza do internátnej školy pre chlapcov, typickej britskej vzdelávacej inštitúcie, na prvý pohľad zviazanej pravidlami, ale vo vnútri skrývajúcej rôzne tajomstvá. Motto školy „Moldánkovská škola pro ne právě bystré syny ne zrovna bohatých rodičů“ nám pripomína, že v základe mnohých príbehov, od rozprávok po moderné fantasy, sú práve smoliari: ľudia, ktorým sa prihodí nešťastie aj tam, kde by ho nikto nečakal. Sú to skrátka ľudia, ktorí zakopnú na rovnej podlahe a pointu vtipu pochopia ako poslední, zvyčajne oveľa neskôr ako sa očakáva.

Základná zápletka tejto humornej rozprávkovej knihy sa točí okolo zvláštnych postáv, ktoré vidia študenti chlapčenskej školy, Rosol a Piškot: pobehujúceho vikinga a ducha ženy. Navyše zmizne Školská lyžička, ktorú si všetci mimoriadne vážia, aj keď presne nevedia prečo, azda len z dôvodu, že patrila zakladateľovi školy a ten ju získal od kráľa. Rosol a Piškot sa rozhodnú vypátrať zlodeja, odhaliť duchov a ako manuál im slúžia príbehy s detektívom Baltazarom Brakom.

„Zhruba o dvě hodiny později se chlapci vypotáceli z učebny s prázdnym pohledem, každý naplněn odporem k vlastní osobě a ochromujícím pocitem nezměrného zoufalství – tak jako po každé hodině matematiky.“

Množstvo situačného humoru je založeného na tom, že Piškot rozumie všetkému doslovne, napr. ak niekto rozhadzuje rukami, tak Piškot prepadá hrôze z toho, čo si pod tým predstavuje. Priestley asi predpokladal, že knihu si budú spolu s deťmi čítať aj dospelí, pretože aj tí budú vedieť oceniť viaceré vtipné hlášky. Autor si knihu navyše sám ilustroval, no nejde o žiadne uhladené kresby, postavičky sú skôr v štýle rodiny Addamsovcov.

„Co to provádíte, Mihule? Kolikrát jsem vám říkal, až nepoužíváte tolik barev? Barvy divákovi přivodí přesycení zraku. Kdyby náš dobrý Pán stál o barvy, nebyl by vynalezl Anglii. Barvy jsou pro Španěly, Kulichu. Ponurost. To je klíč k malbě hochu! Ponurost.“

Na svoje si pri čítaní prídu priaznivci cestovania v čase a deti, ktoré túto tému ešte nepoznajú sa dozvedia o viacerých časových paradoxoch a slučkách, ale ich spracovanie je skutočne žartovné a vynaliezavé. Vidieť, že autor má zápletku premyslenú, navyše je jasné, že ide o začiatok väčšieho cyklu, pretože vedľajšie postavy priamo vyzývajú na vlastné príbehy. Osobitne to platí o riaditeľovi školy, ktorý sa vždy zjaví akoby odnikiaľ a vzbudzuje v žiakoch, mierne povedané, značný rešpekt.

A čo o sebe píše sám autor?