Byť pri tom
Wojciech Jagielski často sám spomína, čoho mal možnosť byť svedkom aj autor týchto skromných recenzentských riadkov, že o vojnových konfliktoch písal viac ako dvadsaťpäť rokov. Jeho verného fotografa to dohnalo k samovražde a manželka pre to skončila ako pacientka v psychiatrickej liečebni. Žiaľ, taká i oveľa vyššia môže byť daň za poctivo vydretú správu o tom-ktorom ozbrojenom konflikte. A pri tom by sme v podstate aj mohli skončiť, lebo Kamenné věže, v prvom rade (i keď nielen to) zachytávajúce urputný boj čečenského národa o slobodu a svojbytnosť proti ruskému imperiálnemu tlaku, sú presne takéto poctivé.

V danom období Jagielski viackrát a skutočne podrobne prešiel Čečenskom i prislúchajúcimi kaukazskými regiónmi. Od nížin cez mestské sídla vrátane Grozného až po neprístupné horalské auly ukryté v údoliach či votknuté v skalných masívoch Kaukazu. Absolvoval množstvo rozhovorov a stretnutí s naozaj pestrou zmesou ľudí, pričom v podstate každý z nich bol nejakým spôsobom v týchto konfliktoch zainteresovaný. Jagielski akoby sa dočasne stal jedným z nich, takže v tomto silnom texte prehovárajú bežní obyvatelia rôzneho veku i pohlavia, odbojári, bojovníci, partizáni z prvej línie, ale i velenie zastúpené najvyššími vojenskými a politickými špičkami.

Vo výsledku teda dostaneme svižnú, komplexnú a ucelenú správu o tom, akému hroznému barbarstvu vzdorovali čečenskí horali, ako sa to celé udialo, kde a prečo sa to vlastne začalo. Jagielski totiž mnohonásobne prekračuje základný tematický rámec, keď prináša i mimoriadne vítaný a v rámci možností skutočne hlboký historický vnor, ktorý v tejto zložitej problematike odhaľuje ďalšie potrebné, doslova stáročné dejinné súvislosti.

Reportáž ako umelecká disciplína
Možno to bude znieť ako kacírska myšlienka po zatiaľ stále jedinom prečítanom Jagielského texte. Napriek tomu však mám pádne dôvody domnievať sa, že ak by autor nebol takým výborným vojnovým spravodajcom, s veľkou pravdepodobnosťou by mohol byť veľkým spisovateľom. Pokojne na úrovni vyhlásených svetových klasikov, pokiaľ by disponoval dostatkom silných nápadov a námetov. Jeho unikátny rukopis tomu výrazne nasvedčuje. Bez problémov pojme ako prvoradú maximálnu informačnú hodnotu, kde prakticky z každej vety vyskočí nejaký dôležitý poznatok. To predikuje hustý textový prúd, čo je, samozrejme, pravda, ale pri všetkej hutnosti tento zostáva i mimoriadne dynamický a chytľavý. Obohacujúcim prvkom je i jasný sociálny rozmer, z ktorého vybadáme, akým spôsobom sa utvárala miestna spoločenská štruktúra, ktorej postoj k vlastnej nezávislosti a sebaurčeniu je skutočne extrémny. Jagielskému nie je cudzie ani triezve filozofické meditovanie, ktoré často pretne trpkým humorom.

Najprínosnejšie však je, že všetky atribúty spolu harmonicky kooperujú, takže by Kamenné věže pokojne mohli byť výborne vyskladaným akčným románom s mnohými ideovými presahmi, keby neboli celkom reálnou vojnovou reportážou. Je to vynikajúce spravodajstvo ako žiadne iné.

Wojciech Jagielski: Kamenné věže

Absynt, 2022 (edícia Prokletí reportéři)

Preklad: Petruška Šustrová

336 strán

Zobraziť diskusiu (0)