V PIATOK

sa udejú u Gorodeckých dve udalosti, obe nečakané, obe radostné…
Najsamprv sa Sergej Mitrofanovič vráti z Domu spisovateľov veselý, podgurážený a pyšný, lebo bol poctený výročnou Lunačarského Cenou Spisovateľov Boľševikov... ЛППБ (Lunačarskovo Priz Pisatelei Boľševikov)
...el pé pé bé... čo je desať potravinových prídelových poukážok prvej kategórie, ktoré sú určené pre najvyššiu stranícku elitu a umelcov, ako sú Krupská, Gorkij, alebo Krylenko, a na ktoré sa na mesiac fasuje okrem krúpov a bravčovej hlavy na huspeninu aj americká konzerva ruského kaviáru, filety z jesetera, španielske sardinky v oleji, fľaša portského a belgický čokoládový medvedík. Krásne je na svete!
...a popoludní dostane slečna Rogneda list, prinesie ho zriadenec v livreji bývalého hotela Metropol, a po nemecky v ňom stojí, že účastník moskovských majstrovstiev sveta československý šachový veľmajster Richard Réti pozýva madam Gorodeckú so slečnou dcérou na sobotný hudobný večierok s borščom a varenou čokoládou.
A v sobotu druhého decembra toho roku o trištvrte na sedem večer vojde otáčavými dverami do haly Všezväzového domu sovietov kedysi chýrečná moskovská krásavica, dnes už trošičku pri tele, mama, mamuša Gorodecká, Anna Alexejevna, so svojou dcérou, taktiež krásavicou Rognedou Sergejevnou.Keď predložia hliadkujúcemu čekistovi doklady, vstupenky na koncert a dve poukážky na deci varenej čokolády pre účastníkov šachových majstrovstiev sveta, môžu pokračovať do hudobného salónika.
Rozhrnuli ťažký zamatový záves a od stolíka pri pódiu v tej chvíli vstal Riči a náhlivo im vykročil ústrety, jeho krívanie o palici je elegantné, ale zlomená noha pri každom kroku zabolí, je to nepríjemné, vydržať sa to ale dá, gaspada Réti počká až si dámy stiahnu kožušinové palčiaky, aby mohol každej z nich šarmantne pobozkať ruku a potom ich za pozorných pohľadov okolo sediacich odprevadí na ich miesta.
Sedia v kožuchoch, od úst sa im kúdolí hustá biela para, za boršč poďakujú, a keď im teda čašník vo fraku, na nohách válenky a na plechavej hlave ušanka, prinesie v alpakových kanvičkách s vrchnáčikom tú tak očakávanú horúcu čokoládu, tak tá hnedá hmota už nie je horúca, ani netečie a dámy Gorodecké ju, pokiaľ to ešte ide, náhlivo dolujú lyžičkami...
Potom už vyjde na pódium konferencierska dvojica, pán je v smokingu, pod ktorým má lyžiarsky sveter, ale dáma je odhodlaná položiť v službách ruského sovietskeho hudobného umenia život – má holé plecia, tvár fialovozelenú od zimy a keď sa jej podarí pomedzi drkotajúce zuby zdeliť, že Skrjabinovu Poeme Tragique zahrá Natália Vjazemskaja, tak jej zatlieskajú, ale potlesk v ruka-viciach takmer nepočuť...
Roňa sa na nápadníka usmieva a vždy keď sa ich pohľady už konečne stretnú, sklopí slečna hanblivo zrak, skúšala si to doma v kúpeľni pred zrkadlom, a je presvedčená, že to, ako to vie urobiť, je veľmi pôsobivé, Riči si myslí to isté a napadne mu, že ten Amor, čo tu v mraze poletuje s holým zadkom, v salóniku môže byť tak mínus päť, ten istotne prechladne, ale, čo, veď, je to jeho robota.

O MESIAC NESKÔR,

štvrť na šesť ráno, zásnubný večierok, v sliepňavom svetle sa Červeným námestím plazí vražedný decembrový mráz a v zasneženej zimnej záhrade moskovského bytu Gorodeckých na druhom poschodí, čo je iba úzka terasa
a na nej rozostavané kvetináče, v ktorých hnijú vymrznuté pelargónie a chryzantémy, tancujú bosí v hustom snežení v objatí Rogneda Sergejevna Gorodeckaja, Roňa, práve dnes šestnásťročná a básnik Sergej Jesenin, Sergunko, ako mu tu hovoria, rodinný priateľ a kmotor oslávenkyne, tancujú už len oni dvaja, ostatní pospali, a aj hudba už vlastne dávno nehrá, kufríkový gramofón na stoličke zavial sneh...
Roňa sa trasie od zimy, holé päty ju v snehu pália, objíma Sergunka okolo krku a keď sa jej básnik opitým hlasom spýta, čo by od života chcela, keď sa zasnúbila s tým jevrejom, tak tá mladučká krásavica v dráždivo šikéznych bielo-červených matrozkách sa obzrie na Rétiho, ktorý drieme v kresle pod kožuchom, potom zapózuje, ľavú ruku dvihne vysoko nad hlavu, a s úsmevom
a exaltovane zarecituje, či skôr dramaticky zaparlanduje...- chcem lásku, chcem milovať, nebojím sa byť dospelá..., potom dodá, že chce vraj utiecť a nevrátiť sa, a že nechce žiť v biede..., nechcem byť skromná, nebojím sa byť sebecká, budem bezohľadne nenásytná, chcem svoje šťastie, a nebojím sa preň kohokoľvek, bezohľadne, až do krvi zraňovať, ako to robia básnici, tak ako to robíš po celý život aj ty, Sergunko…

Čo je toto len za teátrum, čo je to za táranie, koho je to dieťa, kto ho splodil?, dojčili ho vtáčím mliekom, napájali studenou krvou rýb?, kde berie tá slečinka takéto slová?, Kde sa v tom krásnom stvorení berie to strašné odhodlanie? Básnik pootvorí ústa, ale nepovie nič, vie on dobre koho je to dieťa, vie po kom je to stvorenie krásne, myslí si, že vie po kom je choré...
...tuším, že ma ten život, čo príde, pokračuje šestnásťročná nymfa, tuším, že ma bude bolieť, a bude bolieť aj všetkých okolo mňa, už počujem a cítim ako sa rozbúchalo to moje, chorou sebeckú láskou zväčšené srdce, budem bolieť, budem horieť, ako tieto plamienky sviečok na narodeninovej torte, plamienky, ktoré vdychujem a prehĺtam..., pália, ale nič to…
Roňa potom už zaspala Ričimu v náručí, jej kmotor s bacuľatou brunátnou tvárou opilca a dlhými blonďatými kučerami spí tiež, už chrápe s otvorenými ústami a v náručí stíska harmoniku.
A potom už nad chrámom Vasila Blaženého ružovo svitalo a manželka básnika Mandeľštama vykričala domácemu pánovi, že dcéru predali ako jahňa, Réti nerozumel, ale cítil a vedel, že sa ho ten krik akosi týka, a v polospánku si uvedomil, že už tu nechce byť, že by mal vstať a odísť do hotela, ale neurobil nič, a tá rozhorčená ženská, zdalo sa mu, že je to židovka, tak tá jačala ďalej na jeho budúcich svokrovcov, že by sa mali hanbiť za to ako žijú, že Gorodeckij sa pchá Lunačarskému do zadku a že na všetkých donáša, za čo ho odmenili k mesačnému prídelu prasačou hlavou navyše..., na čo sa manželka domáceho pána, Anna Aleksejevna, o ktorej básnik Andrej Belyj kedysi vraj prehlásil, že je to najväčšia moskovská krásavica, rozplakala a v slzách zlostne zasyčala, že židia sú nevďačná a zákerná bagáž, čo bolo nečakané, a krátko potom už zaspala na pohovke zabalená do zlatom vyšívaného závesu a na hlave sa jej uvelebila biela mačka...
Všade dookola po podlahe teraz spia na koberci básnici a ženy, niektoré veľmi krásne, a za stolom spí s nedopitým pohárom v ruke na stoličke vzpriamene sediaci do krvi urazený pán domu Sergej Mitrofanovič Gorodeckij.
Svetlo každou minútou už silnie, všetko je mrazivo ružové a pootvorenými dverami na koberec sneží, Ričiho prebudí zima, akýsi šramot a tlmený smiech, vidí chudého muža, ktorý dvíha z podlahy krásnu Aňu, tá sa mu páči z tých žien najviac, ako ju terigá na skriňu, tam je najteplejšie, podarí sa mu to, potom krásavicu poprikrýva veľkým tatárskym vankúšom, zapáli si papirosu a pousmeje sa na zobudeného Ričiho a opilecky rozcitlivelo mu povie po nemecky, že je mu to ľúto, že sa Herr Reti ocitol v tejto spoločnosti, a z akýchsi príčin sa rozplače, je to Boris Pasternak a tá krásavica Aňa na skrini je tá Achmatovová, čo píše vraj krásne verše, povedala Roňa, a teraz už spí a sníva sa jej sen, a v tom sne stojí tu, v nízkom ružovom slnečnom svelte, ktoré preniká cez žalúzie v rozstrieľanej uniforme jej mŕtvy manžel, básnik Nikolaj Gumiljov, v skrvavených ústach drží papirosu a ona mu nemôže pripáliť, lebo všetky sviečky už sfúkol prievan...

TAVARIŠČ KRYLENKO,

zástupca generálneho prokurátora sa mračí, nebude môcť pre pracovné povinnosti vidieť očakávaný vrchol šachového turnaja, mač majstra sveta Capablancu s Bogoljubovom, z čoho je mrzutý, robota ho nivočí, nevie čo skôr, majú túto zimu len v Moskve niekedy až tisíc exekúcií denne, popravuje sa zastrelením, vešať sa prestalo, a rozhodnutie je to múdre, lebo nájsť dnes v Rusku profesionálneho kata s certifikátom - vec nemožná a keď to robia všelijakí tí fušeri z ulice, tak sú s tým len samé nepríjemnosti, mrzutý je Nikolaj Vasilič, mrzutý, ihneď ráno to pocítila aj manželka kyjevského prvého tajomníka Rukovceva, ktorá si sťažovala, že jej niekto zjedol už piatu mačku, a že by ČEKA mala teda už voľačo robiť. Krylenko sa na ňu do telefónu rozreval tak, že dostal astmatický záchvat, ale predovšetkým si to odniesli tí dvaja katolícki biskupi v podzemí Ľubianky, Cieplakovi zlámu ruky a Bilbiniho dá Nikolaj Vasilievič zastreliť, za čo ho Koba Džugašvilli v kantíne počas obeda potľapká po pleci a dodá, že to mali urobiť už dávno a že to je chlapský príspevok čekistov k blížiacemu sa XIV. zjazdu boľševikov.
Genrich Jagoda potom raz večer povie tlmeným hlasom asistentovi generálneho prokurátora, že Gorkij už zasa pľuje krv, že on by o tom mal vedieť, že je to dôverné, a že by sa to nemalo dostať medzi ľudí, ale Krylenko na to nepovie nič, ale zasa myslí na to, ako veľmi len sú takéto zákerné svine užitočné.

V TÚ DECEMBROVÚ NOC,

zo stredy na štvrtok, ten štvrtok, významný a pamätný tým, že popoludní požiadal Riči manželov Gorodeckých o ruku ich dcéry, v tú noc bol spln, v Moskve mrzlo a z obloka bolo vidieť ako ostrý vietor zmetá nad Červeným námestím zvírený sneh do podjazdov domov, Annu Aleksejevnu bolelo brucho, blížili sa jej dni, mlčala, ale vzdychala ako keby sa jej práve diala do neba volajúca krivda. Ten divoký, oči ťahajúci mesačný svit pokryl sneh na terase pletivom tieňov a mamuša Gorodecká mala strach, že začne každú chvíľu krvácať, spln bol jej čas, bola jej zima a znervóznela, lebo nevedela ako o tom všetkom začať.
Sergej Mitrofanovič si hmkal akúsi melódiu, niektoré tóny tichúčko zapískal, hrdlo mal omotané šálom, plecia zakryté dekou, spáva v zime v pletenej čiapke, ktorú mu kedysi dávno uplietla Aňa, kedysi dávno sa oni dvaja s Achmatovovou mávali radi, kedysi dávno..., z úst mu trčí studená krátka rybárska fajočka, v tmavomodrej pyžame si pripadá štýlový, tiež sa chveje od nervozity, a tiež nevie ako začať.
Ťažká téma, rozumie sa, jediné dieťa, milovaná bytosť, kvetinka naša voňavá, zrenica očí našich, len banálne lacné obrazy mi tiahnu hlavou, nie si vo forme, drahý Serž, nie, miláčik, nie drahá moja, daragaja maja, ťažký život, revolučný čas, patríme k tým, čo boli vyvolení, aby niesli ťarchu osudových zmien ľudstva, fuj, súdruh básnik, klišé, frázy, lži, idem a nalejem si pohárik, potom skúsim na voľačo prísť.
Básnik Chlebnikov im dal nedávno pri obede prečítať báseň o deťoch čo zjedli strom..., a z Ukrajiny ide cholera a hladomor a čo my zmôžeme, čo? Nič, miláčik, Aňuša moja milovaná, budeme sa prizerať ako nám naše jediné dieťa zomiera od hladu?
Kilo krúp, štvrť kila masla a bravčová hlava na mesiac, to je ich život, preto to robí, aby ju zachránili pred tou hnusnou biedou, pred hladom, pred strachom, pred ponižovaním, chce, aby bola šťastná, vie, že je to číre bláznovstvo, med s jedom, jaternice z motýľov..., predali anjela z oltára ... už zase horí Moskva pod snehom, už zase na perách horkne smiech, už zase nastal čas tých clivých zabudnutých piesní... Nie, nežialim, dokážem to, nech si len ide, nech si užíva život, nech je šťastná.
Šťastná?, to predsa nemyslíš vážne, Serž, spýta a v polospánku Anna Aleksejevna, a jej praktický manžel jej potom dlho vyratúva všetky dôvody, pre ktoré bude najlepšie, keď si Ronečka toho Rétiho vezme za maanžela..., nemysli si, Aňa, nymfa moja milovaná, že ma to nebolí to sme si veru naozaj nemysleli, že našu krásnu, najkrajšiu, prekrásnu, jedinú, panensky čistú dcéru dáme o dvadsať rokov staršiemu židovi, že mu ju tak povediac predáme..., a tu sa nešťastný otec, zdá sa chystá nahlas rozplakať...
Ale manželka už Gorodeckého cituplné rumázganie nepočuje, zaspala na pohovke medzi mačkami, zababúšená v dekách a pod kožuchom a ak sa jej podarí to, o čo sa pokúša už od začiatku zimy - aby sa jej snívalo o motýľoch -, ale je zarazená a zdesená, že ich melú do jaterníc... a tak keď sa ráno prebudí, vstane, aby sa pozrela z obloka, aby zabudla na to, čo sa jej snívalo, ženám sa tohto roku v decembri snívajú čudné príbehy.

Juraj Bindzár

Mlčky a krátko

Orman 2016

Zobraziť diskusiu (0)