Uvítali by sme, keby všeobecne (aj pre život) platil donedávna axiomatický zákon zachovania hmoty a energie, teda že nič na svete sa nemôže úplne stratiť, zmiznúť, skončiť, iba sa transformuje. No nemyslím si, že by mohol existovať zákon zachovania duše fyzikálneho typu. Takže čo je z nej po smrti? Nič? To nemôžu akceptovať azda ani budhisti, ktorí vedia zahrnúť do svojej vnútornej projekcie sveta úplne všetko vrátane ničoho.

Namiesto prijatia a zmierenia so smrťou si pomáhame mýtickými predstavami o Tartare a iných podsvetiach, o večných loviskách, o odmeňovacom a trestnom systéme neba, očistca a pekla, o reinkarnácii a iných prevteľovačkách, o putovaní a nesmrteľnosti duší, všetko pod záštitou niekoho či niečoho už absolútne nedefinovateľného a nepredstaviteľného, v koho/čo ťažko uveriť, ale v tomto sme sa prekonali. Máme vybájenú bytosť, na ktorú alibisticky prenášame zodpovednosť za svoju neschopnosť nájsť súlad so svetom, keď ho nemôžeme obsiahnuť svojím spupným poznaním. A následne ovládnuť. Namiesto pochopenia a následného zjednotenia s ním. Pre úplnosť: na tú našu superbytosť sme delegovali aj iné dôležité kompetencie, na ktoré sami nestačíme, hoci sú výsostne ľudské. Napríklad vo veciach morálky.

Keďže nevieme, čo je duša, nemôžeme vedieť, čo sa s ňou udeje, keď prestane komunikovať a prestaneme ju vnímať. Môžeme len predpokladať, že pretrváva v tej svojej neznámej substancii duší, takpovediac v duševnom skupenstve. Jediná predstava duše po smrti, ktorú máme ako tak empiricky podloženú: duša zosnulého ostáva v iných dušiach, v ľudskej pamäti, v spomienkach, v prežívajúcich myšlienkach a citoch. Isteže v nich postupne stráca svoju individuálnu podobu, jej stopa sa stiera a rozpúšťa, ale ona zároveň vplýva na tie pamätajúce duše, mení ich kvalitu a tá zmenená kvalita sa prenáša na ďalších ľudí, na potomkov...

Slabá útecha – čo z toho, keď to už nie som ja ako subjekt? Skúsim sa zmieriť s tým, že úplne a nenávratne zmizne len moje ego, a toho mi teda vôbec nemusí byť ľúto, ani pozostalým. Tú predstavu si však môžeme osvojiť aj bez mýtických fantázií a náboženských dogiem. Inak, tie mýtické fantázie bývajú krásne, o tom potom.

Triptych Juliana Barnesa Roviny života (2013, v slovenčine Artforum 2014, preložil Pavel Vilikovský) vznikol na tektonickom zlome Barnesovho života a tvorby, spôsobenom úmrtím jeho životnej lásky, manželky Pat Kavanaghovej, ktorá bola preňho všetkým. Po tridsaťročnom manželstve zomrela v roku 2008 na 37. deň od stanovenia diagnózy. Zvláštnym riadením osudu pár mesiacov predtým vyšiel Barnesov esejistický román (o rok neskôr v češtine ako Žádný důvod k obavám, Odeon; po slovensky by asi lepšie znelo Niet sa čoho báť), venovaný umieraniu, smrti a všetkému, čo s tým súvisí. (Úvodné zamyslenie nie je z neho, ale je ním inšpirované.) V ňom sa predviedol ako presvedčený ateista až agnostik, racionalista a sugestívny esejista s charakteristickým štýlom, ktorý je bizarnou kombináciou brit(s)kej logiky a irónie s francúzskym espritom. Smrť tam pojal ako fenomén, s odstupom, objektovo a neosobne. Z rôznych strán osvietil pôsobenie smrti na človeka – v nedohľadne i v samom umieraní – a spôsoby, ako človek čelí nevyhnutnosti konca.

Nájdeme tu zopár skvostov intelektuálneho humoru, napríklad predstavu „zlosti vzkrieseného ateistu“, alebo Boha ako najvyššieho ironika, baviaceho sa na experimente s nami: vložil nás do debny Smrteľnosti s viacerými východmi, všetko falošnými, lebo večný život neexistuje. A sleduje, ako sú skupiny pri dverách s vôňou kadidla, s éterickou hudbou alebo so zlatistou žiarou schopné sa medzi sebou povraždiť kvôli presvedčeniu, že jedine ich dvere sú tie pravé, hoci ich sami nemôžu otvoriť. Ten humor občas balansuje na hrane nihilizmu a cynizmu, ale Barnes to svojou konzistentnosťou ustojí. Spolu s množstvom formulačného vtipu dal celému dielu suverénny, frajerský, provokatívny, možno až hazardný tón, v duchu jeho názvu.

Aj to je v poriadku, pretože Barnes na to má. Smrti sa venuje v celej tvorbe sústavnejšie ako iní autori, je to veľký literárny thanatológ. Niet sa čoho báť možno mala byť sumarizácia témy smrti a umierania, ktorá hrá vo všetkých jeho dielach jednu z hlavných úloh. A predsa bol na manželkin koniec totálne nepripravený, akoby mu smrť „dala vyžrať“ tú vyzývavú sebaistotu a zasiahla ho na najcitlivejšom a nechránenom mieste, spôsobom, ktorý ani so svojou vysokou odbornosťou nepredvídal. Úder bol takmer smrtiaci aj preňho – na zverejnenie jeho literárnej reflexie sa zmohol až po štyroch rokoch, čo je u takého spisovateľa podobné, ako keby obyčajný človek nadlho zadržal dych. Medzitým vydal román Pocit konca (2011, v slovenčine Artforum 2012, preklad Adriana Komorníková), za ktorý dostal Man Bookerovu cenu. Už v ňom sú prítomné symptómy osobnostného zlomu, prehlbujúce jeho výpoveď: smútok a pokora.

Roviny života sú výrazovo striedme, lakonické, je v nich menej literárnych efektov, takmer absentuje humor, zriedkavejšia irónia je smutná a trpká. Zato majú – zvlášť ústredná tretia časť o autorovom prežívaní manželkinej smrti – niečo veľké, silné, nevyjadrené slovami a presahujúce text – nazval by som to nadtext. Je to duchovná esencia skutočného života, všetko to pretrpené, precítené, prežité, čím je draho vykúpené vytvorenie diela. V dôsledkoch môže poskytnúť viac než len čitateľský zážitok, obohatenie či zušľachtenie. Môže prispieť k tvarovaniu duše, ovplyvniť postoje k zásadným otázkam života, vzťahy k ľuďom a k svetu. Môže nielen inšpirovať v línii či rovine vyznačenej autorom, ale aj otvoriť nové dimenzie myslenia a cítenia, naznačiť možnosti rozvoja osobnosti. Je to potenciál a ponuka nadtextu, tak sa mu skúsime otvoriť.

Barnesovo skvelé ratio tu integruje mohutnú citovú tektoniku, ktorú dala do pohybu smrť vrúcne milovanej manželky, a zároveň rozbúrený živel emócií prirodzene vstupuje do integrácie so štruktúrovaným vedomím v racionálnom verbálnom vyjadrení. Na nás, ktorí sme mentálne nastavení na polaritu rozumu a citu, zápasiacich o dominanciu v človeku, zapôsobí Barnesova ani nie vyváženosť, ale dynamická harmónia, súčinnosť racionálneho a emocionálneho. Dokonca aj v najťažšej osobnej tragédii, v duševnom „výnimočnom stave“ cit a rozum akoby riadne vykonávali každý svoje prirodzené kompetencie. Citové reakcie pri všetkej sile a hĺbke nesmerujú k úplnému ovládnutiu osobnosti a na druhej strane rozum zvláda citové poryvy bez toho, že by ich zadúšal a osobnosť sterilizoval. Aj s nevyhnutnými výkyvmi k prevahe jedného alebo druhého je to dynamická súhra akoby hybnej sily a jej vedenia, pričom tie úlohy si plynule vymieňajú, takže zväčša nie je jasné, čo poháňa a čo riadi. Vyladená harmónia – nazvime ju hĺbkovou integritou osobnosti, lebo je hlbšia než konzistentnosť názorov a postojov, či jednota slov a činov – teda táto integrita vedie k dôstojnému správaniu sa k sebe i k druhým, aby sa človek nemusel hanbiť sám pred sebou a pred poslednou inštanciou – zosnulou milovanou osobou.

Po manželkinej smrti Barnes dostal list od vdovy po priateľovi, ktorý tiež zomrel náhle a tragicky. Jej slová mu hovorili z duše: „Ide o to – príroda je taká presná, že to bolí presne toľko, koľko je to hodné, takže si myslím, že človek si svojím spôsobom tú bolesť užíva. Keby na tom nezáležalo, nezáležalo by na tom.“ Myšlienku o užívaní si bolesti charakterizuje Barnesov obľúbený paradox. Hojne ho predtým využíval v pointách, najmä ako základ humoru aj irónie – napokon, vo všeobecnosti platí, že humor = paradox. Aj neveselý paradox, napríklad o ktorom je teraz reč, je v podstate humor, len pre jeho smutný predmet (bolesť) to nie je smiešne. V Rovinách života je takých viac. Vždy je to úmyselne spôsobená porucha logiky, teda aj čistého rozumu. Paradox je prejav kreativity, duševnej slobody a nezávislosti, postoj k životu, ktorý ho robí znesiteľnejším, zaujímavejším, veselším. Je to produkt citovej sféry, nie rozumovej. A múdry rozum pomáha vnímať a pomenúvať vycítené paradoxy, humorné i vážne, napriek tomu, že spochybňujú základy racionality. Za to mu patrí od duše uznanie.

Podstatu toho všetkého – emancipáciu citovosti – Barnes zhrnul do troch viet hneď v úvode tretej časti triptychu, ktorými nadviazal na leitmotív prvých dvoch častí o spájaní vecí alebo ľudí, ktorých ešte nik nespojil, a ako to zmení svet. „Potom, v istej chvíli, z takého alebo onakého dôvodu, jeden z nich odbudne. A to, čo odbudlo, je väčšie ako súčet toho, čo bolo. Matematicky to azda nie je možné, ale citovo to možné je.“

Dosiahnuť emancipáciu citu, jeho harmonické zjednotenie s rozumom do nedeliteľného homogénneho celku nie je ľahké. Ani pre Barnesovu vyspelú osobnosť s aktívnym a nezávislým intelektom, schopným hĺbkovej sebareflexie. Z predstavy o posmrtnom prežívaní duše milovanej v duši milujúceho vyplýva Barnesov kategorický imperatív: „Musím žiť, ako by odo mňa chcela ona.“

Veľký psychológ a mysliteľ C.G. Jung písal, že najlepší liek proti strachu zo smrti je naplnený život. Bez obáv z budúcnosti, bez nostalgie za minulosťou, žitý naplno v každom veku adekvátne jeho špecifikám. Treba do dna vypiť plnú čašu života, aby človeka už nič nezdržiavalo a aby v pokojnej starobe dospel až ku koncu. Jung pritom uznáva, že to vyžaduje ovládanie náročného kumštu života. Mať plný život a byť v pohode so smrťou. To nie je psychologická utópia, poznám takých ľudí a nie sú to brahmani, ani sa nekúpu v peniazoch či sláve, ani necestujú okolo sveta. Žijú obyčajný skromný život a neskromne si ho užívajú.

Integrovaná osobnosť sa aj navonok prejavuje pravdivo, nefalšuje sama seba z nejakých utilitárnych dôvodov. Je poctivá, otvorená v prejavoch i vnímaniu sveta. Jedine ona má šancu akceptovať veci v ich totalite a zakúsiť mystické zjednotenie so svetom, lebo vie citom prijať aj to, na čo rozum sám nestačí. Spracúvať veci nielen racionálne, účelovo, ale ich aj celostne precítiť je conditio sine qua non umeleckej tvorby. Ani čistý superrozum exaktného vedca bez citu neobjaví nič zásadné. Chýbala by mu skepsa voči stereotypom, odvaha spochybniť nespochybniteľné a porušovať normy, zvedavosť, vášeň. Srdce vyživuje mozog.

Dalo by sa ešte veľa hovoriť o sociálnych vzťahoch človeka, ktoré by sa mali riadiť morálkou, ktorá tiež pochádza z citovej sféry (stále hovoríme o morálnom cítení)... O potrebe celistvosti pre toleranciu, empatiu, súcit... Pre poznávanie, komplexné chápanie... Pre tvorivosť vo všetkých oblastiach... Pre zachovanie individuality a dôstojnosti pod mocenskými tlakmi... Pre umenie a kultúru.

To sú načaté myšlienky zo širokej škály úvah, na ktoré navádza nadtext Rovín života. Iste sú príliš ďalekosiahle a abstraktné, ale to, čo a ako Barnes prežíva a ako o tom píše, je na útlu knižku obdivuhodne komplexné. Je to široká a pevná základňa s viacerými podnetmi aj pre najvšeobecnejšie, zdanlivo odťažité rozmýšľanie. V inšpiratívnosti je vysoká pridaná hodnota Rovín života, ktorá sa tvorí s aktívnou účasťou čitateľa. A prijímajúcej kultúry. Iný čitateľ, literárny gurmán, by mohol najvyššie hodnotiť skladbu Rovín života ako celku, zasadenie drahokamu tretej časti do filigránskeho šperku prvých dvoch – a tiež by sa dalo s ním len súhlasiť.

Máme šťastie, že Roviny života preložil skvelý prekladateľ a k tomu kongeniálny spisovateľ Pavel Vilikovský. V tom istom roku vyšiel jeho román Letmý sneh, ktorý prezrádza príbuznosť jeho autorského naturelu s Barnesovým. Aj to, že sú v tej istej – najvyššej – literárnej lige. Z toho vyplýva očakávanie, že sa Pavel Vilikovský podelí so svojím intímnym prekladateľským poznaním Barnesovho malého veľdiela. Určite s ním zažil súzvuky a rezonancie, ktoré by boli raritným obohatením našej kultúry.

Peter Birčák

Esej vyšla v prílohe Žurnál denníka Pravda 30.10.2015.

Ukážka zo zbierky poviedok Stolek s citróny

Ukážka z knihy Roviny života

Zobraziť diskusiu (0)