Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Julian Barnes: Jediný príbeh

"Chceli by ste radšej viac ľúbiť a viac aj trpieť, alebo menej ľúbiť a o to menej trpieť?" pýta sa Julian Barnes hneď v úvode svojho štrnásteho románu s názvom Jediný príbeh. V prvej, druhej a tretej osobe rozpráva príbeh lásky devätnásťročného mladíka a staršej sebavedomej a ironickej ženy, príbeh prvej lásky, ktorú niet s čím porovnávať a ktorá nás preto zvyčajne zasiahne veľmi silno. Vydalo Artforum v edícii -klad v preklade Barbary Ďurčovej.

Chceli by ste radšej viac ľúbiť a viac aj trpieť, alebo menej ľúbiť a o to menej trpieť? Podľa mňa je toto v podstate jediná skutočná dilema. Možno budete – oprávnene – namietať, že to nie je dilema, lebo nemáme na výber. Keby sme si mohli vybrať, potom by to bola skutočná dilema. No nemôžeme, čiže nie je. Veď kto vie ovládať mieru svojej lásky? Ak ju ovládame, potom nejde o lásku. Neviem, ako sa dá také niečo nazvať, ale láska to nie je.

Väčšina z nás má len jeden príbeh. Niežeby sa nám v živote stala len jedna vec. Sú mnohé udalosti, o ktorých by sa dalo rozprávať mnoho príbehov. No len na jednom príbehu skutočne záleží, len jeden ozaj stojí za to, aby sme ho rozpovedali. Môj je takýto. Je tu však problém. Ak máte len jeden príbeh, tak ste ho pravdepodobne už mnohokrát rozprávali, hoci – ako je to aj v mojom prípade –, hlavne sami sebe. Potom je otázne, či vás opakované rozprávanie približuje k skutočnej podstate príbehu, alebo vás od nej odvádza. Nie som si istý. Jedným z indikátorov by mohlo byť, či po rokoch vychádzate z príbehu priaznivejšie, alebo nie. Ak z neho vyjdete nepriaznivo, môže to znamenať, že sa príbeh snažíte povedať pravdivo. Na druhej strane je tu riziko, že sa s odstupom času budete stavať do pozície antihrdinu. Predstavovať si, že ste sa chovali horšie, než to bolo naozaj, môže byť tiež istý druh samochvály. Posnažím sa teda písať s rozvahou. Rozvahe som sa naučil vekom a teraz som tak veľmi rozvážny, ako som bol kedysi nerozvážny. Alebo mám radšej povedať ľahkovážny? Môže mať slovo dve antonymá?


Čo sa týka miesta, času a spoločenského prostredia, nie som si istý, do akej miery na nich v ľúbostných príbehoch záleží. Možno kedysi na nich záležalo v príbehoch klasikov, keď láska stála proti povinnosti, náboženstvu, rodine či štátu. V mojom príbehu to tak nie je. No ak na tom trváte, časové údaje sú takéto: stalo sa to pred vyše päťdesiatimi rokmi.

Miesto: približne pätnásť míľ južne od Londýna. Prostredie: takzvaná maklérska zóna – hoci za celé roky, čo som tam žil, som nestretol ani jedného makléra. Rodinné domčeky, niektoré obložené drevom, niektoré lícovou tehlou. Živé ploty z vtáčieho zobu, vavrínu a buku. Cesty lemované odtokovými priekopami ešte neboli posiate žltými parkovacími čiarami či rezidenčnými miestami. V tom čase sa v Londýne dalo zaparkovať takmer kdekoľvek. Žili sme na predmestí, ktorému prischol milý názov „Vidiek“. Kedysi, pred desiatkami rokov, ním zrejme bol. Ale potom tam postavili stanicu, odkiaľ muži v oblekoch začali dochádzať do Londýna od pondelka do piatka a niektorí aj v sobotu ráno. Viedla tade zelená linka prímestského autobusu, bol tam priechod pre chodcov so semaforom, pošta, kostol neoriginálne pomenovaný podľa svätého Michala, krčma, obchod so zmiešaným tovarom, lekáreň, kaderníctvo a benzínka, kde vedeli opraviť bežné poruchy. Každé ráno sa ozýval kvílivý zvuk elektromotora mliekarenskej dodávky – firmy Express alebo United Dairies. Podvečer a cez víkendy (no nikdy nie v nedeľu ráno) bolo počuť odfukovanie benzínových kosačiek.


Na trávnatej ploche v niekdajšom centre dediny sa hrával hlasný a neohrabaný kriket, nechýbalo golfové ihrisko ani tenisový klub. Miestni záhradkári sa tešili z primerane piesčitej pôdy. Ocitli sa mimo dosahu londýnskeho ílu. Prednedávnom pribudol aj obchod s lahôdkami, ktorý viacerí považovali za podvratný živel, keďže ponúkal potraviny z celej Európy vrátane údených syrov a hrboľatých klobások, ktoré tam viseli v sieťke ako obrovské falusy. Mladšie obyvateľky Vidieka však skúšali variť aj odvážnejšie jedlá a ich manželia väčšinou nenamietali. Z dvoch dostupných televíznych staníc miestni sledovali viac BBC než ITV a pitie alkoholu si spravidla nechávali na víkend. V lekárni sa predávali náplasti na bradavice a suchý šampón v spreji, no žiadna antikoncepcia. V obchode s rozličným tovarom by ste zohnali uspávajúce miestne noviny s inzerciou, no iste žiadny časopis, ktorý by mal čo len náznak šteklivosti. Akýkoľvek predmet sexuálnej povahy bolo treba hľadať v Londýne. Nič z toho mi však, takmer po celý čas, čo som tam býval, neprekážalo.


Toľko k súvislostiam, ktoré by zrejme zaujímali realitného makléra (najbližšia realitná kancelária bola odtiaľ asi šestnásť kilometrov). Aké bolo vtedy počasie, to sa ma nepýtajte. Čokoľvek sa mi v živote prihodilo, nikdy som si nezapamätal počasie. Pravdaže, pamätám si, že horúce slnko podnecovalo sexuálnu túžbu, i to, akú radosť vyvolal prvý sneh, a v neposlednom rade, ako vlhké chladné dni spustili prvé symptómy, čo neskôr viedli k výmene oboch mojich bedrových kĺbov. No v živote sa mi neudialo nič významné za nevšedného počasia, nieto ešte kvôli nemu. Takže, ak mi to prepáčite, meteorológia v mojom príbehu nezohrá žiadnu úlohu. Keď však budem opisovať, ako som hral tenis na tráve, pokojne si domyslite, že vtedy nepršalo ani nesnežilo.


Julian Barnes

Jediný príbeh

Artforum 2018

preklad: Barbara Ďurčová

Zobraziť diskusiu (0)

Jediný príbeh

Jediný príbeh

Julian Barnes

Chceli by ste radšej viac ľúbiť a viac aj trpieť, alebo menej ľúbiť a o to menej trpieť? Touto dilemou začína štrnásty román anglického spisovateľa Juliana Barnesa, držiteľa Man Bookerovej ceny za titul Pocit konca.

Kúpiť za 10,20 €

Podobný obsah

Ukážka z knihy Simon od Narine Abgarian

Ukážka z knihy Simon od Narine Abgarian

Narine Abgarian, Katarína Strelková

V malom arménskom meste zomrel miestny murár Simon. Patril k váženým a obľúbeným občanom mestečka Berd, známy však bol aj svojimi nespočetnými ľúbostnými aférami. Na poslednej ceste ho odprevádzajú všetky jeho milované. Každej zanechal nejaký dar a spomienku na veľkú lásku. A každá má svoj príbeh. Simon od Narine Abgarian je síce pomenovaný po mužovi, no rozpráva príbehy štyroch pozoruhodných žien. Abgarian s neochvejnou úprimnosťou a jemným humorom zobrazuje premenu svojich ženských postáv na pozadí tráum 20. storočia: arménskej genocídy, občianskej vojny, dvoch svetových vojen a sovietskej moci. Silný príbeh o silných ženách napísala autorka magického románu Z neba spadli tri jablká na vrchole svojich tvorivých síl. Simon je hrejivý román: tragikomický, ale aj plný nesmiernej láskavosti a dobra. Je hlavne o láske – tej, ktorá je často nedosiahnuteľná, ale keď ju raz človek nájde, ostane mu na celý život.

Z neba spadli tri jablká

Recenzie

Z neba spadli tri jablká

Na vydavateľskú činnosť legendárneho bratislavského Artfora je prosto spoľahnutie. K jubilejnému tridsiatemu výročiu na Kozej sa mi z ich utešene sa rozrastajúceho portfólia podarilo vyloviť ďalšiu jagavú autorskú perličku. Ide o arménsku spisovateľku píšucu po rusky Narine Abgarian. V edícii -klad jej vyšiel útly román s pôvabným názvom Z neba spadli tri jablká, ktorý do slovenčiny preložila Zuzana Bujačková a sú v ňom použité ilustrácie od Františka Hűbela.

Muž

Recenzie

Muž

Muž – jedno slovo, tri písmená a mnoho významov. Pod týmto na prvý pohľad jednoduchým názvom sa skrýva debut autora či autorky so pseudonymom Ester Weissová-Fekete. V stručnosti ide o prózu o vzťahoch, v ktorých sa balansuje medzi bielym a čiernym, čiže dobrým a zlým, podobne ako nám to evokuje samotné meno autora alebo autorky, ktoré si zvolil(a) (weiss – z nemčiny, biely; fekete – z maďarčiny, čierny).