Príbeh poníma pomerne dlhé časové obdobie. Prejdeme prakticky celým dvadsiatym storočím takmer až do súčasnosti. V temnom roku 1939 prichádza malá Alma do Ameriky, k rodine svojho strýka Isaaca Belasca. Už je totiž celkom jasné, že (nielen) v jej rodnom Poľsku bude veľmi zle. San Francisco a strýkova rodina jej poskytnú nový domov, takže vojnový bes, ktorý nakoniec pohltí jej rodičov, ju našťastie tesne minie.

V dome strýka nájde relatívny pokoj i priateľov, medzi nimi aj jedného celkom výnimočného. Je ním Ičimei Fukuda, syn japonského záhradníka u Belascovcov. Počiatočné krehké detské kamarátstvo prerastie do hlbokého vzťahu, ktorý tvorí niečo ako chrbtovú kosť románu. Na ňu je potom nabalené doslova celé minulé storočie.

Rozprávanie sa odvíja v akejsi nelineárnej retrospektíve. V pomerne svižnom tempe tu defiluje vcelku značné množstvo postáv, z ktorých každá je svojím spôsobom hlavná alebo nejako inak dôležitá. Autorka z ich neraz mimoriadne pohnutých osudov skladá pestrú mozaiku zachytávajúcu akési odtlačky z (väčšej časti) povojnového sveta. Čo kapitola, to presný výsek z konkrétnej doby, plný skvelého čítania.

Zlomové historické okamihy sú vykreslené prostredníctvom životných osudov jednotlivých zúčastnených. Zarezonujú ideové roviny, ktoré treba riešiť neustále ‒ téma lásky a slobody človeka, diskriminácie, rasizmu, zneužívania bezbranných, nakladania s materiálnym bohatstvom, pomoci slabším, sporného práva na dobrovoľný odchod či aspoň život v milosrdnej ilúzii. Tieto aj mnohé iné impulzy nabádajú k vážnemu zamysleniu i ku konkrétnym činom.

A je tu i brilantne popísaná tvrdá každodenná rutina, s ktorou sa musí v toku čias vyrovnať každý najlepšie, ako vie. Lebo všetkých raz dobehnú vlastné obmedzenia, staroba nezriedka sprevádzaná opustenosťou a nutnosťou byť odkázaný na niekoho cudzieho, až napokon príde úplný koniec. Výrazne tu badať aj akúsi medzigeneračnú súdržnosť či apel na správne fungujúcu komunitnú spolupatričnosť. Rôzne podnety sa z textu vyplavujú i dlhší čas po prečítaní.

Zrejme najväčšia autorkina devíza tkvie v tom, ako neuveriteľne ľahko a citlivo dokáže všetko spojiť do jedného extrémne čitateľného bloku. Do ničoho sa nenúti, nič nemusí neprirodzene lámať cez koleno. Do ladnej podoby sa jej to skĺbi úplne samo. Sú v tom presné reálie, napätie, vážnosť aj úprimné, neraz dojímavé emócie. Nadýchaným vetám nechýba obsahová vrstevnatosť ani správna vášnivá iskra či elegantný humor a skvelý vtip. Čitateľ(ka) sa s textom tentoraz naozaj príliš „nenarobí“, a napriek tomu dostane vskutku veľa.

I preto môže Japonský milenec osloviť pomerne široké spektrum priaznivcov. Toto je po každej stránke perfektné remeslo od skúsenej autorky, ktoré stále dostatočne baví. Pritom príbehu vôbec neuškodí to, že už pár strán pred koncom bude jasné, ako to v závere všetko dopadne.

Isabel Allende: Japonský milenec

Slovart, 2018

Preklad: Eva Palkovičová

274 strán

Zobraziť diskusiu (0)