V podobenstve O důslednosti vědy zo zbierky Obecné dějiny hanebnosti (vydala Práce v r. 1990, preložil Vít Urban) načrtol argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges možný osud odvetvia, ktoré dosiahne vrchol dokonalosti:

„… V oné Říši dosáhlo Kartografické Umění takové Dokonalosti, že Mapa jedné jediné Provincie byla velká jako celé Město a Mapa Říše jako celá Provincie. Časem tyto Obrovské Mapy přestaly uspokojovat, a proto Kolegium Kartografů vytvořilo Mapu Říše, která měla Velikost Říše a přesně ji odpovídala. Další Generace, které si tolik Nepotrpěly na Studium Kartografie, usoudily, že tato rozlehlá Mapa je k Ničemu, a zcela Nemilosrdně ji vystavily Nepohodě Slunce a Zimy. V Pouštích na Západě se dochovaly Trosky Mapy, obývané Zvěří a Žebráky; v celé Zemi nezbyla jediná památka na Kartografické Vědy.“

Tento citát (ktorý Borges pripisuje fiktívnemu španielskemu spisovateľovi zo 17. storočia) mi nevdojak prišiel na myseľ, keď som sa nedávno dočítal o novej aplikácii spoločnosti Google. Volá sa POEMPORTRAITS, je súčasťou platformy Google Arts & Culture a vyvinuli ju programátor Ross Goodwin a umelkyňa a scénografka Es Devlin. Aplikácia kombinuje umelú inteligenciu s poéziou a premieta počítačom vytvorené verše na fotografiu užívateľa. Na generovanie básne musí užívateľ zadať aplikácii nejaké slovo, ktoré je „inšpiráciou“ pre text, generovaný pomocou umelej inteligencie. Tú programátor naučil „veršovať“ pomocou databázy viac ako 20 miliónov ukážok z poézie básnikov 19. storočia. Všetky verše vytvorené pomocou online aplikácie sa majú stať súčasťou veľkej kolektívnej básne. (Projekt si možno vyskúšať na tejto webovej adrese: https://artsexperiments.withgoogle.com/poemportraits.)

Budú v budúcnosti básne (a možno aj poviedky alebo romány) generovať stroje? Budú tieto umelé výtvory rozoznateľné od diel, ktorých autormi sú ľudia? Čo ak sa básne alebo knihy, ktoré „napíše“ umelá inteligencia, budú ľuďom páčiť viac, lebo dokážu – vďaka prístupu k neobmedzenému fondu existujúcej literatúry a analýze obrovských databáz s údajmi o knižnom trhu a preferenciách čitateľov – lepšie naplniť ich očakávania a potreby? Dožijeme sa toho, že Bookerovu cenu získa počítač?

Skupina R.E.M. kedysi spievala: „It’s the end of the world as we know it and I feel fine.“ Blíži sa koniec literatúry, ako ju poznáme? A bude nám pritom fajn?

Koniec literatúry, ako ju poznáme, predpovedá aj humanoid Adam v novom románe Iana McEwana Machines Like Me – prežijú podľa neho iba haiku:

„Takmer všetko, čo som prečítal zo svetovej literatúry, opisuje rôzne formy ľudských zlyhaní – chyby porozumenia, úsudku, rozumu, duševnej spriaznenosti. Nedostatok poznania, poctivosti, láskavosti, sebauvedomenia. Skvelé opisy vrážd, krutosti, chamtivosti, hlúposti, sebaklamu a predovšetkým hlbokého neporozumenia iným ľuďom. Samozrejme, na scéne je aj dobro a hrdinstvo, láskavosť, múdrosť, pravda. Z tejto bohatej spleti vyrástli literárne tradície, prekvitajúce ako divé kvety v slávnom Darwinovom živom plote. Romány prekypujúce napätím, záhadami a násilím, ako aj chvíľami lásky a dokonalého súladu. Keď sa však dovŕši tesný zväzok mužov a žien so strojmi, takáto literatúra sa stane nepotrebnou, lebo si budeme dokonale rozumieť. Zabývame sa v spoločenstve myslí, ku ktorým budeme mať neustály prístup. Ich prepojenie bude také dokonalé, že jednotlivé osobnostné uzly sa zlejú do oceánu myslenia. Dnešný náš internet je len jeho nejasnou predzvesťou. Keď si budeme navzájom pristupovať do svojich myslí, nebudeme schopní lži. Naše príbehy už nebudú záznamom nekonečných nedorozumení. Naša literatúra príde o svoju nezdravú potravu. Vybrúsené haiku, pokojné a jasné videnie a oslava vecí takých, aké sú, ostane jedinou potrebnou literárnou formou.“

Máme sa teda báť konca literatúry? Osobne tomu neverím – som presvedčený, že básne i príbehy, dobrá literatúra od ľudí pre ľudí, bude vždy potrebná. Tak, ako ju potrebovali – a bránili – postavy známeho Bradburyho románu 451 stupňov Fahrenheita.

Proroci, ktorí predpovedajú blížiaci sa koniec toho-ktorého odvetvia ľudskej činnosti, sa chvalabohu spravidla mýlia. Dokonca aj takí velikáni, akým bol britský fyzik Stephen Hawking. V roku 1981 rozbúril hladinu provokatívnou esejou Is the End in Sight for Theoretical Physics? (Je na dohľad koniec teoretickej fyziky?) v časopise Physics Bulletin. V nej predpovedal možnosť, že cieľ teoretickej fyziky – úplná, konzistentná a zjednotená teória všetkých fyzikálnych interakcií – sa podarí čoskoro dosiahnuť, možno do konca 20. storočia. Od Hawkingovej predpovede uplynulo takmer 40 rokov, máme za sebou takmer pätinu 21. storočia, no jeho „sen o finálnej teórii“ nie je a s veľkou pravdepodobnosťou v dohľadnej dobe ani nebude naplnený.

O osud literatúry sa teda (zatiaľ) tiež nebojme.

Štefan Olejník

(Citovanú pasáž z románu Machines Like Me preložil Š.O.
Ilustračné fotografie pochádzajú z webu pixabay.com.)

Zobraziť diskusiu (0)