Citát z eseje Stefana Zweiga Kniha ako brána do sveta (Das Buch als Eingang zur Welt) vystihuje jednu z úloh, ktorú v živote vnímavého čitateľa zohráva literatúra. Na inom mieste eseje píše: „Pochopil som, že dar alebo milosť rozmýšľať so širokým obzorom a v mnohorakých súvislostiach, že tento nádherný a jediný správny spôsob, ako nazerať na svet z rôznych úrovní, je daný iba tomu, kto do seba cez svoju vlastnú skúsenosť vstrebal skúsenosti mnohých krajín, ľudí a čias, ktoré sú uchované v knihách, a bol som šokovaný, ako obmedzene musí vnímať svet každý, kto si knihu odopiera.“ Knihy pomáhajú nájsť orientáciu v zložitom svete, predstaviť si svet, ako môže vyzerať o desať, sto alebo tisíc rokov, umožňujú navštíviť krajiny, do ktorých sa nikdy nedostaneme, zažiť udalosti, ktorých sme nemohli byť svedkami. Sú aj konzervami „strateného času“, miest, čias, ľudských typov, ktoré nenávratne zmizli v minulosti.

„Starý svet“, ktorého základmi otriasla prvá svetová vojna a ktorý potom zanikol v kataklizme vojny druhej, majstrovsky zachytávajú Zweigove pamäti Svet včerajška (vyd. Premedia, 2014, prel. Ivan Cvrkal). Momentky z tohto sveta približujú aj tri subtílne knižky, ktorých preklady vyšli prednedávnom v češtine.

Ohnivkom, ktoré spája tieto tri romány, je osoba rakúskeho židovského spisovateľa a novinára Josepha Rotha: je autorom dvoch z nich a v treťom je ústrednou postavou, spolu s Zweigom a niekoľkými ďalšími utečencami pred fašistickým Nemeckom.

Roth sa narodil v roku 1894 v haličskom meste Brody. Otca, obchodníka s obilím, prakticky nepoznal, krátko po narodení syna (Mosesa) Josepha sa pomiatol a dožil život ako nepríčetný v ústave pre choromyseľných; o jeho ženu a syna sa postarala rozvetvená rodina. Roth študoval na univerzitách v hlavnom meste Haliča Lembergu (dnešnom Ľvove) a vo Viedni, počas prvej svetovej vojny sa ako dobrovoľník prihlásil do rakúskej armády. Vojna a rozpad Rakúsko-Uhorska ním výrazne otriasli a poznačili jeho tvorbu. Jej vrcholom sú romány Pochod Radeckého a Kapucínska krypta (vyšli po česky v Odeone v roku 1986 v jednom zväzku edície Světová knihovna). Pred nastupujúcim fašizmom emigroval už začiatkom roku 1933, pričom krátko predtým napísal prorocké slová: „Je čas odísť. Spália naše knihy, ale budú tým myslieť nás. Ak sa dnes človek volá Wassermann alebo Döblin alebo Roth, tak nesmie váhať. Musíme zmiznúť, aby to boli iba naše knihy, čo zhorí. Nemci sú mániodepresívny národ. Dlho boli deprimovaní z prehranej vojny a teraz sa vrhnú na všetky krajiny Európy.“ Zomrel v nemocnici v Paríži v roku 1939 na zápal pľúc následkom alkoholového delíria.

Joseph Roth: Příběh tisící druhé noci (vyd. Volvox Globator, 2016, prel. Miroslav Stuchl)

V období po prvej svetovej vojne prispieval Roth do viacerých ľavicovo orientovaných novín. Pod dojmom hrozby „hnedého moru“ fašizmu sa však neskôr priklonil k názorovému prúdu, ktorý sa usiloval o obnovenie monarchie na čele s následníkom trónu Ottom Habsburským. Spásu hľadal Roth v minulosti, v návrate k cisárstvu, v ktorom sa aj židovskej sirote zo samého okraja ríše mohlo podariť preraziť v honosnom hlavnom meste, k štátu, ktorý do seba pojal mnoho národov, v ktorom sa dalo cestovať bez pasu, ba bez akýchkoľvek dokladov.

V Príbehu tisícej druhej noci, ktorý Roth napísal tesne pred smrťou, svet rakúsko-uhorskej monarchie ožíva v pomerne bizarnom príbehu. Na jeho počiatku je návšteva perzského šacha vo Viedni. Šach, znudený životom vo svojich palácoch, háremom s tristo šesťdesiatimi piatimi ženami, ktoré ho už nevzrušujú, prichádza na návštevu do srdca monarchie. Prijatý je so všetkými poctami podľa diplomatického protokolu, priťahovaný je však najmä európskymi ženami. „Jak nevyzpytatelné musí být umění lásky západních zemí! Jaká zvrácená rafinovanost nezahalovat obličeje žen! Co mohlo být na světě utajenější a zároveň odkrytější než obličej ženy? Jejich přivřená oční víčka prozrazovala a skrývala, slibovala a zabraňovala, odhalovala a odpírala. (...) Přijel do Evropy, aby měl požitek z jedinečnosti, aby zapomněl na hojnost, uloupil hlídané, porušil zde panující právo, jen jednou, pouze jedinkrát se podílel na rozkoši z protiprávního vlastnictví a vychutnal zcela zvláštní, rafinovaný způsob Evropanů, křesťanů, příslušníků Západu.“

Túžba perzského vládcu však spôsobí diplomatický problém. Mocný panovník sa na plese, ktorý rakúsky dvor usporiada na jeho počesť, zahľadí do mladej grófky W. a chce s ňou za každú cenu stráviť noc. Vyhovieť i nevyhovieť mu sa javí ako nemožné; navrhnúť niečo podobné vydatej žene z najvyššej spoločnosti by spôsobilo škandál, nesplniť želanie vplyvného a bohatého orientálneho hosťa hrozí medzinárodnou roztržkou.

Riešenie rébusu navrhne dôstojník pri dvore, rotmajster barón von Taittinger. Veľmi dôverne sa pozná s istou Mizzi, prostou dievčinou z periférie, ktorá „pracuje“ v jednom viedenskom nevestinci a s ktorou splodil nemanželského syna. A Mizzi sa, čuduj sa svete, nápadne ponáša na grófku W. Za asistencie viedenskej polície sa pre ňu nájde vhodná plesová garderóba z Burgtheatra, bordel je vyprázdnený a vyzdobený na prijatie vznešeného hosťa. „Té noci došlo Jeho Veličenstvo perský šáh k přesvědčení, že umění lásky Západu je mnohem rafinovanější než v jeho vlasti. V té noci poznal všechny slasti, které žádostivému muži obvyklý tuzemský způsob lásky nemůže nikdy poskytnout, ony způsoby nezvyklé, neobyčejné, neznámé.“ Za onú noc sa šach Mizzi bohato odmení.

Vecne, no s riadnou dávkou irónie sleduje Roth ďalšie osudy Taittingera, Mizzi a ich nepodareného syna. Epizóda s perzským šachom ich životy navždy poznačila a určila ich smer. To všetko vo svete, ktorý akoby ustrnul v nehybnosti:

„Tehdy ve světě panoval hluboký a rozpustilý mír. V novinách monarchie se člověk dočetl: zprávy dvorní a osobní, zprávy o přípravách k příštímu plesu fiakristů, fejetony o vrchu Kahlenbergu, katakombách v dómu sv. Štěpána, venkovských svátcích v Agramu, výhledy na tabákovou sklizeň poctivých Švábů v Banátu, zprávy o manévrech z okolí Lembergu, líčení dětského svátku v Prátru pod záštitou Jeho císařské Výsosti a kuželkářských slavností spolku řezníků, truhlářů, obuvníků; a co podobného se mohlo udát při pokojných, veselých, bezvýznamných událostech v blízkém i dalekém světě.“

Lenivý rozpustilý svet monarchie definitívne pochovali výstrely v Sarajeve a nasledujúca veľká vojna...

Joseph Roth: Job. Román prostého člověka (vyd. Vyšehrad, 2016, prel. Miroslav Petříček)

Prostredie, v ktorom sa odohráva ďalší román Josepha Rotha, bolo ešte živé v čase, keď ho autor písal, okolo roku 1930. Prvá časť je situovaná do typického židovského štetlu Cuchnov, fiktívneho mestečka na území ruskej Volyne, ktorá susedila s východným cípom Haliča, kde ležalo Rothovo rodisko Brody. V druhej časti sa ocitáme v židovskej štvrti New Yorku začiatku 20. storočia, kam sa utiekali mnohí tí, čo sa vo svojej vlasti cítili ohrození: biedou, pogromami, kozákmi, rukovaním do rakúskej alebo ruskej armády.

Prostým človekom, ktorého jóbovský príbeh úsporne a triezvo vyrozprával Roth v románe, je Mendel Singer, „zbožný, bohabojný a obyčejný, docela všední žid“. Živí svoju ženu a štyri deti z drobných príspevkov, ktoré dostáva každý týždeň od rodičov žiačikov, ktorých učí čítať a odriekať bibliu. Dve najstaršie deti sú synovia, Jonáš, „silný a a pomalý jako medvěd“, a Šemarja, „hbitý jako liška“, nasleduje dcéra Mirjam, „koketní a bez ducha jako gazela“, najmladší Menuchim je postihnutý a zaostalý. Zbožní rodičia sú zmierení s tým, že Menuchim sa uzdraví, ak to bude vôľa božia. Prvá rana prichádza, keď starší synovia majú narukovať do ruskej armády; Šemarjovi sa podarí ujsť z Ruska do Ameriky, no Jonáša odvedú. Keď Mendel onedlho zistí, že sa Mirjam stretáva a miluje s ruskými kozákmi, usúdi, že jedinou záchranou je vysťahovať sa so ženou a dcérou za synom do Ameriky. Menuchima nechávajú u spriaznenej rodiny.

V druhej časti románu sa rodina Singerovcov pomaly zžíva s cudzím novým svetom, no potom na Mendela-Jóba začnú dopadať osudové rany. Vypukne prvá svetová vojna, Šemarja (v Amerike Sam) narukuje a padne, Jonáš je na druhej strane frontu nezvestný, Mendelova žena Debora od zúfalstva umiera, Mirjam sa pomätie. Mendel sa odvracia od viery. Rúha sa: „Po všechna léta jsem se Ho bál, teď už mi nemůže udělat nic. Už mne zasáhli všechny šípy z jeho toulce. Už mne může jen usmrtit, ale na to je příliš krutý.” Späť k viere i bohu ho vracia až zázrak, v ktorý sa už ani neodvážil dúfať.

Ako variácia na jóbovskú tému nie je Rothov román príliš objavný, jeho záver vyznieva trochu lacno a málo presvedčivo. Fascinujúci však je obraz života ortodoxných Židov v štetloch Haliča a Volyne, vývoj vzťahov vo vnútri Singerovej rodiny, ako aj konfrontácia „starého“ židovstva s „novým svetom“ v americkej emigrácii.

Svet štetlov a jeho obyvatelia padli za obeť holokaustu v ďalšej veľkej vojne...

Volker Weidermann: Ostende. 1936 – Léto jednoho přátelství (vyd. Host, 2015, prel. Tomáš Dimter)

Román Ostende nemeckého literárneho kritika Volkera Weidermanna (nar. 1969) zachytáva jedny z posledných ako-tak pokojných chvíľ pred tým, ako sa rozpútalo peklo druhej svetovej vojny. V uvoľnenej, trochu ospalej atmosfére belgického prímorského letoviska, v tejto „kráľovnej plážových kúpalísk“, sa každé leto stretávala belgická mládež, dovolenkári aj intelektuáli z celej Európy.

V roku 1936 však preslnenú promenádu už zatieňoval mrak blížiacej sa katastrofy. Mesto hostilo skupinu „ľudí na úteku do sveta dovoleniek“. V jej centre sú priatelia Stefan Zweig a Joseph Roth; Zweig podporuje Rotha a usiluje sa zachrániť ho pred záhubou: biedou, depresiou a alkoholizmom. V tom istom čase tu leto trávia novinár a spisovateľ Egon Erwin Kisch, spisovateľ, filozof a politik Arthur Koestler, spisovatelia Hermann Kesten, Irmgard Keunová a Ernst Toller, Tollerova manželka herečka Christiane Grautoffová, komunisti Willi Münzenberg a Otto Katz (po vojne odsúdený v ČSR v procese s Rudolfom Slánským a popravený v roku 1952). Diskutujú o nejasnej budúcnosti, sporia sa, ako možno pomôcť demokraticky zvolenej vláde v španielskej občianskej vojne, zároveň sa snažia vyťažiť čo najviac z pokoja pred nastávajúcou búrkou.

Stefan Zweig a Joseph Roth v Ostende v roku 1936.

Leto beznádeje v Ostende roku 1936 však prináša aj príbeh neočakávanej pozdnej lásky, krátkeho a vášnivého vzťahu medzi mladou pôvabnou Irmgard Keunovou a starnúcim Josephom Rothom. Bol to vzťah intenzívny a zároveň zničujúci, nepochybne aj preto, že bez budúcnosti. „Téměř dva roky tvořili nejpodivnější pár mezi emigranty, mladý kmet a moudrá dáma z velkého světa, zoufalý pijan a veselá pijanka, dva bojovníci proti zániku, proti zániku světa a zanedlouho především proti vlastnímu zániku. Irmgard Keunová byla strhávána do víru neštěstí stále hlouběji. (...) Roth zvítězil, ona pila a pila a brzy se mohla s ním, mistrem v pití, klidně měřit.“ Neodvratný rozchod bol rýchly a definitívny.

Roth potom ešte uskutočnil zúfalý pokus zachrániť Rakúsko pre Hitlerom: chcel osobne presvedčiť rakúskeho kancelára Schuschnigga, aby abdikoval v prospech Otta Habsburského a obnovením monarchie sa krajina vyhla nemeckému „vrúcnemu objatiu“. Plán nevyšiel, kancelár Rotha ani len neprijal a ten sa 11. marca 1938 vrátil do Paríža. Vlasť Zweigova i Rothova o deň neskôr prestala existovať...

A ani Ostende, ako ho poznali protagonisti onoho leta v roku 1936, si neuchránilo svoju tvár pred vojnou:

„Ostende už neexistuje. Dnes existuje jiné, nové město, které se jmenuje stejně. Německá vojska napochodovala do Ostende 29. května 1940. Nenarazila na žádný odpor. Roku 1944 provedly spojenecké jednotky četné nálety a město téměř zničily. Z fasády nádražní budovy dodnes stojí jen ubohé torzo. Promenádu na pláži lemují bílé, nevýrazné domky, bulvár je stejně široký jako tehdy, dlážděný červenými kostkami. Všude stojí betonové lavičky, na kterých nikdo nesedává.“

Štefan Olejník

Zobraziť diskusiu (0)