Prečo vznikol Rozum?

Uvažovala som o tom už dávnejšie, možno pred piatimi rokmi. Pracovala som vtedy v jednom denníku, ale nie na pozícii, ktorá by ma profesionálne uspokojovala. Zaujímala ma politika, ktorej som sa aj v minulosti venovala, ale k politickým témam som sa na oddelení domáceho spravodajstva často nedostala. Prešla som preto na oddelenie magazínových týždenných príloh, kde som už pred pár rokmi pracovala. No ani tam som vždy neuspela s témami, ktoré som navrhovala. Ja som vlastne nikdy nevedela, o čom písať, a keď mi niečo napadlo, mojim nadriadeným sa to väčšinou nezdalo zaujímavé. Mne sa zas často nezdalo zaujímavé to, čo napadlo im. Navyše som mala problém s editorkou, ktorá podľa mňa nevytvárala uvoľnenú atmosféru pre kreativitu, ale špeciálne mňa dusila. Keď sa naskytla príležitosť prejsť do ženskej prílohy, prešla som teda tam, ale to už som bola úplne mimo sféry toho čo ma zaujíma a trpela som. Mala som však dobrú šéfku a práca nebola náročná, navyše robiť rozhovory so zaujímavými ženami ma bavilo. Lenže redakcia si vtedy vzala do hlavy, že ide posilniť ženský web, a to znamenalo nahadzovať na web obrovské množstvo článkov, ktoré museli byť navyše zazdrojované – čo väčšinou znamenalo osloviť k nim odborníka, čiže ľahké lifestylové články, ale pracné, pričom bol obrovský tlak na klikanosť.. To veľmi demotivovalo, ten tlak a neustála kritika. Navyše som stále musela robiť aj rubriku o zdraví v inej týždennej prílohe, aby som si udržala pôvodný plat. Vo výsledku to pre mňa znamenalo vyprodukovať týždenne niekoľko článkov o bylinkách, bolestiach chrbta, fitnesscvičení, článok o sexe a kuriozitu o nejakej potravine. Chvíľu to človeka baví, ale neskôr už som ani nedokázala napísať o tom niečo nové, pretože témy sa neustále opakovali. Stále som písala články o bolestiach chrbta, bolo to prepojené s inzerciou. To už bolo pre človeka, ktorého zaujímala politika a v minulosti písal politické komentáre či venoval sa reportážam a investigatíve, predsa len priveľa. Už sa to nedalo vydržať. Závidela som ľuďom, ktorí vydávali literárne časopisy, že majú taký pokojný život a nemusia na sebe páchať násilie, navyše mnohí nemusia pracovať pre zamestnávateľa ako nájomná pracovná sila. Bola by som robila čokoľvek, aby som tomuto spôsobu zarábania peňazí, ktorý ma ubíjal, unikla.

To bol jediný dôvod?

Bol tu aj iný moment. Literárne časopisy, ktoré tu vychádzali, boli iné, ako tie, čo som si pamätala z mladosti – Romboid, Slovenské pohľady, Nové slovo mladých, a neskôr, v čase Gorbačovovskej prestavby, Literárny týždenník. Tam som s nadšením čítala veľmi ostré literárne kritiky a polemiky z pera Valéra Mikulu a Emílie Boldíšovej. Keď sa súčasťou Romboidu stali Dotyky, príloha pre mladých autorov, predplatila som si ho, aby mi neuniklo ani jediné číslo. Bývali sme na prízemí a náš byt susedil so stenou, kde boli schránky, tak som vždy načúvala, či už prišla poštárka a hodila mi Romboid do schránky. Naozaj som ho čítala so vzrušením. No a takéto časopisy mi tu chýbali. Ale úprimne - dôvod bol skôr egoistický: únik z klasických médií, smerom k pokojnejšej práci. Absolvovala som preto najprv dva konkurzy na šéfredaktorku literárnych časopisov, v Romboide a Knižnej revue, oba neúspešne. V Romboide vyšla z konkurzu víťazne Stanislava Chrobáková Repar a v Knižnej revue Matúš Mikšík. Do Knižnej revue ma napokon zavolali na pozíciu redaktorky. Keďže som v tom čase dostala aj polročné štipendium na napísanie knihy, zdalo sa mi ideálne skĺbiť to s prácou v mesačníku o knihách, javilo sa to ako menej stresová možnosť než lopota v denníku. No napokon sa to ukázalo ako nie šťastný nápad. Predsa len už vo svojom veku, s tridsaťročnou praxou v médiách a s dostatočne vyhranenými predstavami o fungovaní časopisu som radovú redaktorku robiť nemohla. Verím, že som Knižnej revue pomohla pár dobrými nápadmi smerom k profesionálnejšej úrovni, ale po vyše roku som opäť zakotvila v novinárskej brandži, tentoraz na hektickom oddelení ekonomického spravodajstva v denníku Pravda. Niežeby to bol môj ideál, nikdy predtým som nebola ekonomická novinárka, ani Pravda nebola celkom podľa môjho gusta, ale tam bolo voľné miesto, boli tam milí ľudia a ja som cítila potrebu z Knižnej revue rýchlo odísť. Dnes už v Pravde nepracujem. No a popritom som začala pripravovať Rozum, lebo som vedela, že to je pre mňa jediná cesta, teda robiť niečo vlastné, nie pre zamestnávateľa. Čiže, zhrnula by som to takto: neuspokojenosť v novinárskej profesii, nemožnosť realizovať sa podľa vlastných predstáv a na pozícii zodpovedajúcej môjmu veku, skúsenostiam a profesionálnemu záujmu, plus záujem o literatúru a moja nenaplnenosť ako čitateľky literárnych časopisov ma priviedli k Rozumu. Od pokojnej práce to má však ďaleko, pred každou uzávierkou som na infarkt. (smiech)

Mali ste teda pocit, že na Slovensku chýba platforma, ktorá bude okrem ikonických postáv reflektovať aj niečo súčasnejšie? Obe v jednom médiu?

Nemyslím si, že mladí, resp. začínajúci autori a autorky by mali publikovať v inom periodiku ako tí renomovaní. Buď je niečo uverejniteľné a môžu a mali by to čítať všetci, mladí aj starí, alebo nie je a nemalo by to vyjsť nikde. Nemyslím si, že by malo vzniknúť nejaké geto pre mladých autorov. Aj mladí autori sa radi ocitnú v spoločnosti starších, na stránkach jedného periodika. Všetci chcú byť čítaní všetkými. Myslím si, že takto je to v poriadku, keď je to v jednom médiu. Mne práve vyhovovalo Nové slovo mladých, ako príloha Nového slova, z ktorého potom vznikla príloha Dotyky a tá sa stala súčasťou Romboidu. Prečítala som si s nadšením vždy celý Romboid, aj keď som možno začínala odzadu, teda od Dotykov – sama som totiž vtedy mala literárne ambície a posielala som poviedky do literárnych súťaží, takže ma zaujímalo, čo píšu moji rovesníci. Nie všetkým odborným literárno-kritickým článkom som rozumela, ale mala som už ako gymnazistka povedomie o tom, čo tu vychádza a akú polemiku to vyvolalo, napríklad Slobodov román Uršula. Čitatelia tiež pozitívne reagujú na to, že v Rozume nájdu overené mená, aj nových, neznámach autorov a autorky. Mám takúto spätnú väzbu.

Kto bol pri vzniku časopisu cieľovým čitateľom?

Mojou ambíciou bolo vytvoriť niečo, čo nebude iba pre akademickú obec. Akademická obec je presne vymedzené špecifické publikum, ktoré má svoje vlastné odborné periodiká, používa odborný, akademický jazyk, má svoje témy dané literárnym výskumom - ale ani túto čitateľskú vrstvu nechcem úplne obchádzať. Preto by som rada uverejňovala recenzie literárnych kritikov a kritičiek, teda ľudí v tomto smere vzdelaných. Ale povedzme, že som sa primárne zamerala predovšetkým na ľudí, ktorých zaujíma literatúra, aj keď jej nemusia rozumieť odborne. Môžme na nich použiť termín “bežný čitateľ”. Pokiaľ ide o recenzie od profesionálov, tie sa dnes sústredia v platformách či periodikách určených pre literárnu brandžu, bežný čitateľ nemá šancu ich tam zachytiť. Z denníkov odborná literárna kritika takmer vymizla. Noviny ju nechcú, lebo čitatelia by tomu vraj nerozumeli. Ale nemyslím si, že by knihy v denníkoch mali hodnotiť len laici, a to vraj preto, že oni to “zrozumiteľne napíšu”. Aj laik môže mať talent na to, aby sformuloval svoj názor na knihu, ale myslím si, že autora tiež zaujíma skôr názor odborníka, ktorý je na to vybavený nejakým pojmovým aparátom, vie skrátka knihu vedecky zhodnotiť v nejakom literárnom kontexte. Samozrejme, predpokladáme, že literárny kritik by mal byť nestranný, nie osobný, nemal by si s niekým cez svoje publikované názory vybavovať účty. Toto je však citlivá téma, lebo ak je recenzia negatívna, autor má hneď pocit, že kritik nebol objektívny. (smiech) No je to súčasť literárneho života a treba to prijať. Práve kritické, polemické názory dokázali v minulosti rozvíriť hladinu aj v spomínanom Literárnom týždenníku, v Romboide alebo na stránkach denníka Pravda v kultúrnej rubrike.Teda na to, čo vyšlo v Pravde, sa reagovalo v Literárnom týždenníku – hovorím o konci 80. rokov, keď sa už dalo ako-tak slobodne diskutovať aspoň o literatúre. Kedysi sa polemizovalo naprieč periodikami, to už dnes vymizlo. Možno Literárny kvocient je dnes miesto, kde zaznejú vždy drsnejšie hlasy o knihách. (smiech) Literárny časopis by mal byť miestom, kde vzniká komunikácia medzi autorom, čitateľom a literárnou kritikou. Prostredníctvom Rozumu by som rada vrátila aj povedomie, že literárna kritika stále existuje a že sa jej nemôže venovať úplne každý.

Na vašom časopise oceňujem, že sa často venuje osobnostným a autorským zákutiam dnes už známych spisovateľov - Sloboda, Vilikovský, nebohý Mitana. Je pod lampou najväčšia tma? Mali by sme si dopĺňať informácie práve o takýchto kultových autoroch?

Žurnalistickým pravidlom je, že na titulnú stranu by sa mal dostať niekto, kto ľudí osloví. Ak už nie je známy, musí byť minimálne zaujímavý. Niekto, kto vyvolá pocit, že si človek o ňom potrebuje doplniť informácie alebo ho spoznať. Rudolf Sloboda sa dostal na titulnú stranu prvého čísla ako môj obľúbený autor. Aj názov časopisu je odvodený od jeho knihy. Nie som veľkou vyznávačkou presných koncepcií, pracujem skôr intuitívne. Resp. mám koncepciu, ale v hlave, neviem, nechce sa mi o nej dopredu rozprávať. Potrebujem to urobiť. Možno aj preto som neuspela na všetkých tých konkurzoch, ktoré som v živote absolvovala, lebo všade chceli počuť koncepciu a všade mali potom plno otázok, ktoré mi kládli ľudia, čo v živote v novinách nerobili. (Nehovorím len o literárnych časopisoch.) Preto ich moje koncepcie zrejme neuspokojili. (smiech) Na začiatku je nejaký nápad alebo nápady, ale väčšina obsahu sa profiluje až v procese výroby. Potešilo ma, že môj názor potvrdil Milan Šútovec v rozhovore pre Denník N, keď hovoril o svojej encyklopedickej príručke Politické Slovensko. Povedal, že predstavy a tézy sa upresňujú a zahusťujú počas práce, má s tým vraj akademickú skúsenosť. Téma sa podľa neho kryštalizuje sama, len treba začať robiť. Ja si myslím to isté o časopise. Treba ho začať robiť a všetko sa vykryštalizuje. Už po prvom čísle presne viete, ktorou cestou máte ísť a môžte veci vylepšovať, predtým tápate. Vrátim sa k otázke: Nechcem sa zameriavať len na slovenských autorov. Ak človek číta knihy, predpokladám, že číta aj svetových autorov a Rozum by mal byť pre ľudí, ktorí majú radi literatúru, nielen slovenskú. V centre záujmu bude umelecké slovo. No dôraz bude, samozrejme, na pôvodnej slovenskej tvorbe.

Akým kľúčom vyberáte témy k aktuálnym číslam? V poslednom ste napríklad detailne zachytili Mitanovu pisateľskú kariéru, aj jeho, dá sa povedať, posledné chvíle, taktiež ste tam dostali výročie Borisa Viana. Snažíte sa vyberať literátov blízkych pre náš knižný trh?

To nie, knižný trh s tým nemá nič. Niektoré témy sú dané aktuálnosťou, teda predovšetkým by mali byť aktuálne. Mitana nás nečakane navždy opustil, tak bolo úplne logické, že sa objaví v čísle aj na titulnej strane, prišlo by mi veľmi neprofesionálne aj ľudsky necitlivé dávať tam kohokoľvek iného. Pôvodne bol plánovaný iný autor. Mám vždy určitú základnú predstavu a tú postupne rozvíjam a dopĺňam. Často sa stáva, že musím svoju predstavu prispôsobiť okolnostiam a reálnym možnostiam, alebo zareagovať na niečo, čo nebolo plánované, ale javí sa to dobré. Treba mať nejaké záložné plány, ale aj flexibilne reagovať na nové impulzy či už zo svojho vnútra alebo zvonku.

Rozdelenie časopisu je dobre vyvážené, obsahuje kritiku, súčasnú tvorbu, aj už - dá sa povedať, klasikov slovenských spisovateľov. Je ale v časopise niečo, čo by ste v budúcnosti chceli rozšíriť, resp. ponúknuť väčší priestor, povedzme - kritike, alebo mladej tvorbe?

Chcela by som viac recenzií, najmä odborných a dobre napísaných, ale na tie zatiaľ Rozumu chýbajú kvalitní a ochotní prispievatelia. Potrebujeme aj viac kvalitných pôvodných autorských textov. Ani to nie je jednoduché. Často je to tak, že dobrí autori sú introvertnejší a nechcú sa hneď prezentovať tým, čo napísali, nechávajú si rukopis v šuflíku, prerábajú ho… Možno práve mladí začínajúci autori sú nedočkavejší a skôr ochotní poskytnúť svoju tvorbu na uverejnenie, preto sa pred nimi neuzatvárame. Vytiahnuť nového autora znamená priniesť nielen čitateľský zážitok, ale aj informáciu pre literárne prostredie, že tu takýto človek je. Samozrejme pre tých, ktorých to zaujíma. Ja verím, že to zaujíma tak “bežných čitateľov”, ako aj literátov a literárnych kritikov. Časopis by mal poskytovať aj akýsi prehľad, monitoring toho, čo tu vzniká, čiže nie všetko uverejnené musí byť automaticky aj prvotriednej kvality, zhodnotiť to musí neskôr literárna kritika. No a, samozrejme, časopisu chýbajú predovšetkým redaktori, ktorí by dokázali napísať dobrý článok, teda nie literárny text.

Máte tendenciu v budúcnosti čitateľov aj usmerňovať? Ukazovať im prekladateľské esá, zrejúce talenty, nedocenených básnikov?

Bola by som veľmi rada, ak by sa to darilo. Mali sme napríklad aj exkluzívne v predstihu prekladový text z knihy, ktorá mala ešte len vyjsť, ale vydavateľstvo nás predbehlo a kniha medzitým vyšla. No nie každý hneď beží do kníhkupectva kúpiť si novú knihu známeho autora a nie každý toho autora pozná, takže ukážka ho môže navnadiť. Bola by som rada, keby sa v časopise objavili aj texty menej známych, zato hodnotných spisovateľov, ale aj klasika, na ktorú sa pomaly zabúda.

Mal by byť rozum prítomný aj pri výbere knihy? Alebo preferujete intuíciu?

Chce sa mi povedať, že intuícia je rozhodujúca, ale nie je to tak. Rozum vždy pri výbere knihy zohrá svoju úlohu, nedá sa tomu vyhnúť. Ak už raz poznáte nejakého autora a jeho tvorbu, niečo si o ňom myslíte, niečo od neho očakávate. Pri výbere knihy teda funguje oboje. Intuíciu používam skôr pri odmietnutí knihy v kníhkupectve, pri mne neznámych autoroch a autorkách. Niekedy stačí pár riadkov a viem, že táto kniha asi nebude pre mňa. Mala by ma zaujať od prvej vety. Raz som urobila pokus. Brala som v kníhkupectve do rúk postupne knihy a čítala prvé vety. Žiadna z nich ma neprinútila kúpiť si ju. Potom som siahla po knihe od Slobodu, ktorú som ešte nemala prečítanú, a fungovalo to! Už prvá veta bola dobrá. Nevravím, že tie knihy, ktoré ma hneď neoslovili, boli zlé, ale intuitívne som ich odmietla. Pre mňa je ešte jedno spoľahlivé kritérium. Ak existuje autor, za ktorého som ochotná utratiť peniaze, aj keby som potom nemala na chleba, tak vtedy je to pre mňa dobrý autor. To je aj námet na premýšľanie o tom, čo je komercia. (smiech)

Zobraziť diskusiu (0)