Osemročné dievčatko Pepína (Petra Hilbert) žije v rodinnom dome v Longitáli so svojou mladšou sestrou Paulínou, rodičmi a neskôr aj starkou Katinkou, ktorá sa k nim presťahuje z Ružomberka. Okrem najbližšej rodiny sú v jej živote dôležitými postavami svojrázni susedia, ktorí bohato dokresľujú kolorit miesta a sú aj priamymi účastníkmi Pepíniných zážitkov (susedia Muchovičovci, Humbugovci, pani Švédska, Irma Zuckermanová, sused Profesor a i.).

Autorka sa pohráva s ich menami, odrážajú ich charakter alebo vystihujú niektorú ich príbehovú črtu. Aj mená svojej rodiny upravila, otec sa volá Ferdinand Mráčik a mama Petronela Mráčiková.

Do sveta malého dievčatka bytostne patrí a významne zasahuje do jednotlivých textov aj príroda (záhrada, stromy, kvety, myši, mačky, kocúriky, psy, šteniatka, holuby a i.).

Kniha obsahuje takmer tridsať kapitol, príbehy sa venujú vždy inej peripetii, ktorá je detsky láskavá a jednoduchá. Niektoré zážitky rozpráva starká Katinka, inokedy sa k slovu dostáva postava otca Ferdinanda (list z Afriky), ale najviac ide o príhody a prežívanie Pepíny. Napr. stretá susedu pani Švédsku a zisťuje, že v taške nosí zeleninu na trh a domá chová holuby. Sused Profesor a vinár ju zachráni pred búrkou; spoznáva tajomstvo pani Irmy – Židovky; obľúbi si kocúriky, ktoré nakoniec utečú za svojou pravou mamou, lebo prírodu neoklameš. Dozvedá sa, aké sú to láskavé mená a v inej kapitole sa zas rozplače, lebo sneh na veľkú sánkovačku odhrnulo veľké auto a nebolo viac kde šantiť.

Zobrazovaná skutočnosť jednoduchých príbehov je prevrstvená vyčerpávajúcimi opismi prostredia, ich dominantnou črtou je reálnosť, ktorú neviem overiť, ale miestami pôsobí ako možno zbytočná snaha o presnosť. Z iného pohľadu môžu zasa podrobné opisy sprostredkovať čitateľovi autentický zážitok miesta, akoby sledoval Pepínu okom kamery a videl, kde sa práve nachádza i to, ako sa po Longitáli v príbehoch pohybuje.

Jazyk autorky je kultivovaný a hoci sa v knihe objavuje menej dialógov a viac už spomínaných opisov, každá kapitola skončí včas. Keďže ide o autobiografické záznamy, je obdivuhodné, že si P. Hilbert vystačila so stručným formátom detskej mini poviedky, lebo zaznamenať nažité iste láka spomenúť ešte to a ono, rozpísať sa viac. Človek tak v skutočnosti pri písaní a výbere toho, čo zaznamená a nezaznamená, neredukuje text, ale „vlastný život“.

V textoch sa prejavuje na jednej strane podrobná architektúra prostredia, na druhej strane poetickosť, obraznosť. K najsilnejším príbehom patrí kapitola s názvom Rozkvitnutá mama, a to práve kvôli využitej metafore. Celý príbeh aj jeho názov je metaforou maminej smrti. Mama v máji rozkvitla, keď pracovala v záhrade pri kvetoch, alebo keď ležala v prútenom ležadle. Rozkvitnutá mama, mama v najlepšom veku, mama, ktorá mohla svojím dcéram práve teraz darovať ešte veľa farieb a vôni života:

...a kvety na maminých šatách rozkvitali do zvláštnych tvarov a rozmerov, až kým sa v nich úplne nestratila. (...) Mama zmizla a nebolo jej. Otec Ferdinand sa zmenil. Chodil po dome, akoby stratil hodinky, alebo nebodaj klobúk, ktorý mu sedel na hlave. I starká bola iná. Varila vnučkám len obľúbené jedlá a stále ich hladkala po hlave. No nič nepomáhalo. Mama bola preč. Pepína stále čakala, že sa vráti.“ (s. 138).

Silu tejto metafory podporuje aj osud samotnej Petry Hilbert, ktorá tiež zomrela ako mama a takmer v rovnakom mesiaci. Tragické konce a rozkvitnuté kvety ako rozkvitnuté začiatky sú obrazom protirečení života. Všetky príbehy v knihe sú nežne živé a napriek tomu, že v závere prichádza smrť, starká Pepíne znova iba nežne prezradí:

„Vieš, niekedy sa človek zmení na motýľa,“ povedala starká, stojaca opodiaľ. „A nikto nevie prečo...“ (s. 139).

Na niektorých miestach v texte sa objavujú trochu prvoplánovo zakončenia – poučenia:

„Niektoré veci trvajú len chvíľu, no aký vedia zanechať neskutočný dojem!“ (s. 43). „Práca vylieči každý smútok...“ (s. 64). Ale napr. v kapitole Smutný kopec, na ktorý Pepína vždy, keď bola smutná, vybehla, nájdeme zaujímavé vyjadrenie: „Každý by mal mať svoj kopec, tak ako ona.“ (s. 81).

V kapitolke Blesky otec Pepíne nedovolí nechať si doma malého pouličného psíka. Pes sa však stále v čase búrky rozbehne k Pepíninmu domu a oknu a chce sa u nej schovať. Veľmi pekne zaznie v texte vyjadrená informácia o tom, že odvtedy sa Pepína vždy na búrku tešila. Sila takého vyjadrenia, v detskom svete nie bežného, je väčšia ako skutočnosť, že nakoniec jej otec zvieratko dovolí.

Na vyjadrenie krásy detstva nepoužila Petra Hilbert idylické stvárnenie rodinného a širšieho bezproblémového spoločenstva. Rodičia na Pepínu často nemali čas, otec na dlhší čas odišiel do Afriky a keď sa vrátil, nevedel sa aklimatizovať, život s ním bol ťažší. Na inom mieste píše, že bola smutná, nudila sa, alebo že jej rodičia už nič nerobili spolu. A ani vzťahy so susedmi neboli vždy iba ružové. Autorské priznanie problémov, ťarchy, smútku a nakoniec aj smrti spôsobuje, že čitateľ potom uverí aj zobrazovanému šťastiu, ľahkosti, radosti a nakoniec aj životu.

Podľa želania Petry Hilbert, ktorá bola oceňovanou ilustrátorkou, no svoju knihu už nestihla ilustrovať, text dopĺňajú obrázky talentovanej Marie Makeevy z Ruska.

Silvia Kaščáková

Petra Hilbert: Pepína z Longitálu

Ilustrácie: Maria Makeeva

Slovart, 2018

Zobraziť diskusiu (0)