Na čokoľvek, čo je spojené s Lasicom a so Satinským, pripadá veľká miera zodpovednosti. Sme na nich na Slovensku citliví a máme ich radi. Kto prišiel s nápadom takto invenčne spracovať ich príbeh?

P. G.: S nápadom prišiel vydavateľ Peťo Michalík z Monokel Books. Zodpovednosť je to veru veľká, a preto sme sa tomu aj patrične venovali. Peťo ma najskôr oslovil, že chce scenár na komiks. Ja som privolil. Až potom povedal, že to bude o Lasicovi a Satinskom, ale nezľakol som sa.

Lasica a Satinský. V každom kombinácia týchto mien vyvoláva niečo iné. Čo je to u teba?

P. G.: Satinský a Lasica sú podľa mňa jediní dvaja všeobecne známi Slováci, ktorí boli zároveň intelektuáli. V Česku majú Havla, Kunderu, Seiferta, Wericha, tam je ich veľa. U nás sú však známi ľudia len športovci, moderátori, televízni herci či politici, a bez urážky, nikto z nich nie je práve veľký duchovný mysliteľ, respektíve ich práca sa nezakladá na používaní intelektu. Takže v tom boli Lasica a Satinský fenoménom bez konkurencie. Preto to aj bola taká rana, keď zomrel Lasica. Všetkým zostalo smutno, lebo sa skončil starý svet, v ktorom sme mali inteligentného, všeobecne známeho komika, ktorý nemal problém robiť si na úrovni srandu z národných mýtov a z našej malosti.

Potreboval si počas procesu písania neustále absorbovať záznamy z ich predstavení, alebo si potreboval skôr odstup, aby si si dokázal udržať vlastný jazyk?

P. G.: V tomto projekte veľmi o jazyk nešlo, keďže som písal scenár, niečo ako inštrukcie pre ilustrátora Ďura Balogha. Bol to v podstate klasický filmový scenár. Dostupné záznamy predstavení som, samozrejme, veľakrát videl a podľa nich, ale aj podľa ich ďalšej tvorby sme sa snažili imitovať, ako asi by sa Lasica a Satinský bavili, lebo, pravda, nie všetky dialógy v scenári vychádzajú zo záznamov a známych historiek.

Do akej miery sú repliky reprodukciou ich rozhovorov a do akej miery je to ich imitácia?

P. G.: Pokiaľ sa dalo, tak to bola vždy reprodukcia. Pri prekresľovaní scénok, samozrejme, stopercentná. Pri prekresľovaní historiek už to bolo voľnejšie. Tie historky od Lasicu či z iných zdrojov som musel, samozrejme, zdramatizovať, takže tam som to dotváral. A potom sú také dialógy, ktoré sme nikdy nepočuli a ktoré sa vlastne asi ani nikdy neudiali, ale ktoré sme vytvorili v rámci umeleckej licencie do scén, kde sme to potrebovali.

Keď si písal rozhovory, premietal si si v hlave ich hlasy?

P. G.: Asi hej, ale to nebolo pre mňa až také podstatné. Na čo som si dával pozor pri kreovaní nepôvodných dialógov, bolo, aby sa to nejako nevymykalo ich štýlu a úrovni ich humoru, takže žiadne samoúčelné vulgárnosti a prízemnosti.

Ako fungovala vaša práca na komiksovom diele? Dodával si texty a následne boli komponované do obrázkov, alebo ste dielo vytvárali paralelne a spolu?

P. G.: Najskôr vznikol celý scenár. Čo trvalo aj s naštudovaním látky približne rok a pol, a potom sa to skoro rok a pol prekresľovalo do komiksovej podoby. Ale nebolo to tak, že ja som napísal scenár a koniec. V podstate stále sa vynárali nové objavy, takže až do konca som ten scenár aktualizoval, podľa toho, čo sme vybádali, plus neustále som konzultoval aj to, čo Ďuro nakreslil, a veľa vecí sme si vysvetľovali cez dlhé nočné rozhovory, lebo nie všetko sa dá napísať do scenára. Asi dvakrát som aj niečo predkreslil, a Ďuro, naopak, niekde zasahoval do dialógov, nebolo to len otrocké prepisovanie mojich dialógov. Pri tom kreslení sa niečo javilo ako príliš dlhé do bubliny, inde niečo chýbalo, a pár vtipných replík prišlo aj od Ďura, ktorý je odo mňa o desať rokov starší a tvorbu L a S poznal vlastne omnoho skôr ako ja.

Myslíš, že spoločnosť plná umeleckej a redakčnej cenzúry vytvára lepšie kreatívne podmienky pre inotaj?

P. G.: Tak na to sa necítim, aby som to úplne posúdil. Určite sa vtedy nemohlo tak napriamo niečo kritizovať. A Lasica sám nám napríklad hovoril, že ich snahou nebolo nikdy robiť prvoplánovú politickú satiru, či dokonca komunálnu satiru. Ich ambíciou bolo robiť taký vyšší typ humoru, mali blízko k absurdnej dráme, bol to taký artový humor. Nikdy nechceli byť doslovní, šablónovití. Napríklad si vezmime scénku Telefón. To je vlastne dramatika skutočne na úrovni absurdnej drámy, kde si komici robia srandu z bezobsažnosti hovorovej reči. Preto je to také univerzálne a dokáže to baviť publikum aj po polstoročí.

Čo by sa stalo s príbehom Lasicu a Satinského, keby sa odohrával dnes, v našich podmienkach a časoch. Fabulujeme, ale dokázal by ich humor vzniknúť?

P. G.: Myslím si, že hej. V jednej úrovni to malo, samozrejme, aj ten protirežimný tón, a po invázii sa to ešte zosilnilo. Ale ako som už povedal, nebola to len prvoplánová, za vlasy pritiahnutá politická satira. Oni sa snažili robiť si žarty z ľudskej existencie všeobecne. A Lasica si robil žarty zo sveta až do smrti a stále to fungovalo. Vedel až do konca nenútene a trefne glosovať aj súčasné spoločenské dianie.

Existuje podľa teba na Slovensku nejaká kvalitná humorná platforma?

P. G.: Áno, robia sa výborné veci na Slovensku aj teraz, napríklad jedno perfektné bábkové divadlo, tuším sa volá tá ich hra O čertovi Kolofónovi, to sa nasmejete od začiatku až do konca (smiech). No, ale vážne teraz. Situácia na Slovensku humoru praje, človek by bol možno aj radšej, keby mu nepriala, aj by oželel, že nemá humor, len keby bolo lepšie. Čo sa týka pódiovej zábavy, tak aktuálne sme v epoche stand-up komédie. Tento žáner zažíva na Slovensku svoj rozkvet, a mnohí slovenskí standupisti sú fakt dobrí, možno z nich raz vzíde aj nejaký nový Lasica a Satinský.

Nemáš pocit, že po odchode Lasicu a Satinského zostala „diera na trhu?“

P. G.: Tak ako dvojka už tu nie sú dlhšie. Ale je pravda, že ten odchod vnímame tak definitívne, až keď zomrel Lasica, ktorý ešte niesol vlajku ich humoru ďalej. Otázka je, či tú dieru bude chcieť niekto zaplniť, veď médiá môžu siahnuť po inom druhu komikov. A či má vôbec zmysel niečo napodobňovať, to by asi tiež nebolo najšťastnejšie. Zároveň je to ešte veľmi čerstvé. Veď ešte len uvidíme, aký bude svet slovenskej zábavy bez titana, akým bol Lasica.

O Čechoch sa hovorí, a platí to najmä pri filme, že majú humor v krvi. Keď však navštíviš ktorékoľvek české mesto, zistíš, že je to skôr cynizmus. Čo by sa dalo povedať o slovenských mestách a našom natureli?

P. G.: Slovenská mestská kultúra okrem Bratislavy vlastne neexistuje. Stačí, aby človek prišiel aj do najväčších krajských miest, a necíti sa veľmi ako v meste. Tony vizuálneho smogu, bolestne zanedbaný urbanizmus, centrom diania sú nákupné strediská, tie mestá nemajú žiadnu identitu, slúžia skôr len ako také strediskové zdravotnícko-zásobovacie centrum pre vidiecke obyvateľstvo. Slovensko sa vlastne nikdy netransformovalo z rurálnej krajiny do urbánnej. Samostatná kapitola sú staré historické mestá na Spiši alebo na strednom Slovensku, ktoré kedysi prekvitali vďaka baníctvu a obchodu. To kedysi boli mestá, ale tam sa uťal vývoj, a sú to len vysídľujúce sa historické opachy bez života. My sme teda u nás nikdy nemali tú mestskú kultúru, aká sa napríklad ujala už v susednom Česku. Tam aj malé mesto pôsobí kultúrnejšie, jednak tam viac cítiť nejakú historickú kontinuitu, v malých mestách tam fungujú kiná, kaviarne, divadlá. U nás nemajú divadlo ani krajské mestá, a dokonca máme sídla s veľkosťou 30- a viac tisíc obyvateľov, kde nie je ani kino. A s tým je spojený aj ten naturel. Priemerný Slovák primárne nevyhľadáva kultúru, nechápe, aký môže mať na jeho život blahodarný účinok. Kultúra sa stále berie ako piate koleso na voze, pozri aktuálnu situáciu na Ministerstve kultúry.

Rozhovor s ilustrátorom Ďurom Baloghom:

Stalo sa, že ste sa na niektorých konkrétnych vizuálnych predstavách nezhodli?

Ď. B.: Áno, bolo niekoľko takých prípadov, ale nešlo celkom o nezhody. Nebolo to tak, že by sme mali každý svoju predstavu a snažili sme sa ju pretlačiť tomu druhému. Skôr že som opomenul nejaký detail, ktorý Peťo pokladal za dôležitý. Tak som to prekreslil. Ale to sa dialo aj naopak. Aj ja som vstupoval do scenára, najmä v dialógoch v bublinách. Rešpektovali sme sa, ale kecali sme si do toho navzájom a bolo to veľmi prínosné a mám pocit, že sme sa v tom obaja cítili slobodne. Neriešili sme v procese, čo je čia parketa a kto má na čo kompetenciu. V takýchto prienikoch sme to formovali spoločne v procese. Začali sme tým, že Peťo vystaval príbeh a ja som ho rozfázoval do panelov a nakreslil.

Vznikli skice Lasicu a Satinského až pri príležitosti vydania knihy Radostná správa, alebo ich ilustračné zväčšenie vo vašom podaní má nejaký predobraz?

Ď. B.: Dá sa povedať, že som ich začal skicovať v ten večer, ako ma Peter Michalík do projektu oslovil. Pravdaže som Lasicu so Satinským kreslieval, keď som sa učil kresliť karikatúry – len tak pre potešenie, pri počúvaní ich platní. Ale to by som do tohto procesu nezaradil. Bolo to veľmi dávno a výsledky sa ani nedochovali, najskôr sa nepodarili. Raz som kreslil pána Lasicu na Pohode v literárnom stane, ale nedopadlo to nijako. Nešiel mi. Možno to niekde mám odložené. Je tam len oko a nos. Pár čiar. Niečo ako „V“ a „O“.

Čo pre vás znamenali Lasica a Satinský?

Ď. B.: Poznačili ma veľmi. Spoznal som ich až ako 15-ročný a hneď som zhromaždil všetko, čo sa dalo. Počúval som ich pri kreslení – audioknihy neboli. Toho hovoreného slova bolo na platniach veľmi málo. Vedeli sme s kamarátmi celé bloky naspamäť a pre zábavu sme hrávali také dialógy, kto to vie najďalej. Veď to asi každý, kto si ich obľúbil. Ja som ich humor označoval ako „latinský“. (LA-sica, Sa-TINSKÝ) a bol som na to hrdý, ako sa mi to podarilo.

Aký okamih z ich tvorby a predstavení vo vás najviac zarezonoval?

Ď. B.: To je ťažké. Napríklad so Soirée som sa stretol až na YouTube. Takže aj pre mňa bol Satinský bez fúzov dovtedy čudný a skoro neznámy. Za posledné dva roky som videl a počul Soirée nespočetne veľakrát. Takže dnes by som povedal, že to bol ich vrchol. Ale keď vzápätí počujem Jubileum, Plné vrecká peňazí, Deň Radosti, Dialógy (názvy platní), povedal by som, že v ničom nezaostávajú. Takže naozaj neviem. Dvakrát som bol na predstavení Náš priateľ René v štúdiu S, tá hra bola vtedy nová. Vtedy som už ich tvorbu veľmi dobre poznal, bolo to asi v roku 1992. Cítil som sa vtedy trochu ako na Metalike v Budapešti v roku 1990. Nový album som poznal iba týždeň. Tešil som sa hlavne na staré veci. Žiaľ, Lasica so Satinským vypaľovačky ako Telefón, Vtip alebo Koncert pre bubon a sekeru po Reném nezahrali.

Zobraziť diskusiu (0)