Téma tohto čísla našich novín je postavená na pohľade kníhkupcov a kníhkupkýň na vydavateľstvá. No keďže vy ste okrem kníhkupcov a kníhkupkýň aj vydavateľ a prekladateľka s vlastným vydavateľstvom, musím začať inak. Prečo ste sa rozhodli vydávať knihy a založiť vydavateľstvo Literárna bašta?

Slavo: V prvom rade sme chceli vydávať knihy, ktoré doposiaľ na knižnom trhu neboli, s takým pohľadom na svet a s takým nastavením, aké máme my. Vydavateľstvo vzniklo veľmi organicky, začali za nami prichádzať ľudia s rôznymi nápadmi, čelili kreatívnemu tlaku. A keďže sme s knihami už mali skúsenosť z viacerých strán, tak sme si povedali, že to skúsime. Vízia, ktorá bola na začiatku, pretrvala a nechceme zásadným spôsobom rásť. Chceme stále spĺňať určité parametre, ktoré malé vydavateľstvo nemôže opustiť.

Aby sme sa dostali k iným vydavateľstvám. Mali ste nejaký vydavateľský vzor, alebo aspoň inšpiráciu?

Slavo: Úplne konkrétnu inšpiráciu sme nemali, ale od začiatku som uvažoval o tom, či sa dajú vydávať knihy z iného miesta ako z Bratislavy. Už to robíme šesť rokov. Aj keď to robíme z malého mesta, bolo pre nás dôležité, aby sme vydávali knihy, ktoré majú svetové parametre. Aby sme vydávali autorov, ktorí rezonujú aj medzinárodne, ale popri tom vydávame aj knihy, ktoré majú viac-menej lokálny charakter. Zároveň treba dodať, že nie sme prví. V Banskej Bystrici vzniklo v 90. rokoch kultové vydavateľstvo Drewo a srd a tiež tu pôsobí vydavateľstvo Skalná ruža, ktoré vydáva svetovú poéziu na Kordíkoch. Navyše, našou ambíciou je vťahovať do edičného procesu čo najviac miestnych, vrátane absolventov a absolventiek vysokých škôl. Dnes môžem povedať, že sa nám v tom celkom darí.

Sú vydavateľstvá, na ktorých knihy sa tešíte? Vydavateľstvá, ktoré keď vydajú knihu, tak ju okamžite chcete mať?

Zuzana: Keď už to Slavo spomínal, tak Skalná ruža. Mám radosť už z toho, keď si tie knihy môžem chytiť, sú príjemné aj na omak a ich obálky sú krásne. Sú to celkovo nádherné knihy – obsah za vizuálom v ničom nezaostáva. Som zástankyňa toho, aby knihy boli odbalené, aby si ich ľudia mohli pozrieť, napriek tomu, že čelíme obave, že nám ich zašpinia ručičkami. Potom im, samozrejme, predáme tie zabalené a tú jednu, odbalenú a obchytanú, si potom zväčša kúpim ja. No, samozrejme, vždy sa teším na vydavateľstvo Literárna bašta, sú to pekné knihy, čo si budeme hovoriť. Teším sa na knihy z vydavateľstva Artforum, hlavne keď vyjde nový Barnes, no mám rada aj iné knihy z edície Klad, tie tiež aj na omak, lebo sú príjemné a hebké. A teším sa na knihy z vydavateľstva wo-men, to sú vizuálne krásne a obsahovo skvelé knihy.

Slavo: Z vydavateľského pohľadu je, samozrejme, potešujúce, keď funguje akási zotrvačnosť a ľudia si kupujú naše knihy, pretože dôverujú nejakej značke, čo na Slovensku do veľkej miery funguje. Na druhej strane, keby sme fungovali len v tomto kmeňovom systéme, pre malé vydavateľstvá a ojedinelé edičné počiny je stále náročné presadiť sa medzi niečím zabehnutým. Teším sa, že vznikajú vydavateľstvá, ktoré prinášajú úplne nové literatúry, nový jazyk, narúšajú tradičné škály trhu, vydávajú knihy pre menšiny alebo knihy, ktoré tvoria priamo menšiny. Podpora pestrosti trhu, alebo ak chceme byť odbornejší – bibliodiverzity, mi pripadá oveľa dôležitejšia ako to, či mám nejaké obľúbené vydavateľstvo. Kníh je veľa a na malých kníhkupectvách je bremeno selekcie a vytvorenia určitej rovnováhy. Veľké vydavateľstvá tvoria veľkú množinu kníh a ich tituly sú ľahko dohľadateľné, ale pri niektorých menších značkách či počinoch sa viac zapotíte. Aj v tom je krása kníhkupeckej práce.

Otázka o obľúbenosti vydavateľstva bola položená v očakávaní pestrosti odpovedí. Kníhkupectvá, s ktorými sa rozprávame, si knihy z veľkých vydavateľstiev vyberajú, zatiaľ čo z tých malých, s ktorými majú často úzke a niekedy aj osobné vzťahy, berú všetky knihy, ktoré vydajú. Hlavným dôvodom nie je malý počet kníh, ktoré tieto vydavateľstvá za rok vydajú, ale tematická a žánrová blízkosť a kvalita textov. Napríklad spomínané české vydavateľstvo wo-men. Každá z tých desiatich kníh, ktoré ročne vydajú, je skvost, obsahom aj tým, ako vyzerá. Bibliodiverzita je v samotnom vnútri vydavateľstva. Alebo stále ešte čerstvé vydavateľstvo Portugalský inštitút, ktoré je už názvom jasne profilovaným vydavateľstvom.

Zuzana: Zaujímavou témou sú knižky pre deti a ich rodičov, ktorí nežijú v tradičných nukleárnych rodinách – napríklad rodičia, ktorí sa rozišli –, a tiež knižky o tom, ako sa s takýmto rozchodom vyrovnať, ako ním sprevádzať. Myslím si, že takéto knihy sú čím ďalej tým viac žiadané. Začínajú rezonovať aj knihy, ktoré sa venujú súhlasu a objavovaniu hraníc u detí a snažia sa súhlas ako abstraktný koncept vysvetliť zrozumiteľným jazykom. Ďalšou veľkou témou sú knižky, ktoré hovoria o rozmanitosti. Možno si niekto myslí, že je to iba taký ľudskoprávny úlet, ale myslím si, že čím krajšie je to spracované, tým je to pochopiteľne a ľahšie prijateľné aj pre rodičov alebo pre ľudí v učiteľskom povolaní, ktorí by si možno takú knižku nikdy nekúpili. Jednými z vydavateľstiev, ktoré takéto knihy vydávajú, sú napríklad E.J. Publishing a ešte veľmi malé vydavateľstvo Excalibook, ktoré vydalo tri knižky pre deti o súhlase, hraniciach a rešpekte.

Niektoré z týchto vydavateľstiev sú vskutku také malé, že ich knihy nenájdeme ani v distribúciách. Často to ani nie sú vydavateľstvá, ale občianske združenia, ako napríklad nezisková organizácia InTymYta, ktorá vydala peknú a dôležitú knihu Ja v tvojom veku...! Dostať sa k takýmto knihám nie je ľahké a niekedy je umenie sa vôbec dozvedieť, že sú. No vďaka takýmto knihám sú pulty malých kníhkupectiev pestré. Ako ich objavujete a ako sa k nim dostávate?

Slavo: Kníh je veľa, ale slovenský trh je stále veľmi malý, čo je plusom a mínusom zároveň. Vydavatelia a kníhkupci sa priebežne zoznamujú a vzniká taká pomyselná sieť, v ktorej sa vedia informácie veľmi efektívne šíriť. Zásluhu na tom má určite aj Artforum, ktoré bolo vždy priekopníkom „nezávislej“ distribúcie. Pokiaľ existuje titul, ktorý chceme mať v kníhkupectve a zatiaľ si k nám nenašiel cestu, hľadáme spôsoby, ako ho priniesť na náš pult a k našim zákazníkom. Už dokážeme odhadnúť, nakoľko má význam ten titul predávať, preto si v malých kníhkupectvách nájdu miesto aj knihy, ktoré sú takpovediac úzkoprofilovým tovarom.

Podľa čoho vyberáte knihy do vášho kníhkupectva? Je knižný pult obrazom záujmu všetkých kníhkupcov?

Slavo: Je to spoločná práca. U nás každodenný chod kníhkupectva zastrešuje hlavne kníhkupkyňa Nika a my jej pomáhame napríklad s tým, aby u nás boli knihy, ktoré sa v iných kníhkupectvách bežne nevyskytujú, a snažíme sa hľadať efektívny spôsoby, ako tieto knihy a aj samotné kníhkupectvo propagovať. Sme posledné malé kníhkupectvo v Banskej Bystrici, ktoré prežilo, a snažíme sa, aby táto skutočnosť bola našou devízou a nielen večným súbojom o zákazníctvo s veľkými sieťami.

Čo teraz čítate?

Zuzana: Teraz čítam Delphine de Vigan Noc nič nezadrží a je to dobrá depka. Ale ja ju mám rada, páči sa mi, ako píše, prečítala som od nej všetko, je to vždy zážitok. V tejto knižke opisuje svoj život a vyrastanie s mamou, ktorá bola zjavne problematickejšia, a opisuje aj detstvo a dospievanie svojej mamy. Je to veľmi silný príbeh. A na kôpke mám ešte päť kníh z vydavateľstva wo-men, ktoré som dostala.

Slavo: Teraz je pre mňa najväčším objavom súčasná česká próza, našiel som v nej čosi, čo mi chýba v slovenskej beletrii. Začal som čítať prózu Mareka Torčíka Rozložíš paměť, nedávno to boli aj knihy Jakuba Stanjuru Srpny alebo Klára Vlasáková a jej Těla. Slovenský a český knižný trh – ale aj samotné literatúry – sa čoraz viac odlišujú, a pritom majú stále veľa spoločné. Do budúcich rokov vnímam ako príjemnú výzvu predstaviť viac súčasných českých autorov a autoriek slovenskému čitateľstvu – a určite aj naopak.

Zobraziť diskusiu (0)