Niekde som raz čítala, že tak, ako o nej dokáže písať Julian Barnes, dokáže len málokto. Autor nám vo svojej knihe Jediný príbeh prináša myšlienkovo hlboký a intenzívny pohľad na komplikovanosť ľudských pováh, emócií, vzťahov a čiastočne na filozofickej úrovni rozoberá lásku v jej nevšedných podobách.

„Niekedy pozoruješ dvojicu a máš pocit, že sú zo seba na smrť unudení. Nechápeš, čo môžu mať spoločné a prečo sa ešte nerozišli. Nie je to len o zvyku, ľahostajnosti alebo spoločenských konvenciách. Zostávajú spolu, lebo kedysi prežili príbeh lásky. Každý má ten svoj. Svoj jediný príbeh.“

V retrospektíve spomienok sa Paul, svojho času už postarší pán, vracia do minulosti, keď ako mladý devätnásťročný chlapec zažil obdobie, ktoré na dlhé roky ovplyvnilo jeho nazeranie na podstatu lásky a medziľudské vzťahy. V pomerne mladom veku si začne románik so ženou, o generáciu staršou, navyše vydatou, s dvoma dospelými dcérami. Susan je v dlhoročnom manželstve nešťastná, svojho manžela často opisuje ako chladného despotu so sklonom k alkoholizmu. Chápe, že city medzi nimi už dávno ochladli a dochádza k výraznému a vzájomnému odcudzeniu. V tom prichádza na scénu Paul a je veľmi ťažké určiť, kto koho... „zviedol“? Myslím, že to bolo obojstranné a vzťah sa zdal byť naplnený.

Príbeh je rozdelený na tri časti, čo presne korešponduje s počtom rozprávačov, ktorých v knihe môžeme vidieť. Autor plynule prechádza z rozprávania v prvej osobe do druhej až po tretiu osobu, čo v odraze symboliky môže znamenať postupné chradnutie Paulovej vášne a prechodu jeho správania k istej neutralite a vyblednutí citov voči Susan. Zatiaľ čo v prvej časti opisuje ich stretnutie, a rozprávanie pôsobí akoby sa nám pred očami premietal film, v poslednej, tretej časti zachádza do filozofických úvah, cítiť z neho istú apatiu a rezignáciu, a v tomto momente sa stávame už len svedkami akéhosi zahmleného obrazu jeho spomienok. Paulove myšlienky a dôsledky jeho rozhodnutí pozorujeme tak v odlišných časových etapách jeho života, čo nám dáva možnosť nahliadnuť aj do psychiky tejto postavy a vidieť tak proces jej emočného dospievania.

Paul oznamuje čitateľovi, že jeho spomienky sú skreslené prvotným momentom zaľúbenosti. To potvrdzuje aj skutočnosť, že v úvodných častiach knihy vníma vzťah medzi ním a Susan ako za niečo „rebelské“ a hovorí o tomto nezvyčajnom spojení s veľkým nadšením a entuziazmom. Čitateľ však postupne vidí, že to, čo nám najskôr Paul prezentuje ako niečo nádherné, bolo v skutočnosti zatienené sebaklamom a okolnosti sprevádzajúce ich vzťah neboli vždy ružové. Napriek tomu hovorí o svojej láske, o zamilovanosti, o svojom jedinom príbehu s veľkou dávkou citu a krehkosti. Postava Susan sa mi zdala v tomto príbehu akosi stratená. Obraz vekovo dospelej ženy výrazne kontrastoval s jej emočnou nevyzretosťou a čitateľovi sa občas natískala otázka, či Paul nebol v rovine lásky oveľa viac citovo vyrovnaný než ona.

„V ošiali zamilovanosti človek nechce láske rozumieť. Chce ju prežívať, precítiť intenzitu vecí, ktoré sa zrazu zdajú dôležité. To, ako sa zrazu život zrýchli a všetko sa krúti len okolo nás. Tú žiadostivosť a nafúkanosť. Tie radostné výlevy a pokojnú vážnosť. Tú spaľujúcu túžbu, tú istotu, tú jednoduchosť, tú zložitosť, tú pravdu a pravdivosť a skutočnosť lásky.“

Jediný príbeh je odrazom okamihov človeka od momentu zaľúbenosti po moment vytriezvenia. Jeden príbeh, ktorý ovplyvnil príbehy nasledujúce po ňom. Hovorí sa, že prvá láska je tá, ktorú sa zapamätáte. Z pohľadu Paula to platí dvojnásobne. Julian Barnes vo svojom diele len potvrdzuje, že láska je niečo, čo nedokážeme vysvetliť, je to hlboký a intenzívny pocit, zložitý a rafinovaný, ktorý nám navodí momenty šťastné, no aj tie clivé.

Julian Barnes: Jediný príbeh

Artforum, 2018 (edícia -klad)

Preklad: Barbara Sigmundová

Zobraziť diskusiu (0)