Citlivý, prirodzený rozprávač

Už pred niekoľkými rokmi sme dostali príležitosť zoznámiť sa s významným dielom Malá krajina (Tatran, 2019), v ktorej rwandsko-francúzsky autor a hip-hopový hudobník Gaël Faye opísal, ako priesečník veľkých dejín a každodennosti dokáže zničiť rodiny, komunity a časť národa. Téma genocídy v Rwande v roku 1994 však presahuje rámec jedného diela a ostalo ešte veľa vrstiev, cez ktoré sa dá nazerať na vražedné besnenie, výsledkom ktorého bolo takmer milión mŕtvych ľudí a rozsiahla migračná vlna.

Faye je citlivý rozprávač, vynikajúco ovláda štylistiku kratších viet, a aj preto jeho kniha Jakaranda nie je rozľahlý epos, ale komornejšie rozprávanie s dlhšími časovými úsekmi. Ukazuje sa tak, že zatiaľ čo vie život plynúť dlhšie bez významnejších zmien, predsa len prichádzajú nečakane aj situácie, ktoré významne ovplyvňujú nielen čas, kedy sa odohrajú, ale aj interpretáciu minulých udalostí.

S hlavnou postavou, Milanom, sa stretávame ako s malým dieťaťom. Žije v usporiadanej, ale trochu nudnej rodine. Jeho mama pochádza z Rwandy, o vlastnej minulosti nehovorí a nekomentuje ani televízne správy, v ktorých ukazujú v roku 1994 ultranásilie v jej rodnej krajine. Otec venuje čas predovšetkým vlastnej kariére a sústreďuje sa skôr na financie ako na prehlbovanie vzťahov s manželkou a synom.

Zlomový okamih nastane, keď sa nečakane objaví malý chlapček Claude so závažným zranením hlavy a očividnou traumou na duši. Ako sa rýchlo objavuje, tak po krátkom čase aj mizne, čo Milanovi spôsobí silný pocit straty. Neskôr, už ako tínedžer, dostane ponuku stráviť leto s mamou v Rwande, kde nastávajú ďalšie dôležité zmeny v Milanovom živote, medzi iným aj stretnutie so starou mamou a s malým dievčatkom Stellou, tráviacou veľa voľného času v korunách stromu jakaranda.

Trauma a mlčanie

To, čo spočiatku vyzerá ako vzťahová dráma v odcudzenej rodine, postupne získava nové rozmery. Milan rýchlo zisťuje, že za banálnymi rozhovormi čaká množstvo nevypovedaných slov. Nenachádzajú svoju cestu k verbalizácii, pretože ich nositelia sa nevedia vyrovnať s hroznou minulosťou. Prežili udalosti, ktorých hrôza presahuje možnosti jazyka, akékoľvek zmienky o nich ich privádzajú do stresu, ktorému sa chcú vyhnúť tak, ako sa len dá. Mlčanie tu neznamená popieranie, je skôr obranným mechanizmom.

Ako si Milan postupne uvedomuje, traumy jednotlivcov dokážu presiahnuť jednu generáciu a prenášajú sa aj na deti, neraz v podobe zamlčiavania a ticha. Závažnou témou, ktorú takto Faye otvára, je, ako sa vyrovnať s tou situáciou? Jeho nástrojom nie je opis inštitucionalizovanej spravodlivosti cez súdy a tresty. Je to predovšetkým rozprávanie príbehov, hľadanie hlboko ľudských rozhodnutí cez milosť a odpustenie. Niektorí v sebe túto dimenziu vedia nájsť, iní sa nedokážu vymaniť zo slučky nenávisti.

Jakaranda je výnimočná kniha v kombinácii jednoduchého rozprávania, nenápadných posunov v konaní postáv a rýchlych zlomov, aké čitateľstvo vôbec nečakalo. Milanovo hľadanie vlastnej identity, jeho vzťah s matkou, vyrovnávanie sa s medzigeneračnou traumou dokážu rezonovať aj v našom priestore, veď sme obklopení ľuďmi, ktorí zažili hrôzy vojny len minimálny čas dozadu. Ak si predstavíme malého Clauda ako akékoľvek dieťa utekajúce z Ukrajiny, dostávame významne aktuálny, resp. univerzálny literárny obraz vyrovnávania sa s prežitým násilím.

No Faye sa nezasekol v obraze Rwandy ako krajiny plnej krvi. Vidí v nej potenciál na rast, kde zmeny životných podmienok pre obyvateľstvo môžu mať dobrý vplyv na budúcnosť a spolunažívanie. Trauma nemusí fatálne postihnúť každú nasledujúcu generáciu, aj jednotlivci by sa mali snažiť skúsiť prispieť k lepšiemu svetu. Napríklad prostredníctvom odpustenia, čo je určite veľmi bolestivý proces a bude mu venovaných ešte veľa literárnych diel.

Gaël Faye: Jakaranda

Preklad: Renáta Koutenská

Tatran, 2026

Zobraziť diskusiu (0)