Ján Blažovský
31.1.2024

Kde sa čas a priestor rozpúšťajú

Z pohľadu laika, ktorý sa zaujíma o popularizáciu vedy, sa dá povedať, že najzaujímavejšie knihy sú tie, ktoré sa snažia čo najprístupnejšie vysvetliť danú tému a zároveň vzbudzujú zvedavosť kladením otázok (na ktoré v súčasnosti ešte ani nemusia existovať odpovede). Taliansky fyzik Carlo Rovelli spĺňa obidve očakávania a navyše dopĺňa svoje texty literárnymi odkazmi na obrov, akými boli Dante alebo Homér. Aj knihu Biele diery charakterizuje vášeň pre fyziku, túžba osloviť čitateľov a vtiahnuť ich do dobrodružstva myslenia o vesmírnych objektoch vymykajúcich sa bežnému uvažovaniu o čase a priestore.

Fyzika je veľkolepá veda, dokáže udivovať aj poriadne zaskočiť. Predmetom jej výskumu sú aj javy, pri ktorých nie je úplne jasné, či vôbec existujú, a živo sa o tom diskutuje. Takým javom sú aj tzv. biele diery, objekty akoby zrkadlovo spojené s čiernymi dierami. Možno ide o evolučné štádium čiernej diery, ktorá už nedokáže ďalej expandovať, resp. kolabovať a mení svoje základné vlastnosti tak, že v nej nastáva úplný opak toho, čo ju charakterizovalo dovtedy. Zatiaľ čo z čiernej diery nie je možné ničomu uniknúť, do bielej diery nie je možné vojsť. Z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa navyše vyzerajú obidve rovnako. V jadre Rovelliho knihy nájdeme diskusiu medzi teóriou relativity a kvantovou teóriou, teda medzi makroskopickými rozmermi na úrovni hviezd a elementárnymi prvkami hmoty, priestoru a času.

Na knihe Biele diery je sympatické, že si jej autor uvedomuje náročnú tému, ale snaží sa ju vysvetliť čo najzrozumiteľnejšie – vie, že mu to bude vyčítané zo strany vedeckej komunity, lenže jeho knihy pre túto komunitu vlastne nie sú určené. Ak by sa chcel niekto hlbšie ponoriť do rovníc a odborných pojmov, musí jednoducho siahnuť po inej literatúre. Laici zas nemusia nevyhnutne všetkému rozumieť, niekedy stačí aj vyvolať zvedavosť a snahu porozumieť na úrovni, akej sme ako nefyzici schopní. Pritom sám Rovelli dáva priestor aj druhej strane – komunite vedcov, ktorí tvrdia, že biele diery neexistujú. Poctivá veda je totiž taká: ak by sa tento záver potvrdil, tak sa akceptuje, no dovtedy bude prebiehať ďalší výskum.

Keďže Rovelli píše o javoch ako prevrátený čas, Planckove hviezdy, kvantový skok, hovorí o hraniciach reality, o základných vlastnostiach priestoru a času, ktoré sa menia vzhľadom na gravitáciu tak, až sa „rozpúšťajú“, je zrejmé, že potrebuje nájsť k čitateľom cestu. A v tomto zmysle je naozaj znamenitý spisovateľ. Na vysvetlenie svojich názorov využíva bohaté dedičstvo literatúry, predovšetkým Danteho a Homéra. Einsteinove rovnice napríklad prirovnáva k Vergíliovi sprevádzajúcemu Danteho na jeho púti až tam, kde ho musel opustiť, rovnako ako v istom okamihu opustíme rovnice teórie relativity, pretože sa vydáme do „čudesných miest“, kde prestávajú platiť. Pritom žiadne rovnice v knihe nenájdeme, sú tu však obrázky, prostredníctvom ktorých sa dokážeme lepšie priblížiť porozumeniu o tom, čo sú čierne diery a ako vznikajú biele.

Pre každého, koho oslovujú témy, ktorým sa Carlo Rovelli venuje, môžeme odporučiť všetky knihy, ktoré v slovenčine doteraz vyšli: Sedem krátkych prednášok o fyzike (Tatran, 2016), O čase (Tatran, 2017) a Helgoland (Tatran, 2022). Nie sú jednoduchým čítaním a ani byť jednoduchým nemôžu. Lebo čitateľstvo vyhľadávajúce knihy o vede vie, že ich čítanie za tú námahu stojí. Odmena v podobe poznania sveta je totiž obrovská.