Trocchi ilustruje svoje putovanie bez vymedzených bodov — stáva sa námorníkom, zblúdilým narkomanom v zakliatom bezčasí svojich viet, pokojne aj v jednej osobe. Kladie samote tú najvyššiu hodnotu a vďaka podporným látkam v nej hľadá myšlienkovú prapodstatu. Netúži byť ani telom, ani jeho nehmatateľnou časťou. Predovšetkým má ambíciu zostať slovom a jeho tvarmi bez striktných pravidiel, no napriek tomu si zachováva autentickosť uvažovania nad prítomným momentom, akokoľvek je tento moment manipulovaný alebo podrobený experimentu. Vždy je ukotvený v konkrétnej osobe s tvárnymi defektmi vlastnej psychiky.

Aká je osobnostná pozícia Joea Necchiho, zapisovateľa, rozprávača? Nie je samoľúbym intelektuálom ani bonvivánom, energickým cestovateľom, nenávistným mizantropom, bohémom v pravom zmysle slova. Na okraji svojho prežívania necháva najvýraznejší priestor takým skúsenostiam, v ktorých sa môže bezprostredne dotknúť emócie vystupujúcej z akútnosti momentálnych potrieb. Ak z nich vyplýva túžba po blízkosti, nezáleží na tom, kto je ten druhý, hoci slovo „potreba“ môže pôsobiť v tomto prípade mätúco, pretože skúsenosť učí, že ak je silná, nekontrolovaná, impulzívna, zostane po nej niekto neúplný, dotknutý, v najhoršom prípade zneužitý.

V Kainovej knihe sú však potreby intímne, neskrotné len vtedy, ak sú závislé od okolia, vtedy sú súčasťou komplikovanej cesty. Jej hybnou silou je imerzia. Na jej pozadí Trocchi s jemnocitom opisuje estetickosť detailu každej fázy dňa v ľubovoľnom kúte toho najškaredšieho mesta. Tu počuť ozveny nadpozemského v prízemnom, rušnom, kalnom prostredí, ktoré má na pár chvíľ spisovateľ v moci, dokáže ho ohýbať vlastným rytmom. Napriek tomu, že si uvedomuje zrejúce nepohodlie, prchavosť pokoja, do ktorého sa dostal umelo. Počúva mesto s takou vášňou, ako Denis Diderot načúval prírode. Preto je ľahké napadnúť ho, zahubiť v zárodku alebo odviesť do nežiadanej polohy, kde sa usadilo cudzie teleso, uzurpuje si pozornosť a ruší to sociálne neakceptovateľné ja Trocchiho charakteru, do ktorého podniká dobrovoľné, aj keď riskantné exkurzie.

Kompozícia Kainovej knihy obsahuje zážitky, ktoré môžeme prirovnať k aplikácii narkotík. Po nich sa totiž obsah protagonistu otvára a ožaruje mátožné vyčíňanie preludov, ak si od nich nesľubujeme také, aké nám s vervou priniesla maľba Williama Blakea alebo Francisa Bacona. Takéto vizuálne skratky sú len naše mimikry. Potrebujeme diskomfort ochudobniť o jeho reálne tvary. Alexander Trocchi však necháva veciam svoju skutočnú podobu. To, čo je na nich iné, je jeho vlastné pôsobenie na ne. Schopnosť vysielať neurčité a nevyspytateľné signály — v tom spočíva sila jeho premýšľania.

Škótsky prozaik Alexander Trocchi ostáva v skromnej úlohe apoštola nedefinovaného náboženstva — aby nechal vyprovokovaný odkaz ďalšej generácii, a tá vie, že jeho vety nemôže deklaratórne hlásať ako nejaký poriadok, kodifikovať z nich kánon, reptať o nejestvujúcom alebo len matnom, načrtnutom deji, kde figúra alter ega — Joea Necchiho, úprimne hlása svoju záľubu v písanom slove a v látkach, ktoré ho vzďaľujú od svojej prítomnosti alebo ju, naopak, maximalizujú. Tie musí hľadať, stretávať hľadajúcich, rezignovať s nimi na silu tejto chémie, objavovať v nej čosi vyššie, báť sa jej dosahov.

Tieto denníky krvilačne nehľadajú prienik na výslnie, ostávajú na periférii, ale tento kút, kde ich môžeme nájsť, je napokon aj tak pre zasvätených. Vstupnou potrebou je porozumenie samoty a rešpektovanie samoty cudzej. Akýkoľvek spôsob dialógu medzi autorom a čitateľom je oslabený a ostáva prijať skutočnosť, že to celé mysteriózne rozprávanie je skôr kázňou ako spoveďou. Kázňou, ktorej poslucháči sú anonymní, k ničomu sa nehlásia — ak, tak k povahovým črtám, kde vina nie je žiadnym problémom. Naopak. Vina je nutnosťou. Bez nej sa takáto literatúra čítať nedá, pretože je bedekrom po miestach, kde ste už raz boli, no nikdy ste sa odtiaľ nevrátili.

Alexander Trocchi: Kainova kniha

Brak, 2022

Preklad: Vladislav Gális

Zobraziť diskusiu (0)