Karen Dionne: Dcéra Močiarneho kráľa
Na upršané jesenné dni vybrala Aňa Ostrihoňová napínavý thriller z vydavateľstva Slovart. Keď známy únosca detí ujde z väzenia, jednou z tých, ktorí sú schopní ho nájsť a vrátiť späť do väzenia, je Helena, matka dvoch detí - a dcéra únoscu. Dobre pozná rozľahlé močiare, kde sa skrýva a pozná ich práve vďaka krutosti otca. Tu však príbeh ešte len začína - otec neutiekol z väzenia pre nič za nič.
HELENA
Keby som vám povedala meno svojej matky, okamžite by ste ho spoznali. Bola slávna, aj keď po tom nikdy netúžila.
Jej sláva nebola taká, o akej ľudia snívajú. Bola ako Jaycee Duggartová, Amanda Berryová, Elizabeth Smartová, akurát sa volala celkom inak. Keby som vám povedala jej meno, spoznali by ste ho a uvažovali by ste – iba krátko, lebo roky, keď ľuďom záležalo na mojej matke, sa dávno minuli –, kde je teraz. Nemala náhodou aj dcéru, kým bola nezvestná? A čo sa stalo s tým dievčatkom?
Mohla by som vám povedať, že som mala dvanásť a matka dvadsaťosem, keď nás dostali od jej únoscu, a že som všetky tie roky prežila v dome, ktorý v novinách opisovali ako polorozpadnutý statok obklopený močiarom uprostred michiganského Horného polostrova. Že som sa síce naučila čítať z kopy časopisov National Geographic z pätdesiatych rokov a zo zažltnutej zbierky básní Roberta Frosta, no nikdy som nechodila do školy, nikdy som nesedela na bicykli, nezažila elektrinu ani tečúcu vodu. Že jedinými ľuďmi, ktorých som za celý ten čas videla, boli matka a otec. Nevedela som, že sme v zajatí, až kým sme sa z neho nedostali.
Mohla by som vám povedať, že matka pred dvoma rokmi zomrela, a aj keď sa jej smrť mihla v médiách, zrejme ste ju nezaregistrovali, lebo sa to stalo v čase, keď bolo množstvo iných zaujímavých správ. Mohla by som vám povedať, čo noviny neprezradili: že sa nikdy nespamätala z rokov v zajatí, že to nebola pekná, výrečná, otvorená šampiónka tejto kauzy, že moja plachá, utiahnutá, zničená matka nemala žiadne ponuky na vydanie knihy či titulnú stránku v časopise Time. Pred pozornosťou sa scvrkávala ako listy maranty trstinovej pri prvých mrazoch.
Jej meno vám však nepoviem. Lebo toto nie je jej príbeh. Je môj.
1
„Počkaj tu,“ hovorím svojej trojročnej dcérke. Naťahujem sa cez otvorené okno pikapu, aby som spomedzi jej sedačky a dverí vytiahla plastový pohár so slamkou plný vlažnej pomarančovej šťavy, ktorý zahodila v záchvate trucovitosti. „Mama sa hneď vráti.“
Mari siaha po pohári s inštinktom hodným Pavlovovho psa, vytŕča dolnú peru a z očí sa jej hrnú slzy. Chápem. Je unavená. Aj ja som.
„Ne ne ne,“ kňučí, keď odchádzam. Prehýba chrbát a z celej sily tlačí na pásy, akoby to bola zvieracia kazajka.
„Pekne vyčkaj. Hne´d sa vrátim.“ Žmúrim oči a hrozím jej prstom, aby vedela, že to myslím vážne, a idem dozadu. Kývnem na chlapca, čo ukladá škatule na rampe obchodu Markham’s – myslím, že sa volá Jason – a spúšťam zadnú stenu nákladného priestoru, aby som tam vyložila prvé dve zo svojich.
„Zdravíčko, pani Pelletierová!“ Jason mi máva dvakrát nadšenejšie ako ja jemu. Znova dvíham ruku a sme si kvit. Už dávno som vzdala pokusy presvedčiť ho, aby mi hovoril Helena.
Bum, bum, bum, ozýva sa z kabíny. Mari trieska plastovým pohárom po hrane okna. Asi je už prázdny. Reagujem rovnako zlostným búchaním po korbe – bum, bum, bum – a Mari sa vyľakane obzerá, až jej jemné detské vlásky trčia na všetky strany ako z kukurice. Vrhám na ňu prepracovaný pohľad, ktorý má naznačiť, že ak vie, čo je pre ňu dobré, hneď a zaraz s tým prestane, a nakladám si na plece prvý kartón. Stephen aj ja máme hnedé vlasy aj oči, rovnako ako naša päťročná Iris. Nad blond bábätkom, čo sa nám narodilo, žasol do chvíle, kým som mu neprezradila, že moja matka je blondína. Nič viac nevie.
Markham‘s je predposledné zo štyroch miest, kam dnes dodávam tovar, a hlavný predajca mojich džemov a lekvárov, ak nerátam objednávky cez internet. Turistom, čo v ňom nakupujú, sa páči fakt, že moje produkty sa vyrábajú priamo tu, na mieste. Počula som, že mnohí si kúpia hneď niekoľko balení ako darčeky a suveníry. Na viečka pohárov priväzujem mäsiarskym špagátom bavlnené krúžky s farbou podľa toho, o aký džem ide: červenou na malinový, purpurovou na čučoriedkový, zelenou na pálkovočučoriedkový, žltou na púpavový, ružovou na plánkovocerešnový a tak ďalej. Osobne si myslím, že to vyzerá hlúpo, ale ľuďom sa to páči. Ak mám prežiť v tak kruto postihnutej oblasti, ako je Horný polostrov, musím ľuďom ponúkať, o čo majú záujem. Nie je v tom žiadna jadrová fyzika.
Karen Dionne
Dcéra močiarneho kráľa
Slovart 2017
preklad: Patrick Frank
