Sme v prvom roku Veľkej vojny a ďalší osud rakúsko-uhorskej monarchie sa otriasa v základoch. V Slovenskom Komlóši v Békešskej župe, kde už niekoľko storočí žije i veľká (prevažne evanjelická) slovenská komunita, zatiaľ jej následky badať len veľmi obmedzene. Dokonca možno povedať, že ľudia tu prežívajú aj veľmi radostné momenty! Jeden taký má i svojho konkrétneho aktéra. Andrej Osztatní je šťastím celý bez seba, pretože sa priblížila jeho najradostnejšia chvíľa v živote. 6. februára 1915 si totiž pred oltár konečne privedie vytúženú Máriu Jadvigu Palkovitsovú. Pri tejto príležitosti si dokonca deň predtým zakladá i „knižecsku“ zápiskov, ktorú si kúpil u Bindera za korunu štyridsať.

Nasledujúcich dvadsaťdva rokov sa k Denníku vracia. Utieka sa k nemu ako k poslednej záchrane pred, žiaľ, napokon neveľmi vydareným, priam celkom nešťastným manželským zväzkom, v ktorom z rôznych komplikovaných dôvodov len vzácne zavládnu dlhodobejšie stavy čistej radosti a vzájomného porozumenia. Denníkové zápisky prežijú i svojho pôvodcu a na dôvažok žijú aj ďalej. To vtedy, keď do nich svoj podiel zapíše i Ondriškova milovaná Jadviga, aby ich nakoniec vlastným vkladom zavŕšil a takpovediac jednotne utriedil Jadvigin mladší syn Mišo. Výsledkom je nadýchaný, vrstevnatý záznam, približujúci nielen osudy tótkomlóšskych Slovákov počas ohromných historických a politických zmien, výrazne formujúcich priebeh prakticky celého minulého storočia.

Pál Závada na prerozprávanie týchto udalostí zvolil originálnu formu, ktorej najväčšiu prednosť tvorí neopakovateľný, doslova „endemitný“ jazyk. Musíme naň nazerať ako na akýsi jazykový odliatok absorbujúci všetky prímesi pochádzajúce z miestneho multikultúrneho mnohogeneračného spoločenského tavenia. Nechýba mu teda ohromná pestrosť, farebnosť a štruktúrovanosť, v ktorej sa objavuje nespočet rozličných archaizmov, historizmov, najrôznejších lokálnych ľudových „patvarov“ či celkom nepreložiteľných výrazov i v slovenskom preklade ponechaných v „pôvodnom znení“, ktorých zmysel môžeme len približne tušiť.

S touto zo všetkých stránok čarovnou jazykovou strakatosťou presne korešponduje i rozsiahla emocionálna rovina, roztiahnutá do veľmi širokého spektra nálad, pocitov a citov. Autenticky tak odkrýva nejeden kladný, ale neraz i viac či menej vychýlený, či vyslovene šialený povahový prvok u tej-ktorej zúčastnenej postavy. O nečakané zvraty, či minimálne náznaky nepríjemných až desivých odhalení preto nebude núdza. K čitateľskej atraktivite to však len prospieva, lebo tým je len podtrhnutá celková diverzita zachytávaného (mnoho)národnostného koloritu.

Ide tak o vskutku nevšedný exkurz medzi zdanlivo prosté, ale naozaj svojrázne individuality. Ich spoločné osudy teda okrem osobných príbehov jednotlivcov prinášajú i zaujímavú správu o tom, akým spôsobom vstupovala veľká história do životov drobných ľudí, ktorým potom výrazne určila ich ďalšiu existenciu aj na niekoľko ďalších generácií.

Jadvigin vankúšik je ako cituplná zbierka starožitných obrázkov dávno strateného nádherného sveta. Spomienkový album presiaknutý starosvetskou krásou a sladkobôľnou nostalgiou. Ľúbivé, miestami úsmevné, ale oveľa častejšie pohnuté a tragické čítanie, pri ktorom veľakrát úprimným dojatím stiahne hrdlo a zvlhnú oči.

Pál Závada: Jadvigin vaknúšik

Slovart, 2021 (edícia MM)

Preklad: Renata Deáková

416 strán

Zobraziť diskusiu (0)