V to nedeľné ráno, keď sa mladý ježko Jefferson Bodnár z Hlinova zobudil, prekvapil ho neobvyklý pokoj, čo vládol v jeho dome. Budík ukazoval 8.30. Odkopol perinu a chvíľu ešte ostal ležať v pyžame na boku, uši nastražené. Nič. Obyčajne bolo zo spálne vždy niečo počuť: auto prechádzajúce po neďalekej ceste, vietor v korune gaštanu, praskanie krovu, šuchnutie vtáčieho krídla o okennú tabuľu. V to ráno nič. Trochu nesvoj vstal z postele a prešiel k oknu. Odhrnul záves a srdce sa mu naplnilo radosťou: sneh!

Nebol to žiaden z tých tenkých popraškov, čo vydržia pár hodín a roztopia sa pod prvým slnečným lúčom, nie, bola to poriadne hrubá, sebaistá a oslňujúco biela perina. A najkrajšie na tom všetkom boli tancujúce vločky, ktoré sa ďalej v tichosti znášali k zemi.
Už pár rokov boli letá znovu letami a zimy zimami. A bolo to veľmi príjemné. Rok sa chýlil ku koncu a zdalo sa, že Vianoce budú znovu na snehu!
Ako rád by sa vrátil do postele, jemne zatriasol niečím ramenom a zašepkal: „Zobuď sa, sneží!“ V posteli však nikto ďalší nebol, tak si zašiel do kuchyne po mobil ležiaci na stole a zavolal na prvé uložené číslo.

„Áno?“ ozval sa z druhého konca zadýchaný hlas.
„Gilbert, videl si to? Nasnežilo! Aspoň tridsať centimetrov!“
„Viem, Jeff, akurát sa chystám odhrnúť pred garážou. Zajtra ráno musím dostať Renátku von.“
„Chceš s tým pomôcť?“
„Príma, počkám na teba. Ale dones si lopatu, mám len jednu.“
„Jasné. Len do seba hodím raňajky a už som tam.“
Gilbert bol veselý prasací mladík, Jeffersonov najlepší kamarát už od základnej školy, teraz povolaním kúrenár. Mal dve vzácne veci: večne dobrú náladu a ojazdenú dodávku značky Renault, ktorú láskyplne prezýval Renátka.
Jefferson si natrel pár krajcov chleba medom a lekvárom a dychtivo si ich máčal do horúceho kakaa. Pri predstave, ako si natiahne zimnú bundu, rukavice a čapicu, vytiahne odložené bežky a vyrazí za Gilbertom, sa ho zmocňovalo nadšenie. Nedeľu sa chystal nejako pretrpieť a odrazu sa všetko zvrtlo o stoosemdesiat stupňov. Na svet sa zniesla radosť ako sneh na krajinu, ako mávnutím čarovného prútika.

Vyrazil pozdĺž lesa, spustil sa po chodníku lemovanom ríbezľovými kríkmi, kde to v lete hýrilo farbami a dnes slávnostne žiarilo bielobou. Pokračoval popri okresnej ceste, mocne sa zapierajúc do palíc, a na chrbte mu nadskakovala pevne priviazaná lopata.
V meste sa pustil cez park, kde šantili detičky všetkých druhov: malé jazvece, líščatá, šteniatka, aj diviačiky sa pretekali na sánkach a ohadzovali snehovými guľami. Jefferson sa pri ich výskote a zvonivom smiechu neubránil úsmevu. Ani by sa nemusel veľmi premáhať a hneď by sa k nim pridal.
Lenže keď ste študent geografie a máte pred sebou už len posledný ročník, čas snehuliakov je akosi za vami. Naozaj chcem byť dospelý? spýtal sa sám seba, ale odpoveď si radšej nechal na neskôr.
Gilbert si nedávno prenajal pri výpadovke malú, lacnú garáž, aby mal kde parkovať dodávku. Vošla sa tam na centimeter presne, takže bočné dvere sa nedali otvoriť a pri nastupovaní aj vystupovaní musel vždy preliezať cez zadné. Taká maličkosť však nemohla Gilberta rozladiť. Bral to ako hru. Napokon, celý život bol pre neho hra.
„Si rýchly ako blesk, ale ja už mám skoro hotovo!“ kričal z diaľky na Jeffersona.

Nepreháňal: medzi garážou a vozovkou už stihol odhrnúť široký priechod a zostávalo len málo, aby bola cesta celkom voľná. Jefferson ukázal rukavicou na tabuľu priskrutkovanú na bráne a rozosmial sa.
Bola na nej dodávka nakreslená spredu, okrúhle očká reflektorov plné sĺz. Pod obrázkom bolo rukou pripísané: Ak tu zaparkujete, Renátka sa nedostane von a bude strašne smutná. Chcete si to zobrať na svedomie?
„To kreslila sestra,“ zarehlil sa Gilbert, obutý vo vysokých gumákoch a oblečený v zelenom pulóvri. „Je dobrá, čo?“
„A ten nápis?“
„No, ten som stvoril ja... Predtým som mal len značku Zákaz parkovania, ale furt mi tam niekto stál! Tak som skúsil toto a funguje. Vidíš, záleží len, ako vec podáš.“
Jefferson si odopol lyže, odviazal lopatu a obaja sa s vervou pustili do odhŕňania. Keď po desiatich minútach skončili, chvíľu sa kochali pohľadom na dobre vykonanú prácu a naberali dych.
„Už ti dali vedieť za tú stáž?“ spýtal sa Gilbert.
„Nie, rozhodnutie by malo byť na webe zajtra...“
„Tak mi potom pošli správu, dobre?“
„Jasné.“
Odmlčali sa. Jefferson špičkou topánky donekonečna odsúval nepatrný zvyšok snehu.
„Som z toho nervózny. Keď som si v lete podával žiadosť, naozaj ma to lákalo, ale teraz, keď už sa to blíži, neviem... Najradšej by som bol... keby ma nevzali.“
„Keby ťa nevzali! Ty si fakt šiši! Všetci zvierací študenti o tom štipendiu snívajú! Celý semester u ľudí, všetko máš preplatené! Amerika, kámo! A okrem toho, ak si myslíš, že ťa nevezmú, si celkom mimo, ježinko môj zlatý. Ešte sa nestalo, že by si v niečom pohorel!“
„Berú len jedného zo šesťdesiatich,“ prerušil ho Jefferson, „vravel som ti?“
„Hej, ale ten jeden zo šesťdesiatich budeš ty. A ja ťa prídem do Vilburgu navštíviť!“
Na chvíľu sa odmlčal a potom potichu dodal:
„Ale bude to fakt divné, keď tu nebudeš...“
Takú dôvernosť Jefferson nečakal. Keďže ani jeden ani druhý nemali vo zvyku vyjadrovať svoje pocity, nastalo medzi nimi trochu rozpačité ticho. Nie však nadlho, pretože spoza zákruty sa práve vyrútil snehový pluh. Napredoval rýchlo a mohutná trojuholníková radlica vpredu odhadzovala na obe strany obrovské masy snehu. V meste si šofér musel dávať pozor, aby nezavalil chodníky, ale tu už žiadne ohľady nebral a zjavne si jazdu užíval.
„Nie,“ zašepkal Gilbert, „len to nie, prosím...“
Obaja sa pritisli ku dverám garáže. Rachotiace oceľové monštrum sa k nim nezadržateľne blížilo. Keď bolo len kúsok od nich, Gilbert rozoznal šoféra, nutriáka Marcela, všeobecne známeho zamestnanca mestskej správy. Len čo sa Marcel dostal za volant – a bolo jedno, či riadil kosačku, polievacie vozidlo, smetiarske auto, či snehový pluh – začal sa správať ako blázon. Stiahol hlavu medzi ramená, zahryzol si do spodnej pery, a dupol na plyn.
Gilbert vybehol na kraj vozovky a mával rukami, aby pritiahol jeho pozornosť:
„Marcel! Zastav!“

Akoby hrach na stenu hádzal. Nutriák vo vytržení zízal na sneh, čo odstrekoval spred vozidla. Ešte viac pridal a pred garážou spôsobil regulárny zával. Sneh, ktorý Gilbert predtým hodinu odhŕňal, sa za necelé tri sekundy vŕšil presne tam, kde predtým, ale v omnoho vyššej hromade. Ako v dokonale načasovanej groteske.
„Marcel, to nemyslíš vážne!“ zjačal Gilbert po pás v snehu, a nazlostene hodil za nutriákom čapicu.
Ale len čo za sebou zbadal vyjaveného Jeffersona, pricapeného o vráta garáže a napoly zasypaného, pochytil ho ďalší z dlhej série záchvatov bláznivého smiechu, ktoré ich priateľstvo sprevádzali odjakživa. Za tých dvadsať rokov sa spolu veľa nasmiali, zažili pár ťažších chvíľ, párkrát sa ocitli v úzkych a občas sa aj trochu nudili, ale nikdy jeden druhého neopustili.
Keď o pár minút konečne vyhrabali zo záveja a od snehu oprášili seba aj lopaty, vrátila sa im dobrá nálada.
„Tak si to dáme znovu?“ navrhol Gilbert.
„Čo iné nám zostáva,“ vzdychol Jefferson. „Aha, pozri, čižma...“
V akčných románoch a filmoch to tak často býva. Všetko pôsobí pokojne do chvíle, keď veci odrazu naberú obrátky: do noci sa ozve desivý výkrik, zaznie výstrel, alebo sa z útesu zrúti auto, proste nejaká pôsobivá scéna. Tu stačili tri nevinné slová, ktoré Jeffersonovi vykĺzli z úst: „Aha, pozri, čižma...“ Keď to vravel, ani vo sne by mu nenapadlo, že práve odpískal koniec prestávky.
„Hej, a nie je ani moja, ani tvoja...,“ komentoval nález Gilbert, kým sa štvornožky štveral na hromadu snehu s energiou šerpu zdolávajúceho Mount Everest.
Keď dosiahol vrchol, chytil čižmu jednou rukou a potiahol. Nehýbala sa. Oblapil ju oboma, ale výsledok bol rovnaký: žiadny. Bol to celkom obyčajný gumák menšej veľkosti.
„Tak ty takto!“ zahromžil Gilbert a zaprel sa oboma nohami ako vzpierač. „Ú-ú-ú-ú-uch! Buď sa pohneš, zlatá moja, alebo mi povieš, prečo nechceš! Ú-u-u-u-uch!“
Ako sa dalo čakať, prekopŕcol sa dozadu s čižmou v rukách a pristál na zadku Jeffersonovi pri nohách. Tentokrát sa ale ani jeden z nich nezasmial. Obaja upierali pohľad na jeden a ten istý bod hore, kde už netrčal gumák, ale – aspoň tak sa javilo Jeffersonovi, ktorý mal dobrý zrak – žltá vlnená ponožka s modrými hviezdičkami.
„Bastriguli motyka“ hlesol Gilbert, lebo ohúrenie v ňom prebudilo literárne sklony a slušnú výchovu.
„Bre-é-é-hikk!“ vykvikol Jefferson, jediný občan krajiny zvierat, ktorý vydával tento podivný zvuk, keď ho čosi vydesilo.
„Myslíš, že je v tej ponožke aj noha?“ spýtal sa Gilbert.
„Bolo by to lo... bolo by to lolo... bolo by to logické,“ koktal Jefferson. „Ideš sa pozrieť?“
Vzápätí ho prepadla desivá myšlienka: Tú ponožku som už niekde videl... Mozog sa mu prepol do režimu zrýchlené vyhľadávanie. Niekto z rodiny? Možno sestra Chelsea? Nie. Spolužiak alebo spolužiačka z vysokej? Tiež nie. Niekto zo zájazdu Vyletelka? Možno. Najviac ho miatol pocit, že osoba, na ktorej tú ponožku videl, mu bola blízka.
Druhý výstup bol pomalší, akoby sa šerpa Gilbert obával, že naňho zhora vyskočí yeti. Asi dvadsať centimetrov od vrcholu napriahol ruku a obrátil sa, akoby čakal od priateľa povzbudenie. Potom chytil konček ponožky špičkami prstov a potiahol. Tentokrát nenarazil na žiaden odpor, takže k oblohe odrazu trčalo ľavé chodidlo, celé biele, a lýtko porastené svetlou srsťou.
„Á, frasa!“ zaklial Gilbert, už o čosi menej vychovane. „Kde sa tu tento berie?“
„Frihihííííí!“ zaškrípal Jefferson tisnúc si päste k ústam.
Gilbert už oboma rukami freneticky hrabal, aby majiteľa nohy vyslobodil.
„Poď mi pomôcť, kruci! Možnože je ešte nažive!“
Samozrejme, pomyslel si Jefferson. Prečo mi zapaľuje tak strašne pomaly? Mám za sebou päť rokov vysokoškolského štúdia. Dĺžku rieky Brahmaputra ovládam s presnosťou na päťsto metrov, dokážem na glóbus nakresliť všetky zámorské trasy osemnásteho storočia, ale keď je niekto zavalený snehom dva metre odo mňa, tak len stojím vrastený do zeme ako nejaký petržlen.
„Nie, počkaj, najskôr zavolaj záchranku!“ zakričal Gilbert.
„Treba stlačiť osmičku, že?“
„Nie, myslím, že to zmenili, teraz je to štrnástka.“
„A nie náhodou šestnástka?“
„Neviem, celkom si ma doplietol.“
„Pomóc!“ rozkričal sa Jefferson, lebo mu nič lepšie nenapadlo. V tej chvíli pri nich zastala luxusná limuzína a za spusteným okienkom sa objavila tvár elegantného, na ježka ostrihaného capa.
„Môžeme vám nejako pomôcť?“
„Áno, zavolajte záchranku! Rýchlo!“
Cap sa nevzrušene obrátil k manželke koze.
„Vytočte sedmičku, Magdaléna, buďte taká milá.“
Jefferson vyliezol hore za Gilbertom a obaja sa pustili odhrabávať nohu. Lopaty neprichádzali do úvahy, boli príliš ostré a nebezpečné. Za okamih Jefferson odhalil koleno a potom aj stehno. Telo bolo natočené dolu, akoby osoba hodila šípku do záveja.
Keď uvoľnili boky, bez toho, aby sa nejako dohovárali, obaja zachytili pás nohavíc a silno potiahli.
„Prepána, je celkom zmrznutý!“ precedil cez zuby Gilbert.
Dotyčný bol trochu pri tele, mal na sebe dlhú bundu pozapínanú až po posledný gombík a okolo krku vlnený šál. Uložili ho na chrbát, rukou mu zmietli z tváre sneh a posledné vločky sfúkli. Oči mal zavreté, výraz pokojný.
„Ó, nie,“ zaúpel Jefferson. „Emil...“