Pre Slovákov a Slovenky je povestná ich pohostinnosť a srdečnosť. Aspoň sa to o nás vo svete hovorí. Keď nad touto vetou dumám, predstavím si, ako ma nedávno cestou do práce skoro zrazilo auto na prechode a ešte mi vodič vynadal, že čo sa tak vlečiem, a už-už sa aj podujal odpásať sa, že si to ideme vysvetľovať tvárou v tvár. Predstavil som si ľubovoľnú diskusiu pod príspevkami ohľadne domáceho diania na sociálnych sieťach a tiež zbabrané majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, kam si chodievame viac-menej už iba po výprask. A niektorí si dokonca myslíme, že sme si ho tento rok tak trochu aj zaslúžili. Spomínam na napäté štedré večere v domácnostiach naprieč Slovenskom počas zúriacej pandémie covidu, názorové rozdiely a odveký boj o pravdu a vlastný názor.

Knihy ako Kde líšky dávajú dobrú noc (N Press, 2025) od historičky Hany Kubátovej nám ukazujú, že legendárna pohostinnosť a srdečnosť sú asi ešte staršie ako naša kolektívna pamäť. Niektoré veci by sme z nej radšej nadobro vymazali. Našťastie, história nie je ako spomienky jednotlivcov a nedá sa tak ľahko zmanipulovať.

Ľudkovia. Čo ste spochabeli?

Starí rodičia nás učili, že si máme vážiť vrásky a vek, vraj sa v ňom ukrýva múdrosť a skúsenosti. Súhlasím. Najmä s tými skúsenosťami. Ale s niektorými tá pomyselná miska váh poriadne spadne a pekné teda nie sú. Tou neodškriepiteľnou skúsenosťou je aj koniec tridsiatych rokov dvadsiateho storočia a nástup nacistickej ideológie. Nástup je možno zmätočný výraz, pretože myslenie talianskeho aj nemeckého fašistického režimu odpovedalo na dlhodobú spoločenskú atmosféru.

Antisemitizmus v rôznych podobách je v Európe prítomný stáročia. Dobrým a myšlienkovo komplexným exkurzom do vnímania židovskej spoločnosti v Európe je Ecov Pražský cintorín (2010). Ešte lepším, zato na strávenie horším, je epochálny počin Timothyho Snydera Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom (2010). Myslím si však, že kniha Hany Kubátovej je výborným príkladom, ako by sme mali hovoriť o minulosti. Cez obraz bežných ľudí. Tých, ktorí by sa dnes asi obhajovali, že ich sa politika netýkala, že oni sa do vecí nemontovali a proti židovským susedom nič nemali. Veď bodaj by aj, keď na ich nešťastí a smrti od istého momentu stál celý ich majetok.

Do knihy Kubátová vkomponovala mikropríbehy, alebo skôr príklady z archívov, kde je pekne vidieť, aké nepekné boli postoje v regiónoch, ako systematicky sa pracovalo s hraničnými oblasťami. Chodím okolo toho, ale veď napokon tak sa aj kniha volá – Kde líšky dávajú dobrú noc. Akýsi koniec sveta či Slovenska, ktoré však zďaleka od diania vo svete nebolo izolované, naopak. Medzinárodné archívy si nás budú navždy pamätať ako režim kolaborujúci s hitlerovským fašizmom. Hanba. Zďaleka nie nevyhnutnosť. O problematickej osobnosti kňaza Jozefa Tisa, ktorý sa dostal na čelo novovzniknutého samostatného štátu, sme už mali aj v súčasnej literatúre nejednu dobrú prácu, dokonca aj z pohľadu ľudí, listov, príbehov. Napríklad Tisovi poza chrbát od Jozefa Hyrju (2020), Slovutný pán prezident (2020) od Madeline Vadkerty, ale aj komplexnejšie štúdie od Ivana Kamenca či amerického historika Jamesa M. Warda.

Ale teraz k tým našim ľudkom. Hana Kubátová knihu Kde líšky dávajú dobrú noc koncipuje ako prácu o slovenskom klérofašizme a bežných občanoch. „Hoci kresťanský nacionalizmus často využíval biblické odkazy, v skutočnosti mal s vierou len málo spoločného. Tiso a jeho zástancovia síce tvrdili, že kresťanský socializmus predstavuje ochranný nacionalizmus, v skutočnosti však manipulovali emócie vrátane rasistických predstáv o láske a produktivite na vytvorenie hierarchického systému. Ten nakoniec umožnil realizáciu genocídy. Posolstvo kresťanského nacionalizmu preniklo nielen do celonárodného povedomia, ale hlboko sa zakorenilo aj na vidieckej východnej periférii, kde našlo priaznivú pôdu pre svoje šírenie“ (str. 169). Záverom knihy ponúka Kubátová stručný pohľad na produkt tejto politiky, právnika a politika Mateja Huťku. „Huťka počas procesu prezentoval sám seba ako človeka rešpektujúceho zákon a poriadok, ktorý sa dištancoval od radikálnych členov Hlinkovej gardy. Tvrdil, že často nesúhlasil s ich iniciatívami a údajne sa staval proti tým, ktorí ‚boli pripravení konať na vlastnú päsť‘. Hoci nemohol poprieť svoje početné politické funkcie a dlhoročné zapojenie do režimu, vykresľoval sa ako pragmatik, ktorý bol nútený robiť kompromisy pre ‚vyššie dobro‘ .“ (str. 285)

V príbehoch obyčajných ľudí sú tie s chuťou neokrôchane arizovať po svojich susedoch, pričom nároky opierali o svoje momentálne sociálne rozpoloženie. Je tu situácia vdovy, pokryteckých bratov, skorumpovaných politikov, pasívnych klerikov aj ďalšie pohľady do úplne bežného života v zločinnom režime. Je smutné čítať, že pre vlastné dobro sa nedbá (diplomatická skratka) o blaho vlastného okolia, susedov a spoluobčanov. Keď sa dostatočne dlho na niekoho kričí, ľudia sa postupne pridajú, prídu si zakričať, kopnúť, odprevadiť na stanicu, odkiaľ niet návratu. Nemajú s tým problém. Ten najväčší je s priznaním vlastnej viny.

Hana Kubátová: Kde líšky dávajú dobrú noc

N Press, 2025

Zobraziť diskusiu (0)