Žalostná, neúplná ľudská figúra, torzo nepredstaviteľného utrpenia. Čosi tak bolestne obmedzené, že si iba s problémami predstavíte konkrétnejšie podoby. Vždy, keď som mal celistvejšiu vizuálnu verziu tejto zničenej postavy, objavil sa nový detail pretvárajúci už beztak hrozivý obraz na ešte hrozivejší. Bez končatín, bez zubov, bez jazyka. Nepredstaviteľné.

Toto že je človek? Zaznie nevedomky často. Dostával som sa do konfliktu sám so sebou. Skúšal svoje predstavy o limitoch existencie, pokiaľ by som bol ochotný a schopný žiť, keby som sa ocitol na rovnakej nemocničnej posteli ako protagonista románu — Johnnymu dali pušku. Pôvodný text vznikol na prahu druhej svetovej vojny a obracia sa za tou predchádzajúcou, ku ktorej priskakujú literárne ikony — Erich Maria Remarque (Na západe nič nové), Ernest Hemingway (Zbohom zbraniam), Ernst Jünger (Válečné deníky, V bouřích ocele). Dalton Trumbo v tejto literatúre veľmi silne volá po tom, aby sa tragédia vojny neopakovala. Prináša — deštrukciu, tortúru, depresiu. Ak prežívate v takýchto momentoch depresiu, je to aspoň znakom toho, že ste ostali nažive.

Ak vo vás podobné heslá vyvolávajú odpor, alebo sa vás dotýkajú na krehkých miestach, Dalton Trumbo, americký scenárista a ľavicový revolucionár, vám nedokáže odovzdať nijakú optimistickejšiu verziu. Ako sa dozviete v predslovoch, ktoré vznikali vplyvom nových historických okolností, sám chcel do diela neraz zasiahnuť, revitalizovať ho, upraviť. Pod tlakom zmien, ktoré si všímal. Zrejme boli podstatne ďalej ako jeho kreatívna fantázia. Napriek tomu ostáva kniha vo svojej autentickej podobe. Starší slovenský preklad Jarmily Samcovej dokonca vyšiel v podmienkach komunistického režimu, a ako mi spomínal kolega, pred nástupom do vojenskej služby s ním kniha zakývala.

Celá ľudská tragédia v románe Johnnymu dali pušku sa odomyká eufóriou. Ulice v mestách zaplnili sprievody s dychovou hudbou, na telách fešácke, priliehavé uniformy a vo vzduchu bolo cítiť spoločenské zmeny masívnych rozmerov. Geopolitika mala touto vojnou vkročiť do novej historickej etapy. Monarchie sa otriasali v základoch a vývoj vojny čoraz viac našepkával, že sa konflikt ukončí v ich neprospech. To tušenie nového sveta vyvolávalo vášne. Akoby dychovka nikdy nemala prestať hrať, akoby sa vojaci nikdy nemali prestať lúčiť so svojimi blízkymi, akoby deti nikdy nemali vytrhnúť ruky z dlaní svojich otcov, akoby priateľky nikdy nemali povoliť zo zamilovaného objatia, skrátka, akoby mládenci nikdy nemali vytriezvieť. Akoby guráž, ktorá sprevádzala začiatok, mala poraziť smrť, ktorú vojna nevyhnutne prináša v patetických momentoch vojenského lúčenia.

Joe Bonham patril k chudobnejšej strednej vrstve. Prežil šťastné, no obyčajné detstvo s početnými Vianocami, narodeninami a silné momenty z minulosti sa stali radosťou v kritických momentoch, keď ostal nehybne ležať. Reprezentujú nádej, hoci ide o retrospektívu a všetko dobré je súčasťou minulosti. Získavame celistvejší portrét Joea a jeho rodičov, známych, ľudí zo susedstva a partnerky. Veď každý malý portrét je plný šťastných a pre svet bezvýznamných chvíľ.

Vojne na šťastných chvíľach nikoho z nás nezáleží. Psychologický rozmer románu Johnnymu dali pušku dokáže napadnúť tenké vrstvy vnútra. Premietne vám pred očami vašu rodinu a šťastné momenty a ostro skritizuje fakt, že by ste o čokoľvek zo svojej vlastnej histórie mali prísť na cudzí úkor.

„Na umieraní nie je nič vznešené. Ani ak zomrieš za česť. Ani ak zahynieš ako najväčší hrdina, akého kedy svet videl. Ani ak budeš taký veľký, že sa na tvoje meno nikdy nezabudne, no kto už je taký veľký? Najdôležitejší je váš život, ľudia. Okrem prejavov nie ste ako mŕtvi hodní ničoho. Nenechajte sa viac klamať. Nevšímajte si ich, keď vás budú potľapkávať po pleci a hovoriť, poďte, musíme bojovať za slobodu či za hociktoré iné slovo. Povedzte len, pane, nemám čas na umieranie, mám toho veľa, potom sa otočte a utekajte ako o život. Čo vznešené je na tom ležať v zemi a hniť? Čo vznešené je na tom nikdy viac neuvidieť slnečné lúče? Čo vznešené je na tom, že ti odtrhlo nohy aj ruky? Čo vznešené je na tom, že si idiot? Čo vznešené je na tom, že si slepý, hluchý, a nemý? Čo vznešené je na tom, že si mŕtvy? Pretože, keď si mŕtvy, človeče, je po všetkom. Je koniec. Si menej ako pes, ako potkan, menej ako včela alebo mravec, menej ako malá biela larva, čo sa mrví po hnojisku. Si mŕtvy, človeče, a zomrel si pre nič. Si mŕtvy, človeče. Mŕtvy.“ (s. 116)

Dalton Trumbo: Johnnymu dali pušku

Literárna bašta, 2022

Preklad: Daniela Krnáčová

Zobraziť diskusiu (0)