Agáta dráždi okolie svojou vzťahovou výstrednosťou, a tak sa dostáva do nemilosti nielen svojho susedstva, ale najmä cirkvi, ktorá má však v čase svojej moci taktiež mnohé morálne nedostatky. Intrigy, ohováranie, ale tiež akési dedičné prekliatie majú za následok, že sa dostane do priamej konfrontácie s cirkevnou vrchnosťou. V skutočnosti je však v zornom poli čitateľa len žena túžiaca po vlastných rozhodnutiach bez toho, aby jej do toho ktokoľvek zasahoval. Jej prílišná vôľa dýchať slobodný vzduch však pritiahne mytologického diabla a ten nad ňou nahromadí smrteľné chmúry. Stigmatizuje ju, stáva sa ľahkou korisťou.

Z vtedajších kazateľníc sa určite ozývali hrôzostrašné predpovede kritizujúce alkoholizmus, tmárstvo a sprisahanie s diablom. Cirkev potrebovala v ľuďoch vzbudiť strach, aby si ich k sebe väčšmi pripútala. Kde je tma, tam musí byť aj svetlo, a naopak. Škoda len, že cesta svetla bola lemovaná mŕtvolami nevinných ľudí. Dnes by sme ich možno nazývali asociálmi, mohli by koexistovať kdesi vedľa nás. Kladiem si však otázku, čo by musel urobiť dnešný človek, aby sa dostal do našej nemilosti? Za experimenty s bylinkami, neveru alebo obskúrnu knižnicu by sme ho už asi nevinili.

Giuseppe Maiello vo svojej publikácii Vampyrizmus & Magia posthuma (Epocha, 2014) ilustruje pohľad bádateľov 17. storočia na tému upírov. Snaží sa striktne rozlišovať medzi folklórom, poverou a realizmom. V knihe taktiež demonštruje na medicínskych príkladoch, prečo zosnulý po otvorení veka rakvy môže niekedy uprene hľadieť na prekvapeného svedka a tiež môže vyzerať, akoby v ňom prúdila mladá krv. Keď sa ktosi v 17. storočí rozhodol poistiť si spánok vbodnutím dreveného kola do srdca mŕtveho príbuzného, stále to nemuselo znamenať, že temné sily rozširovali svoju aktivitu na planéte Zem a snažili sa pomaly vysávať bezbranných ľudí. Každá komunita potrebuje svojho nepriateľa. Môže za to jeho životný spôsob, postoj k okoliu, ateizmus alebo praktiky, ktorým sa nedá dokonale porozumieť. Ktovie, dnes by sme si už možno Chrobákovho Draka, ktorý sa vracia, ani nevšimli.

Príbeh inšpirovaný prvou verejnou popravou čarodejnice v centre Prešporku je po rekonštrukcii dvoch mužských postáv na pozadí histórie pre Denisu Fulmekovú vďačným materiálom. Archaickým jazykom sa pokúša nielen priblížiť neľahkú úlohu ženy z raného novoveku, ale tiež poukázať na dôverčivosť a strach niekdajších ľudí, akých vedela do úzkych dostať aj obyčajná búrka v kombinácii s nešťastím.

Denisa Fulmeková: Agáta

Slovart, 2020

Obraz: Ladislav Medňanský ‒ Podvečer (1880 ‒ 1890), webumenia.sk

Zobraziť diskusiu (0)