Ty si známy predovšetkým ako kvalitný fotograf, tvoje fotografie boli aj knižne publikované. Čo ťa inšpirovalo k napísaniu poviedkovej knihy V panoramatickom kine?

Kniha vznikla organicky, začal som písať a ona sa postupne vyvíjala. Napísal som štyri poviedky, ukázal som ich mojej žene a ona chcela vidieť viac. Písal som teda ďalej a uvedomil som si, že to už nie sú len samostatné texty, ale dokázali by fungovať aj v knihe. Nemal som veci premyslené dopredu. Na začiatku každého príbehu bola len postava, alebo charakter v nejakej situácii a ja som postavu spoznal a pochopil až v procese písania. Prepojenia vznikajúce medzi textami sa tiež stali neplánovane. Ani som ich neakceleroval, ani nepotláčal. Nie je to kniha poviedok, nie je to román. Je to niečo medzi tým. Nechcel som to umelo upravovať len aby to zapadlo do nejakej škatuľky.

Máš pocit, že fotografie a písaný text dokážu koexistovať?

Z pohľadu procesu mi písanie pripadalo ako úplne nová skúsenosť. Pri fotografii skôr eliminuješ, vyberáš zo sveta, jeho nekonečného chaosu tvarov a línií. Niektorí ľudia hovoria, že fotografická skúsenosť sa odráža v tom, že viem pomerne dobre popísať veci, alebo ich predostrieť. Ale to ja neviem posúdiť.

V anotácii sa operuje s významom “plastickosť” ja som však mal dojem, že často akoby nechceš čitateľovi dovoliť, aby sa odpútal od tvojich striktných a veľmi detailných predstáv. Premýšľaš viac o detailoch? Alebo postavách?

Kniha prechádzala niekoľkými fázami. Vstupovala do toho editorka, korektor, no a je pravda, že ak sa niečo vyhadzovalo, tak to boli príliš dlhé popisy. To sú ale veci, o ktorých pri písaní nerozmýšľam, ani ich neanalyzujem, neplánujem, skrátka sa udejú. Je to bezprostredné vyjadrenie toho ako píšem.

Jednotlivé poviedky sú veľmi portrétne stavané, odrážajú sa od dominantnej figúry. Majú postavy v tvojich poviedkach nejaký reálny predobraz?

Hlavní hrdinovia a postavy z textov boli pre mňa na začiatku úplne cudzí ľudia. Aj keď je pravda, koľko si človek uvedomuje a koľko toho naozaj vie. Niektoré veci mi boli viac jasné, ako som si uvedomoval, keď som začínal. Nebolo to ale formalizované, že by som mal popis postavy. Hľadal som ale fotografie a predstavoval som si ľudí, čo by mohli zodpovedať postavám, ale to čisto len kvôli tomu, že ako pri reáliách využívam miesta, ktoré vizuálne poznám a nemusím si ich vymýšľať, nájdem si obraz, ktorý mi pomôže ako taký schodík na ktorý stupím a posuniem sa ďalej. Hlavná postava v Poslednej Eve bola napríklad podľa Margaret Atwood. Fotografia s jej kučeravými striebornými vlasmi. S postavou ale veľa spoločné nemá. Len jej vzhľad som použil ako vizuálne východisko.

Tvoja práca s detailom sa prehliadnuť nedá, rovnako však motívy spomalenia, ktoré tvoria predovšetkým atmosféru konca vo väčšine poviedok. Čo reprezentuje pomalosť v tvojej tvorbe?

Nevytváram to vedome. Je to len obraz toho, že taký som, tak rozmýšľam a tak o veciach hovorím. Možno je dôležité, že sa človek naučí priať si, aby niektoré veci trvali dlhšie.

Rovnako ako spomalenie sa tu objavuje aj motív lietadla, napríklad v poviedkach “Na západnom fronte pokoj” a “V panoramatickom kine”. V prvej poviedke je to hneď niekoľko lietadiel, ktoré sa križujú na oblohe. V poviedke, ktorej názov je identický s názvom knihy je zase vojenské lietadlo. Teraz však nelieta, nedokáže bombardovať. Chcel si tým odkázať na nejaké perspektívy?

Vždy som mal rád lietadlá, lepil som si modely a tá láska k nim pretrvala. Asi vnútorne inklinujem aj k tomu, že sú pre mňa dôležité a niečo symbolizujú. Na čítaní je pekné, že keď ľudia čítajú knihy, tak každý číta inú knihu. Mnohé veci nehovoria len o autorovi, ale aj o čitateľovi. Pre niekoho je to dôležité, pre niekoho je to nepodstatný detail. Keď tvoríš príbehy, mieša sa tam toľko vecí, všetko, čo si zažil, čítal, videl. Pri písaní som si niekedy nepripadal ako autor, skôr ako hromozvod. Som digitálny človek a píšem na počítači. Mám taký softvér, ktorý urobí to, že ti stmavne obrazovku, nič tam nie je, len zelené písmená. Keď píšem ráno, alebo za šera, tak sa mi páči, že je tam čierna obrazovka a zelené písmenká vystupujú z obrazovky v tme. Nevýhoda takéhoto písania je, že keď nemáš nejaký plán, alebo systém, tak sa môžeš zaseknúť a to býva problém. Hrôza z toho, že čo teraz ďalej. Ale taký deň, že som nenapísal ani slovo, to sa mi stalo maximálne dva krát za celý rok. Nebolo to až také zlé. Keď píšeš knihu, tak to nie je len proces písania. Tie príbehy máš v hlave celý deň a potom ich dotváraš a domýšľaš. Na niektoré dôležité momenty som prišiel na prechádzke so psom. Prišli nečakane, spontánne.

Hybným elementom života postáv v tvojich poviedkach je neraz práca. Niekedy ťažká, inokedy banálna, alebo nezmyselná. Niektoré z postáv práca morálne skúša, myslíš, že dokáže ovplyvniť povahu človeka?

Práca je dôležitá, ale kniha je aj o láske a smrti. Tie sú dôležité. Práca, politika, všetky ďalšie veci tvoria len mechanizmus, v ktorom sa to celé môže odohrávať. Je dôležitá, ale nie je najdôležitejšia. Aj v knihe.

Keby si si mal vybrať medzi poriadkom a chaosom, asi by si sa priklonil k poriadku. Ten je citeľný aj v tvojich poviedkach a fotografiách. Čakáš na rozhodujúci moment? Kým postavy a fotografie dozrejú? Bolo to tak vždy? Alebo si k takémuto spôsobu dospel?

Nebolo to tak vždy. Je tam otázka. Keď začneš písať v mojom veku, kladieš si otázku, že či si nemal začať skôr. V tomto ja stále nemám jasno. Ešte za socializmu som chodil na štatistiku a po dvoch rokoch som zistil, že nie som vedec. Opustil som “matfyz” a išiel som robiť kulisára do divadla. Čítal som Hrabala a chcel som byť spisovateľom. Kulisár to je taký robotník divadla, šatňa bola v podkroví, plechové skrine, do toho tí chlapi s mastnými desiatami, no a ja som si čítal knižky. Pýtali sa ma, že prečo toľko čítam a ja som im odpovedal, že chcem napísať knihu. Potom som tam spoznal jednu kamarátku. Bola o niečo staršia, robila tam inšpicientku a fotografku. Vtedy som ešte nefotil. Hovorila mi, aby som písal, ale až keď budem mať štyridsať. Vraj nemá cenu písať skôr. Asi som ten termín prepískol, ale nakoniec som začal . Mám však rád aj autorov, ktorí boli geniálni keď mali 20 rokov.

Presne s tou inšpicientkou. Jeden môj kamarát mi tiež povedal, aby som písal až keď budem starší. A ja sám keď sa vrátim k veciam, ktoré som napísal, viem čo som nimi myslel a ako som ich prežíval, ale s odstupom času sa na ne dívam inak, pretože som ich spoznal a viem kam speli.

Presne. Je tu ešte jeden problém – človek nevie dobre posúdiť svoj vlastný text.. Aj som váhal, že kde to budem vydávať. U nás v Artfore som sa ich vydať bál, predsa len, sú tam moji priatelia a ja som nechcel, aby kniha vznikla zo súcitu. To nerobí dobrotu. Nechcel som priateľov stavať do pozície, že mi budú hovoriť čo je hlúpe a čo nie. Poslal som texty Zuzane Šeršeňovej, ktorá robí editorku v Slovarte. To bolo pekné. Tri mesiace bolo ticho. Potom mi napísala, že by to chceli vydať. Tam je pôvabná ešte jedna príhoda. Vydavateľstvo keď vydáva slovenských autorov, tak si dáva na knihu žiadosť o grant. Táto kniha ho nedostala s tým, že vraj nemá žiadnu umeleckú hodnotu.

Knihu si doteraz nenapísal, teraz v dosť krátkom horizonte vydávaš hneď dve. Čo ťa k tomu viedlo?

Nie je to až také rýchle. Kino som písal rok, od leta 2016 do leta 2017. Na Vianoce 2017 som potom začal písať druhú knihu, román, nakoniec mi trval rok a dva mesiace, mal by byť vydaný teraz na jeseň. Už od začiatku ako som začal písať, tak som si z písania spravil prioritu. Otvorila sa mi táto možnosť a využil som ju. Je to dané aj tým, kde pracuješ, v akom stave je tvoja rodina. Prišla príležitosť.

Zobraziť diskusiu (0)