Preto je také ťažké ho uzrieť a tí, ktorým sa to aj prihodí, často skamenejú od hrôzy a stanú sa jeho ľahkou obeťou.
Myslím si, že Jano sa dlho vedome pripravoval na otvorený stret s diablom, ktorého chápal ako votrelca z iného sveta, schopného zničiť všetko ľudské. Vedel, že príde čas, keď sa mu pozrie do tváre, a potom nastane súboj na život a na smrť.
Používam silné pojmy, ktoré sa zdanlivo nehodia do obyčajného života, ale to je omyl mnohých, ktorí sa vyhýbajú predstave zla v nádeji, že ono sa im potom vyhne. Jano si takéto ilúzie nikdy nerobil, a preto pôsobil na ostatných ľudí trochu tajomne, ako keby vedel o svete niečo podstatné, o čom iní nemajú tušenia.
Je len zdanlivý paradox, že k priamemu súboju došlo až
po novembri 1989. Jano síce jasne rozpoznal, že totalitný
systém je stelesnením zla, no vedel tiež, že na otvorený
stret s ním sa musí dobre pripraviť. Ten okamih prišiel,
keď sa režim rúcal a Jano pochopil, že zlo zostalo ako
votrelec ukryté v tajných skrýšach, v stále živej štruktúre ŠtB a v jej archívoch. Preto sa stal federálnym ministrom vnútra, hoci som ho veľmi prosil, aby zostal na Slovensku a stal sa premiérom. On však vedel, že pre neho nastal čas vyzvať zlo na súboj. Jano si, myslím, dobre uvedomoval, že v skutočnosti až vtedy išlo do tuhého, že byť disidentom v komunizme bolo oveľa menej nebezpečné ako byť ministrom vnútra v demokracii, ktorá sa má vyrovnať s minulosťou. Pokračoval v tomto súboji po návrate na Slovensko a Ústav pamäti národa sa mu stal nástrojom na odhalenie zla, lebo veril, že až potom, čo ho budú môcť všetci uzrieť, bude konečne porazené. Neviem, čo všetko videl, keď sa pozeral votrelcovi do tváre, ale viem, že nikto v moderných dejinách Slovenska nemal toľko odvahy ísť s ním do súboja, ako Ján Langoš.

Úvodné slovo do knihy Alexandra Balogha Ján Langoš. Strážca pamäti napísal Martin M. Šimečka.

Zobraziť diskusiu (0)