Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Jón Kalman Stefánsson: „Snažím sa nesklamať dôveru svojich postáv“

Stefánsson vytvára svety, v ktorých sa dá ľahko stratiť. Nie preto, že by boli zamotané (aj keď občas trocha sú), ani nie len tak štandardne, ako sa strácame, keď nás niečo veľmi baví alebo je to napínavé. V Stefánssonových knihách sa človek môže stratiť celým svojím ja, hlboko a viacúrovňovo. Ako to robí, a najmä prečo? Kde hľadá inšpiráciu? A existuje naozaj článok o dážďovkách? Odpovede na tieto (a aj mnohé iné) otázky poskytol sám spisovateľ.

(Rozhovor bol pôvodne publikovaný v Denníku N, zverejňujeme ho so súhlasom redakcie.)

Ako vznikala kniha Tvoja neprítomnosť je tma?

Občas hovorievam, že sa mi ešte nikdy nepodarilo napísať knihu, ktorú som chcel. A som za to vďačný. Keď začínam, mám, prirodzene, nejaký plán, pripravil som si materiály, prečítal si pramene, ak treba, niečo som si rozmyslel, nechal som veci vykvasiť, ale len čo sa pustím do písania, príbeh, či skôr príbehy vždy naberú nečakaný smer; z hlbín sa vynoria postavy a udalosti, ktoré sa dožiadajú pozornosti.

Mám síce predstavu, kam sa chcem uberať, ale iba nejasnú, vlastne veľmi matnú; cestujem v hmle, neviem, kde napokon skončím, čo ma čaká, a väčšinou mám už veľkú časť knihy, príbehov, hotovú, keď konečne začnem tušiť, kam vlastne smerujem.

V knihe Tvoja neprítomnosť je tma, rovnako ako v iných knihách, prepájate minulosť s prítomnosťou, vediete čitateľa príbehmi krok po kroku a informácie dávkujete po kúskoch. Vaša práca s členením textu pripomína filmový strih. „Striháte“ jednotlivé príbehy po ceste, alebo ich máte najprv premyslené a striháte ich, až keď sú hotové?

Povedal by som, že oboje; veľa vecí mi napadne až pri písaní, udalosti a postavy zaplavia papier. Niekedy to príde pomerne dobre sformulované a pri následnom čítaní už nemusím veľa korigovať, hoci vždy sa nájde niečo, čo treba opraviť alebo prepísať; ale občas si text vyžaduje ešte veľa dodatočnej práce, musím z neho časti odstrániť, prepísať, skrátiť – dokonca sa stáva, že musím vyhodiť celé scény, na ktorých som niekoľko týždňov pracoval, bol s nimi pomerne spokojný, no potom sa ukázalo, že nie sú dosť dobré alebo sa skrátka nehodia do sveta, ktorý vytváram.

Písanie románu je ustavičná práca, náročná, často veľmi obohacujúca, vyčerpávajúca, ale zároveň plná pochybností, či ste na správnej ceste, či to, na čom pracujete, obstojí. Tie pochybnosti sú však veľmi dôležité, a nech už sú akokoľvek náročné, neraz sú tým najlepším spojencom.

Vaše knihy majú schopnosť v čitateľoch vzbudzovať silné emócie. Ako sa cítite vy, keď píšete? Prežívate svoje písanie, alebo ste viac pozorovateľ, kronikár?

Pri písaní sa do diela celý vložím, je v ňom celé moje vedomie, vnímanie, všetky moje pocity. Myslím, že som pri písaní skôr zahĺbený do textu, do slov než nezaujatý pozorovateľ; mám v sebe akýsi zápal, čo ma poháňa vpred, určité pocity, tušenie, ktoré nasledujem. Trochu akoby som pri písaní ani o ničom nerozhodoval, jednoducho iba... píšem.

To sa potom zmení, keď po sebe text čítam, na konci pracovného dňa aj keď s textom, s jednotlivými scénami pracujem neskôr. Román si prečítam nespočetne veľakrát, v rôznych štádiách rozpracovania. Pri čítaní do procesu vstupuje logické myslenie, uvažovanie, snažím sa vytvoriť si o všetkom racionálny prehľad.

Ale ľudia, postavy, vždy vychádzajú z môjho vnútra a myslím, že ich skôr cítim, než že by som ich premyslene, logicky definoval. Koniec koncov si ich nevymýšľam, rodia sa pri písaní, vynárajú sa z akýchsi hlbín.

V knihe spomínate, že listy kňaza Pétura sú uložené v Národnej knižnici. Je to pravda, alebo fikcia? Existuje naozaj článok o dážďovke?

Dobrá otázka. Vlastne si nie som úplne istý. Neviem, či svoje postavy zakladám na ľuďoch, ktorých poznám, alebo som o nich počul alebo čítal. Ako som povedal pred chvíľou, postavy si nevymýšľam, skrátka sa zjavia, keď píšem, vtedy vznikajú. Akoby žili v inom svete, inej dimenzii, paralelnom vesmíre, do ktorého sa mi pri písaní otvoria dvere.

Ale niektoré postavy, napríklad Pétur alebo Gudrídur, sú možno do istej miery inšpirované ľuďmi, na ktorých som narazil, či už vo vlastnom živote, alebo som o nich čítal, alebo počul; neviem. Všeličo počujem, zažívam, čítam, ale väčšinu z toho zabudnem, ponorí sa to do hlbín, zmizne v nich; ale možno sa niečo z toho opäť pri písaní opäť vyplaví na povrch, akurát v inej podobe.

Zároveň však platí, že literatúra, ktorá žije, ktorá na ľudí vplýva, sa stáva skutočnosťou, stáva sa súčasťou našej reality a sveta. Takže áno, všetky listy a články, čo spomínam, sú teda skutočné.

Jón Kalman Stefánsson. Foto: Einar Falur Ingólfsson

V tejto knihe je rozprávač trocha iný ako vo vašich predošlých dielach. Najskôr som si myslela, že ide o reálnu osobu, prítomnú v hlavnom príbehu, ku koncu sa mi zdalo, že ste rozprávača rozdelili do dvoch postáv; jednej pasívnej, ktorá pozorovala, a druhá, naopak, vstupovala do príbehu. Vysvetľovala som si to tak, že druhá z osobností rozprávača je symbolom toho, že okrem objavovania príbehov máme aj moc ich tvarovať, ovplyvňovať. Kým je rozprávač pre vás?

Keď som knihu začínal písať, netušil som, čo mám v rukách; vlastne som tápal v hmle, videl som len nejasné obrysy. Vedel som, že to je muž, čo stratil pamäť, ale nevedel som, odkiaľ prišiel, kto to je, prečo má amnéziu; a vonkoncom som netušil, čo ho čaká. Môj posledný román pred Neprítomnosťou, Ástin príbeh, sa končí tak, že rozprávač, anonymný spisovateľ, vstúpi do svetla, alebo ako sa píše v románe: „Dorazil som k majáku. S náručou plnou kníh, hudby a spomienok som vkročil do svetla, ktoré roztína tmu.“

Pravdupovediac som na to úplne zabudol, až rok či dva po tom, ako Neprítomnosť vyšla tu na Islande, mi napadlo, alebo som možno narazil na poznámky, čo som si zapísal pri príprave knihy, že muž s amnéziou, ktorý sa mi zjavil na začiatku románu, asi mal byť spisovateľ z Ásty; vystúpil zo svetla a nič si nepamätal.

Očividne som na to zabudol, skrátka sa mi to vymazalo z pamäti, len čo svet Neprítomnosti začal naberať tvar. Ale dalo by sa povedať, že Neprítomnosť vystúpila z Ástinho príbehu, alebo aspoň rozprávač; a ten je čiastočne, ale naozaj len čiastočne, založený na mne.

Vždy, keď začínam nový román, vedome aj nevedome sa snažím nachádzať nové perspektívy a spôsoby rozprávania; sú to neskutočne dôležité aspekty, takmer všetko totiž môže závisieť od toho, ako to vyriešite. Rozprávač v Neprítomnosti je jedným z mojich neúnavných pokusov román rozširovať, nachádzať nové metódy, cesty, a vytvárať tak svet, ktorý prenikne hlboko do čitateľovho vnútra, snáď ho dojme, a zapôsobí naňho spôsobom, akým nás dokáže ovplyvniť len literatúra.

Vaše knihy sú akýmisi Hrami o trón, kde obyčajní ľudia nebojujú so zbraňami v bitkách, ale zvádzajú ťažké, niekedy aj smrteľné vnútorné boje. Nezmieriteľná bolesť Bárdura po smrti priateľa alebo Eiríkovo zúfalstvo prameniace z rodinnej histórie sú jedna vec – ide o kľúčové postavy. Ale čo taký Kári, ktorý zažiari v príbehu, zanechá za sebou silnú spomienku na koly v plote, jeho skica ožíva a zostáva v pamäti. Je vedľajšou postavou, no napriek tomu má svoje nezameniteľné miesto v mozaike. Ako si rozkladáte silu jednotlivých príbehov a postáv v mozaike?

Ľudia ma vždy zaujímali, ich rozdielnosť ma udivovala aj tešila. Neustále stretávam a spoznávam ľudí s vlastnosťami alebo kombináciou čŕt, aké som ešte nevidel.

Veľmi skoro, už ako dieťa, som si uvedomil, že ľudia sú zväčša oveľa zložitejší a komplexnejší, než sa na prvý pohľad zdá. Snáď každý človek v sebe skrýva priestory a zákutia, ktoré spozná len málokto, možno nikto – možno ani on sám; veď neustále spoznávame sami seba, objavujeme o sebe nové, nečakané veci, ktoré sa vynoria, keď sa ocitneme zoči-voči novej skúsenosti alebo novým časom.

Ako dieťa som sa čudoval, keď ľudia, ktorých som dobre poznal, najbližšia rodina a priatelia, v rôznych situáciách zrazu prejavili nové stránky svojej osobnosti alebo sa zachovali nečakaným spôsobom. Doma boli nejakí, ale keď sa vybrali von, boli zrazu trochu iní. Ako dieťa som sa nad tým často zamýšľal. A rozmýšľal som, svojím detským spôsobom, či neustále nehráme nejakú úlohu, kým teda v skutočnosti sme, alebo sa snáď človek neustále vyvíja, ako predmet, čo pri kovaní stále mení tvar?

Myslím, že táto zvedavosť, ktorú mám od detstva, záujem o ľudí a údiv mi pri písaní prišli vhod. Do istej miery píšem preto, aby som lepšie pochopil svet, život, smrť a – človeka. Pri písaní sa skrátka rozlejú po povrchu, či z mojej ceruzky, komplexní, chybní, zlomení, krásni, zbabelí, odvážni, nadšení, tajomní... O ľuďoch sa mi vždy písalo ľahko a zdá sa, že postavy, čo sa mi vynárajú z hlbín, mi dôverujú; snažím sa tú dôveru nesklamať tým, že ich vykreslím čo najlepšie. Ideálne ešte o trochu lepšie.

Tvoja neprítomnosť je tma. Foto: Jakub Kratochvíl

V knihe hovoríte o rodinných históriách zo vzdialenej minulosti. Skúmate históriu vlastnej rodiny a vkladáte ju do kníh? Napríklad Gudrídur. Je jej predobraz inšpirovaný minulosťou vašej rodiny?

Niektoré z mojich kníh sú sčasti autobiografické a zapracoval som do nich isté veci z rodinnej histórie či vlastného života. Ale väčšinou tak, že si vezmem nejakú príhodu, udalosť, nejasnú spomienku a použijem ju ako podnet na rozbehnutie príbehu; hneď ako však začnem písať, opraty prevezme tvorba, mení to, o čo sa opieram, občas podstatne, takže nakoniec sa možno päť percent zakladá na mojom živote či rodinnej histórii, zvyšok je literatúra.

A som rád, že to tak je. Umožňuje mi to pracovať s tými istými príhodami viac než raz, vždy sa z nich totiž vyvinie niečo nové, niečo nečakané a úplne iné. Navyše sú mnohé príhody z mojej rodiny nejasné, tí, čo si ich pamätali, už zväčša umreli a moja pamäť je deravá, nemožno očakávať, že ich použijem inak než v obmedzenej miere.

Ale popravde vôbec netuším, kde sa vzala Gudrídur; hneď ako sa mi však zjavila – a prišla nečakane, nevedel som, že sa príbeh či príbehy vrátia do takej dávnej minulosti, do odľahlej chalúpky v horách –, mal som pocit, že ju poznám celý život. Že vždy prebývala vo mne, v mojom krvnom obehu. A slová ju odtiaľ skrátka vyplavili.

Jedným z kľúčových momentov knihy je scéna, v ktorej sa Skúlli lúči so svojou ženou a spomína si na vlastnú minulosť. Je to veľmi, veľmi smutná scéna. Prečo je taká srdcervúca? Odkiaľ sa berie ten smútok?

Nemám v úmysle čitateľov rozplakať, teda, nie vedome, ale ten zármutok, čo spomínate, žiaľ, vyplýva z ich príbehu, života. Píšem o živote tak, ako ho vidím, ako ho zažívam, vnímam.

Žiaľ, smútok, kde sa títo súrodenci berú? Možno z melanchólie, ktorú som vždy pociťoval, a myslím, že ju má ľudstvo odjakživa v sebe. Pretože vieme, že jedného dňa umrieme, vieme, že hoci naše životy občas akoby napĺňali celý svet, ktorý sa sfarbuje našou prítomnosťou, predsa sme len tiene, naše životy sú len prehánka či zakašľanie, v jednej chvíli sme tu, v ďalšej sa vytratíme, bez stopy, akoby sme ani nikdy nežili.

Jedným z dôvodov, prečo píšem a čo ma poháňa vpred, nástojčivo, občas zúfalo, je túžba to zmeniť; zaistiť, aby naše životy neboli len tiene na povrchu zeme, ktoré za okamih uplynú a potom upadnú do zabudnutia.

Myslím, že jedným z dôvodov, prečo píšem, je ten, že chcem, aby mal život zmysel. Aby na dňoch, čo teraz uplývajú, záležalo. Nielen v súčasnosti, ale aj neskôr, oveľa, oveľa neskôr, aby sme dlho po našej smrti zostali nažive – aspoň ako pocit – v srdciach tých, čo sa narodia po tom, ako sa my vytratíme. Moje knihy sú teda zároveň aj odkazom do budúcnosti, nezabudnite na nás... Musíme však žiť spôsobom, aby sme im pripadali hodní zapamätania.

Vo vašich knihách je veľa hudby, nie obrazne, ale doslova. Je evidentné, že hudbu milujete. Prečo je pre vás taká dôležitá a prečo ste sa rozhodli dokonca v knihe uverejniť playlist? Niekomu by sa mohlo zdať, že je to už príliš – nielenže si nárokujete na čitateľove oči, ale ešte aj na jeho uši. A čo jeho slobodná vôľa?

Hudba v mojom živote vždy hrala veľmi dôležitú úlohu. Počúvam hudbu, odkedy sa pamätám, mala na mňa rovnako zásadný a formujúci vplyv ako literatúra. Pri písaní na mňa hudba neustále dolieha, atmosféra z pesničiek, zo skladieb, úryvky z textov, občas tak nástojčivo, že si prerazí cestu do rozprávania, chce sa stať súčasťou sveta, ktorý vytváram.

Všetko, na čom mi záleží, si skôr či neskôr nájde cestu do mojej tvorby, a hudba je pre mňa natoľko dôležitá a významná, že sa prirodzene stáva súčasťou mojich románov. Platí to predovšetkým v tomto, Eiríkur a jeho otec sú muzikanti a snažia sa prostredníctvom hudby nájsť spoločnú cestu, používajú ju ako komunikačný prostriedok, lebo sa spolu nedokážu rozprávať.

Pesničky sa často objavia samy, skrátka sa vynoria a ja cítim, že je zbytočné snažiť sa ich vytesniť, sú súčasťou sveta, ktorý vytváram. Neraz dokonca ovplyvňujú dej; neslúžia len ako ozdoba, nie sú pasívni pasažieri, ale aktívna súčasť tvorby. Občas však musím vhodnú pieseň hľadať, čo býva zábavné a obohacujúce.

Mnohé z pesničiek, ktoré sa do mojich románov dostanú, ma sprevádzali dlho, sú to dobrí priatelia, sú súčasťou môjho života a mám radosť, keď pomyslím na to, že ľudia po celom svete, neznámi ľudia, ktorých pravdepodobne nikdy nestretnem, objavia vďaka mojim knihám novú hudbu, pesničky, ktoré sa možno stanú súčasťou aj ich životov. V takom prípade sa mi podarilo obohatiť im život.

Obzvlášť rád zapracovávam islandskú hudbu s vedomím, že si ju čitatelia mimo Islandu možno vypočujú. Ale každá pesnička sa v románe nachádza schválne, je neodlučiteľnou súčasťou jeho literárneho sveta. A, samozrejme, že sa snažím čitateľa ovplyvniť, veď preto píšem, chcem vplývať na jeho pocity, rozpoloženie, zanechať v ňom niečo, čo v ňom navždy zostane.

Diváci festivalu SCANDI mohli počas festivalu v januári vidieť film Letné svetlo a potom príde noc. (Film by mal ísť do filmovej distribúcie v auguste 2023.) Vo filme ste si zahrali malú úlohu. Kde vás máme vyzerať?

Haha. Áno, je to pravda. Režisér Elfar Aðalsteinsson, mimochodom, úžasný človek, si stanovil ako podmienku, že si vo filme zahrám malú úlohu. Nemalo zmysel snažiť sa z toho vyvliecť, bol vytrvalý!

Takže som si vo filme zahral taxikára s tromi-štyrmi replikami, a ešte sa objavím v jednej scéne, spolu s manželkou, Sigríður Hagalín Björnsdóttir, ktorá je tiež spisovateľka, autorka štyroch skvelých románov; ku koncu filmu sedíme pri veľkej hostine. Veľmi ma to bavilo, môcť sa zoznámiť s filmovou produkciou.


Filmy, ktoré sú natočené podľa kníh, sú väčšinou tvrdým orieškom – fanúšikovia kníh sú s nimi zriedka spokojní. Príčiny sú logické – vo filmoch nie je dosť priestoru na to, aby sa držali predlohy. Ste spokojní s filmovou adaptáciou?

Súhlasil som, aby Elfar Letné svetlo sfilmoval, lebo som mu dôveroval, že nakrúti film, ktorý síce bude založený na mojej knihe, ale zároveň bude samostatným umeleckým dielom. Pri filmovom spracovaní literatúry to tak jednoducho musí byť. Film nemá knihu „napodobňovať“, snažiť sa ju zopakovať, to je zbytočné, kniha už predsa napísaná je, treba vytvoriť nové dielo. Ide o také odlišné umelecké formy, že film sa musí do určitej miery vydať inou cestou.

Keď pozerám film nakrútený podľa literárnej predlohy, ani mi nenapadne očakávať, že film zreprodukuje môj zážitok z knihy, že bude „ako“ kniha. Knihu som si už prečítal; keď idem do kina na film nakrútený podľa nej, musím predsa dúfať, že uvidím niečo nové, nový, inakší svet, aj keď založený na tom, čo poznám z knihy, ale predsa nový. Veď načo sfilmovať knihu, ak nám film neprinesie nič nové?

Elfar celý scenár napísal sám, poslal mi ho na prečítanie a počas nakrúcania občas aj ojedinelé scény, aby som mu ich pomohol prepísať. To som aj urobil, s veľkou radosťou. Bolo zaujímavé to všetko sledovať. O filme však nemám ani poňatia, neviem, aké v ňom platia pravidlá, spisovateľ sa na veci díva úplne inak ako režisér. Všetko som sledoval, ale na samotnú výrobu som prirodzene a našťastie nemal žiaden vplyv.

Aké sú vaše spisovateľské zvyky? Píšete pravidelne, v rovnakom čase? Máte nejaké obľúbené miesto?

Najlepšie sa mi pracuje ráno a počas prvých týždňov, keď píšem nanečisto, nezvyknem pracovať dlho; po troch-štyroch hodinách som hotový, vyčerpaný.

Po niekoľkých týždňoch už mám napísaných asi sto strán, ale za ten čas sa všeličo prihodilo, príbehy a postavy, ktoré som nečakal, obdobia, ktoré som vôbec nehodlal navštíviť, takže úplne stratím prehľad – a vtedy sa môj pracovný rytmus zmení.

Ráno ďalej píšem nový text a poobede prepisujem do počítača, čo mám (nanečisto píšem ceruzkou, začal som s tým ešte na začiatku kariéry a nevidím dôvod to meniť, vyhovuje mi to takto, so svojimi ceruzkami mám dobré pracovné vzťahy, považujem ich za priateľov a navyše pekne voňajú), a pracovný deň sa predlžuje, až na 7 až 12 hodín denne.

Väčšinou pracujem doma, vždy som to mal rád, stačí mi písací stôl. Občas sa však vyberiem na chatu alebo na nejakú rezidenciu; raz som napríklad strávil dva mesiace v Paríži, kde som dopísal Ástu, a minulý rok sme s manželkou boli mesiac v Kodani a usilovne sme písali. Je úžasné dostať sa niekam preč a pracovať na novom mieste; jeden deň tam sa rovná trom dňom doma.



Odpovede autora z islandčiny preložila Zuzana Stankovitsová.

Zobraziť diskusiu (0)

Tvoja neprítomnosť je tma

Tvoja neprítomnosť je tma

Stefánsson Jón Kalman

"Je zmierenie sa s osudom zrelosť či zbabelosť?“ Tvoja neprítomnosť je tma je uchvacujúci román, ktorý si svoje tajomstvá stráži do poslednej strany a ešte trochu dlhšie. Jón Kalman Stefánsson nám opäť prináša spletitý príbeh, ktorý nás zavedie naprieč časom: od prítomnosti až na prelom 19. a 20. storočia, zo vzdialeného islandského fjordu až na juh Francúzska a zase späť. Zoznamuje nás so škálou postáv: s majiteľkou hotela so žiarivým úsmevom, s farmárom, čo hrá na elektrickú gitaru, s kňazom píšucim listy nemeckému básnikovi Hölderlinovi, či s jednoduchou ženou, čo sa napriek chýbajúcemu formálnemu vzdelaniu rozhodne poslať do časopisu článok o dážďovkách.

Kúpiť za 22,41 €

Podobný obsah

3. června 2024 – den D roku Franze Kafky

Správy

3. června 2024 – den D roku Franze Kafky

Bezpochyby nejznámější pražský literární rodák umřel před 100 lety. Jiné knihy, ve své době ultra-populární, jazykově zastaraly. Třeba i ty jeho přítele Broda. Jenže Kafkův styl je nadčasový. A jeho vnímání světa také. Takže mu patří literární nesmrtelnost. Česká televize právě vysílá velmi dobrý životopisný seriál Kafka.

Dívej se kolem sebe, žádný jiný život nebyl

Správy

Dívej se kolem sebe, žádný jiný život nebyl

Jane Hirshfield, narozená roku 1953, vstoupila v roce 1974 do zenové kláštera. Při osmiletém pobytu na místě bez elektřiny a teplé vody vstávala v půl čtvrté. Práce, jídlo, meditace, ticho. To všechno je otištěné v její poezii. V doslovu je zmíněn poetický pokyn básníka Bašó: Chceš-li poznat bambus, jdi k bambusu. Přitom se musíš odpoutat od sebe, protože jinak jen promítneš své já do bambusu a nic se o něj nenaučíš.

Šéfredaktor Paseky představuje ediční výhled na rok 2024

Správy

Šéfredaktor Paseky představuje ediční výhled na rok 2024

Kolo jako dopravní prostředek budoucnosti, MANIAC Benjamína Labatuta nebo Nůž Salmana Rushdieho. To jsou jen některé z letošních novinek Paseky. Co dalšího čeká nakladatelství v jeho 35. roce a co všechno se změnilo od doby jeho vzniku? Nejen o tom mluví v rozhovoru šéfredaktor Jakub Sedláček.