Jón Kalman Stefánsson: Príbeh o Áste
Ásta, ktorej meno – ak si odmyslíme posledné písmeno – po islandsky znamená láska, je hlavnou postavou v poradí dvanásteho románu známeho a obľúbeného islandského autora Jóna Kalmana Stefánssona. Ako má autor zvykom, nesústredí sa však len na jeden život, jeden príbeh, ale rozpráva aj o jej rodine, o osudoch, ktoré sa navzájom preplietajú a ovplyvňujú, o láske v jej mnohých podobách, ľudských túžbach, strate a ľútosti, vyrozprávaný s citlivosťou a pochopením.
Existuje snáď krajšie slovo ako tešiť sa?
Čosi Sigvaldimu vravela, tá sivooká žena, ale nerozumel jej ani slovo, taký bol do niečoho zahĺbený – čo to len bolo? Aha, áno, samozrejme, ako len mohol zabudnúť! Keď mala Sesselja päť rokov a Sigvaldi ju učil čítať.
Vždy sa vtedy tešil a ponáhľal sa z práce domov. Celý deň vymýšľal rozprávky okolo písmeniek, ktoré sa v ten deň mala naučiť. A Sesselja ho často už čakala v okne, a keď videla, že sa blíži, zvýskla a zatlieskala, a Sigrid už mala pripravenú kávu. Potom sa Sigvaldi usadil za kuchynský stôl so Sesseljou na kolenách a pomaly si prešli učivo. Sigrid zatiaľ hrala pasians, fajčila a v pravom kútiku úst sa jej často objavil ten takmer nebadateľný úsmev. A občas sa Sesselja celkom nečakane zohla k Sigvaldiho ruke a vtisla na ňu bozk. To bolo šťastie, povedal nahlas. Aké je len úžasné tešiť sa na život. Neopísateľný pocit! Veď vieš, len tak sa zobudiť a tešiť sa na raňajky s tými, na ktorých ti záleží. Nie je to dar? Nie je to... vtom na tvári pocítil kvapky. Akoby sa žena rozplakala. Nebodaj to je so mnou také zlé, pomyslel si Sigvaldi, zodvihol pohľad...
... a lial sa naňho dážď, keď postával pri autobusovej stanici na ulici Kalkofnsvegur. Čakal, až sa z jesenného dažďa vynorí autobus zo západu, s Ástou na palube.
Už tam čakal dlho, aspoň polhodinu. Za budovami v prístave, poväčšine skladmi a Nissenovými búdami, sa v diaľke črtali sťažne zakotvených lodí. Sigvaldi preklínal sám seba. Že prišiel príliš skoro, že sa ponáhľal z práce. Nezostal tam, hoci mal roboty vyše hlavy, ako obvykle, súrne povinnosti. Nedokázal sa však sústrediť. Bol strašne nervózny. Obával sa, že bude meškať. Že tam Ásta bude stáť osamote v daždi, vedľa kufra. Z nejakého dôvodu tú myšlienku nedokázal domyslieť do konca... určite to bola iba hystéria. Nevedel si však pomôcť. Bol taký nervózny, že sa nevedel sústrediť, v žalúdku mal ťažkú guču a chlapcom odpovedal samé nezmysly. Taká hlúposť! Vyrazil a prišiel príliš skoro. Samozrejme. Dalo sa to čakať. A nakoniec ani nevedel vydržať v aute, musel vystúpiť a odvtedy stál vedľa čakárne. Už polhodinu a bol premočený až na kosť. Od mora fúkal silný vietor a vtláčal mu jesenný dážď cez odev. Určite ochoriem, dočerta, poondený debil, mrmlal si popod nos a fajčil už siedmu cigaretu. Balíček mu vo vrecku celý premokol a poslednú sa mu ledva podarilo zapáliť. Šesť cigariet za čosi vyše polhodinu, a už fajčil siedmu. Toľko nefajčil už roky. V poslednom čase fajčil nanajvýš desať denne. Občas ešte menej. Cítil v pľúcach, že fajčil priveľa a príliš rýchlo. Dočerta. A Sigrid bude určite prekvapená, že sa mu cigarety tak rýchlo minuli. Jedine, že si zajtra vystačí s dvomi či tromi. Nebude to ľahké. Čoskoro už nič nebude ľahké.
Sigvaldi vdýchol dym. Nervózny? Áno, trochu. Trochu? Nie, viac než trochu. Ásta ho nečakala. Jeho vôbec neočakávala. Predpokladala, že ju bude čakať pestúnka. Sedela v autobuse, ktorý sa blížil do centra, už musel byť blízko, a tešila sa, až zase uvidí svoju pestúnku. A vráti sa domov. Tešiť sa. Nie je to jeden z najkrajších pocitov na svete? Tešiť sa na niekoho. A najmä sa tešiť, že uvidíš niekoho, koho máš rád. Vtedy človek žije.
Vtedy žije.
A potom sa čosi stane.
