V roku 2024 pribudol titul Co nového v historii? Osobne som sa danému titulu veľmi potešila, pretože v histórii je naozaj veľmi veľa nového, presnejšie to, akým spôsobom dnes historici nazerajú na minulosť a aké sú trendy v spôsobe skúmania a uvažovania v súčasnej historiografii.

Autorom útlej knižky je historik Jakub Rákosník pôsobiaci na Ústave hospodárskych a sociálnych dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, ktorý sa zameriava na moderné sociálne dejiny a dejiny sociálnych teórií. Okrem iného je autorom niekoľkých kníh, napr. Odvrácená tvář meziválečné prosperity (2008) alebo Sovětizace sociálního státu (2010). V poslednom období sa sústreďuje na popularizáciu historickej vedy, čoho výsledkom je aj kniha Co nového v historii? Zámerom autora bolo priblížiť širšej čitateľskej verejnosti, aké nové otázky si kladú historici a ako sa menia témy, ktorým venujú pozornosť pod vplyvom aktuálnych udalostí.

Do historiografie preniklo veľmi veľa nových pojmov, ktoré sa ešte počas štúdií na začiatku 90. rokov 20. storočia počas prednášok neobjavovali, napr. globálne dejiny, postkoloniálne štúdie a teórie či subalterné štúdie. So všetkými a mnohými ďalšími novými termínmi, s ktorými pracuje súčasná historiografia, sa môžete oboznámiť práve v spomínanej knihe J. Rákosníka. Autor sa snaží jednotlivé prístupy starostlivo vysvetliť, pričom najčastejšie sa objavujú témy z hospodárskych a tiež sociálnych dejín, ktorým sa intenzívne venuje. Práve v spomínanej oblasti historického bádania sa objavuje mnoho nových trendov a prístupov v historiografii. Autor sa snažil vybrať najmä tie, ktoré dnes spôsobujú najviac kontroverzií, a predovšetkým sa zameral na vplyv globálnych dejín a postkoloniálnych teórií. Najmä postkoloniálne teórie sa v poslednom období dotýkajú všetkých foriem skúmania o minulosti. Zároveň sa snaží v knihe vysvetliť neustále opakujúci sa fenomén „prepisovanie dejín“, na ktorý však nepozerá negatívne a vysvetľuje jeho nevyhnutnosť.

Autor v knihe hneď v úvode objasňuje pojmy: história/dejiny a minulosť. Veľmi často ich používame ako synonymá a rovnocenne ich zamieňame. V skutočnosti sú to však dve úplne odlišné kategórie. Minulosť je to, čo bolo a nič sa už na tom nedá zmeniť. História/dejiny je veda o minulosti. Poznatky o minulosti vznikajú tým, že historici a historičky skúmajú, analyzujú a interpretujú dochované písomné i obrazové pramene. Následne píšu štúdie a knihy o rôznych témach, ktoré spracovali, tvoria mnohé histórie. Historici sú stále noví a noví, preto prinášajú svoje nové pohľady na minulosť, pretože každá generácia potrebuje vlastnú verziu dejín, čiže „prepisuje“ doterajšiu históriu.

Malý pohľad mimo spomínanú knihu, pretože uvedomenie si rozdielu medzi minulosťou a históriou považujem za zásadný. O podstatnej odlišnosti medzi minulosťou a históriou sa rakúske deti učia hneď na prvých stránkach učebnice dejepisu. Dôkladne im vysvetľujú odlišnosť medzi Vergangenheit (minulosť) a Geschichte (dejiny/príbeh). Žiaci a žiačky sa dozvedajú, že Geschichte je to, čo si predstavujeme dnes o minulosti. Z minulosti nám dodnes zostáva mnoho stôp v podobe nielen písomných prameňov, ale aj budov či fotografií. V našich učebniciach dejepisu pre základne školy uvedené vysvetlenie nenájdete, a preto slová minulosť a históriu často používame ako synonymá, čo býva zárodkom pre mnohé nedorozumenia. Aj keď sa objavilo na našom trhu pomerne veľa podcastov venujúcich sa histórii, veľmi málo sa v nich objavujú časti, v ktorých by odborníci vysvetľovali teoreticko-metodologické otázky.

V prvej kapitole Historie méně otrávená a méně vražedná sa dotýka problematiky národných naratívov. Pripomína čitateľom, že sa už dávno opustilo presvedčenie, že historik dokáže napísať na podklade svojich vedomostí a poctivého archívneho štúdia nadčasový, všeobecne platný a jediný pravdivý príbeh. Príbehov môže byť viac, pretože v súčasnosti je spoločnosť značne diverzifikovanejšia, či už etnicky, nábožensky, profesionálne, subkultúrne alebo rodovo. To je dôvodom, hovorí J. Rákosník, prečo nie je možné v súčasnej postindustriálnej spoločnosti ponúknuť jedinú všeobecne zdieľanú verziu kultúrnej pamäti. Vzápätí autor ale dodáva, že sú situácie, keď je toho schopná, avšak len v autoritársky prinútenom prostredí prostredníctvom štátnej moci.

Aj preto autor čitateľom podrobne vysvetľuje zásadný rozdiel medzi relativizmom a pluralizmom:

„Relativismus není totéž co pluralismus. Relativismus říká, že vše závisí na úhlu pohledu a nic není samo o sobě správné nebo špatné. Pokud však beru hodnoty, které vyznávám já sám, vážně, takový postoj nemůžu upřímně přijmout. Jak by mohl např. věřící v Ježíše Krista jako našeho Spasitele přijmout za ekvivalentní pravdu, že Alláh je jediný bůh a Mohamed je jeho prorokem? (...) Uznávám konkrétní hodnoty, protože je považuji za správné a nejlepší... Pluralizmus je založen na přesvědčení, že společnost se skládá z množství větších či menších skupin, přičemž každá z nich považuje své hodnoty za ty správné a naším úkolem je zkusit naučit se spolu žít“ (s. 19 – 20).

Autor však upozorňuje, že dejepisectvo nepôsobilo vždy týmto smerom. Žiaľ, aj akademická história môže podnecovať medziskupinovú nenávisť alebo prispievať k jej eskalácii. Vybral si dva prípady eskalačného prístupu výkladu dejín: nastupujúce štáty bývalej Juhoslávie a vzťah Čechov a Nemcov za prvej Československej republiky. Na ich príklade poukázal na slepú uličku národných naratívov vychádzajúcich z esencializmu. Práve taký spôsob výkladu minulosti, kde sa zdôrazňuje „my“ ako tí dobrí, vedú k nedôvere, zlobe až k nenávisti medzi národmi a ľahko sa stanú nástrojom pocitu vlastnej morálnej nadradenosti (s. 24). J. Rákosník predstavil prístup historika Stefana Bergera, ktorý odmieta esencializmus, ktorý je založený na viere existencii podstaty veci, ktorú správnou metódou môžeme opísať. Podľa J. Rákosníka práve uvedená viera viedla ku konštruktu veľkých naratívov/výkladov, ktoré však v 21. storočí stratili svoju presvedčivosť. S. Berger sa preto snaží odvracať pozornosť od esencialistických predstáv o národe či rodovej identite, vďaka čomu budeme môcť minulosti i súčasnosti lepšie porozumieť. K zmene pohľadu pomohli aj prírodné vedy, ktoré priniesli poznanie, že svetlo sa podľa kvantovej fyziky niekedy javí ako vlnenie, inokedy ako prúd častíc v závislosti na perspektíve. J. Rákosník však prízvukuje, že uznanie perspektivizmu pritom nutne neznamená rezignáciu na vedeckosť histórie.

Okrem histórie a historického výkladu súbežne existuje aj pamäť. J. Rákosník upozornil, že kedysi existovala pomerne striktná hranica medzi historiografiou a pamäťou. Akademická veda predstavovala privilegovanú formu kritického vedenia, zatiaľ čo rôzne formy pamäti neboli ničím viac než len zaujímavým predmetom vedeckého štúdia. Dnes už toto ohraničenie neexistuje a historici a historičky hľadajú spôsoby, ako sa s daným stavom vyrovnať (vrátane autorky týchto riadkov).

S pluralizmom úzko súvisia aj globálne dejiny, ktorým sú venované v podstate všetky ďalšie kapitoly. Keďže je súčasný svet prepojený oveľa viac ako v minulosti na viacerých úrovniach, má to aj priamy dopad na skúmanie o dejinách nielen v tých novších, ale aj v stredovekých.

Postupne v troch kapitolách sa snaží autor vysvetliť rozsiahle témy globálnych dejín. Druhá kapitola Píšeme globální dějiny, i když to nevíme je stručným uvedením do celej problematiky. Globalizácia preniká takmer do všetkých oblastí nášho života, a preto je pochopiteľné, že ovplyvňuje i historické bádanie, ktoré sa však môže javiť ako čisto lokálne. Pôvodne sa skúmanie histórie dialo v národných rámcoch a analyzovala sa spoločnosť v stanovených hraniciach jednotlivých štátov. Dnes je už daný prístup neudržateľný. Pri sledovaní tém najmä z hospodárskych dejín, ako je ťažba medenej rudy či rozvoj cukrovarníctva, je možné sledovať migráciu obyvateľstva, premenu sociálnej jeho štruktúry, formovanie globálneho kapitalizmu, dopad na životné prostredie a cestu polotovarov a kontakty so svetom, ktoré presahujú hranice súčasných štátov.

S globálnymi dejinami úzko súvisia aj trendy v postkoloniálnych teóriách, ktoré výrazne ovplyvnili záver 20. storočia v historiografii. Postkolonializumus je termín, ktorým sa všeobecne označuje obdobie, ktoré nasledovalo po získaní nezávislostí bývalých kolónií. Pod postkoloniálnymi teóriami sa ukrýva rozsiahle intelektuálne a politické hnutie, ktoré sa zaoberá komplexne skúmaním kultúry a identity národov či populačných skupín formovaných kolonizačnými súvislosťami a sleduje ich emancipačné zaujatie. Postkoloniálne teórie sa objavujú okrem histórie aj v ďalších vedných disciplínach ako v geografii, genderových štúdiách, literárnej vede, sociológii, filozofii či religionistike.

J. Rákosník uvádza, že postkoloniálna kritika má prínos aj pre historickú vedu, a rozvíja ho v tretej kapitole: Proč neměli Athéňané Listinu základních práv a svobod? Pod vplyvom postkoloninálnych teórií si historici a historičky uvedomili, že pokiaľ popisujú nejakú minulú spoločnosť takými analytickými pojmovými prostriedkami, ktoré sú jej bytostne cudzie, pretože jej vnímanie sveta je diametrálne odlišné od toho nášho, potom sa nám mnoho dôležitého „stratí v preklade“ a výklad o danej spoločnosti môže byť veľmi zavádzajúci. Historik Greg Anderson dokumentoval daný prístup na spôsobe výkladu dejín antických Atén. Nie je to len, že aténska demokracia nemá s našou súčasnou nič spoločné, ale je tu niekoľko ďalších pojmov, ktoré sú dnes vnímané úplne inak ako v prostredí starovekých Atén. Vznikajú rozpory, ak sa na Aténčanov pokúšame aplikovať pojmy: človek, občan, spoločnosť, demokracia či náboženstvo, ako ich definujeme my v súčasnosti, pričom niektoré pojmy Aténčania vôbec nepoznali alebo ich definovali úplne odlišne. Prepájať súčasné problémy sveta s tými v časoch starovekých Atén, síce s rovnakými pojmami, ale odlišným obsahom, neprináša porozumenie súčasnej situácii, skôr nás môže zmiasť.

Na problematiku globálnych dejín a postkoloniálnych teórií plynulo nadväzujú posledné dve kapitoly Provincionalizace Evropy a dekolonizace středověku a Velká divergence: novověký evropský vzestup a čínsky úpadek. V oboch kapitolách sa autor snaží vysvetľovať, akým spôsobom kritizujú a ovplyvňujú historici z mimoeurópskeho prostredia pôvodný eurocentristický koncept pohľadu na dejiny. J. Rákosník značnú pozornosť venuje historicizmu. Podľa Rákosníka je to práve historicizmus, ktorý zásadne ovplyvňoval nazeranie na dejiny v európskom priestore. Vyplýva to z hegelovskej filozofie, v ktorej smerovanie dejín je dané vopred a je rozumovo poznateľné. Na to nadviazal Karol Marx, ktorý dospel k presvedčeniu, že odhalil ekonomický zákon dejín a na základe neho sa odvážil predpovedať, kam ľudské dejiny vedú. Čiže poznávanie minulosti umožňuje predpovedať budúci vývoj. Uvedený postoj viedol F. Fukuyamu k presvedčeniu, že dejiny nevyhnutne smerujú k univerzálnej hegemónii liberálne demokratického kapitalizmu. Dnes je zrejmé, že predpoklad Fukuyamu stroskotal. Historický výskum v súčasnosti podľa J. Rákosníka výrazne ovplyvňujú predstavitelia postkoloniálnych teórií, ktorí priniesli nové objekty výskumov a sformovali ďalšie trendy v histórii zamerané na sociálnu štruktúru, napr. subalterné štúdie, ktoré sa zameriavajú na štúdium sociálne podriadených tried a vrstiev a ich formovanie kultúry či identity. Dané trendy vystihol podľa Rákosníka indsko-americký historik Arjun Appadurai, ktorý v roku 1990 opísal súčasnú globálnu kultúru ako neustále stýkanie sa a zápasenie myšlienok triumfálnej univerzality a ideí nezdolnej partikularity.

Pre čitateľov a čitateľky, ktorí by mali záujem sa o dozvedieť viac, či už o teoreticko-metodologických otázkach, alebo z odboru globálnych dejín, pripravil autor kapitolku, v ktorej odporúča ďalšiu literatúru, ktorá je väčšinou dostupná i na našom trhu.

Z knihy J. Rákosníka vyplýva, že v súčasnosti je úlohou historikov porozumieť praxi študovaných aktérov a zrozumiteľne ju opísať. V 21. storočí už nemôže byť historik autoritatívnym zvestovateľom pravdy. Stáva sa skôr sprostredkovateľom medzi najrôznejšími rozbiehavými obrazmi minulosti, ktoré produkujú rozdielne skupinové pamäti, ktorých nositelia často nie sú ochotní počúvať sa navzájom a porozumieť si.

Jakub Rákosník: Co je nového v historii?

Nová beseda, 2024

95 s.

Zobraziť diskusiu (0)